RUMBELLE - Hýrivé tiene 6. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

6. kapitola

     To, že nebol sám ani v takýchto chvíľach, na takýchto miestach, a takých situáciách, začínalo byť pre neho skoro prirodzené. Úplne stačilo, že sa miestnosť zaplnila všetko zahaľujúcou milosrdnou parou z kójí odvedľa. Šumom vody, prichádzajúcej a odchádzajúcej, len chatrne olizujúcej telesné schránky tých, čo radšej privierali viečka a nechali ju len voľne dopadať, než by podrobili telo dôkladnejšej očiste, čo by však vyžadovalo pomerne značnú námahu. Letargia bola povinnou zostavou, zo dňa na deň vo vyšších a väčších dávkach pridávanou do bežného diania tu. 

   Niekto nechal mydlo na podlahe a jeho prchavá vôňa, prv než navždy zmizla v odtoku, ešte trochu  zmatnila priestor a učinila ho o to viac sterilným a uniformným.

  Stál čelom k zájdenej stene s kachličkami, pooddeľovanými čiernymi, miestami vymeľnenými pruhmi, čo sa o podložie držali už len silou vôle a váhal, či vôbec pustí vodu v sprche nad hlavou. Díval sa do vodným kameňom potiahnutej rozheganej hlavice a v jej sotva už badateľných dierkach čítal svoj príbeh jedného z podobných mnohých tisícov zbytočných, nefunkčných...k ničomu.

  - Vlhké sú ako more. – našlo sa kdesi v monotónnom šume pár slov a cítil, ako sa mu zvlnenými vlasmi, ktoré sa teraz, keď mal hlavu zaklonenú, zdali o čosi dlhšie, ako sa mu ktosi nimi pomaly prediera, kým nevypláva na holej koži. A ticho. Šumivé ticho.

  Opatrne natočil hlavu.

  Stála chrbtom opretá o stenu oproti. Oblečená nielen do pary, ako všetko tu, ale aj v niekoľkých nesúrodých vrstvách očividne starých, opotrebovaných vecí. Nohy iba v letných šľapkách a hrubých ponožkách nasávali zle odtekajúcu vodu. Vlasy jej padali do tváre. Zachytávali sa na nich kvapôčky pary, ako drobné priesvitné perly. Jeden z prameňov si natáčala na ukazovák a privrávala sa. Možno jemu. Možno aj niekomu inému.

  - Nehýb sa. Zostaň tak, ako si ...- odkrútila trápený vlas.

   Neriešil vlastnú nahotu, ani prítomnosť ženy v pánskych sprchách. Je predsa v blázninci. Všetko tu tomu zodpovedá, ju nevynímajúc. Začínal si zvykať aj na to.Aj na ňu.

  ...že sa občas objaví, niečo povie a mizne skôr, ako stihne zareagovať. Chce vôbec zareagovať?!

  Nečakal, že pristúpi k nemu a opäť mu zaborí prsty do vlasov.

  - Mama ma naučila, že vždy pred spaním treba stokrát prejsť kefou od korienkov ku končekom. Presne stokrát. Každý deň. Sama ma takto česávala...– spomalene spúšťala prsty a po vyplávaní z nich zabárala zas na vrchu hlavy.  – ...deväťdesiatosem, deväťdesiatdeväť, sto. – urobila krok dozadu, pritiahla klopy svetra a odcúvala kdesi do pary.

  "Mal by sa spýtať prečo vynechala tých prvých deväťdesiatsedem?" Z hrdla sa mu vydral čudný zvuk. Zmenil sa na smiech. Pustil radšej vodu a nechal sa ňou prefackať.

  Vliekol sa dolným podlažím zámku do kuchyne, smiešny si sám sebe, obvešaný kvázi nákupom zeleniny a tovarov od trhovníkov z podhradia, čo je načim zložiť presne tam. Tam, kde predpokladá, že je. 

  Bola tu.

  Sedela tesne pri horiacom krbe, čelom k dverám, ale hlavou sklonenou na hrudi. V lone, na krátkej, nad kolená navyše vykasanej spodnej časti košele ležala v kolíske jej dlaní kostená kefa. Sušila si pri plameňoch zrejme nedávno zmyté vlasy a zaspala. Od tepla, možno od únavy. Neušli mu jej červené ruky i kolená so zodratou kožou.

  Potichúčky zložil náklad a po špičkách pristúpil k nej. Neodolal. Prúdy  polosuchých zvlnených vlasov sa jej tiahli po sporo odetom chrbte. Prispala len v spodnej košeli. V rohu ešte nevyliata kaďa po kúpeli podsúvala mu vôňu vyluhovanej sušenej levandule.

  - Vlhké sú ako more. - predstavil si polohlasom asociáciu z knižiek a drzo vnoril dlaň do hlbín jej vlasov. 

  A opatrne plával po ich vlnkách, najskôr len po povrchu, ale čoraz hlbšie a hlbšie, odkiaľ sa šírila prenikavejšia vôňa ešte nevyprchaných byliniek a sviežej čistoty zo zmývania, zneužívajúc jej spánok.

  Nebráni sa. Neprotestuje. Ale mal pocit, že sa chveje. 

 To len horúci vzduch z plameňov spomaľoval a usmerňoval dianie, pozorne všetko zobďaleč sledujúc. Vyťahoval opatrne dlaň plnú prameňov až k tvári, ktorá im vyšla v ústrety a ponoril do nich nos, líca, čelo. Celú tvár potopil do ich čerstvej vône, bahniac si v mäkkosti a hebkosti.

  Trvalo iba okamih, než precitla a vidiac vysoký tieň za sebou sa strhla. Prudko mykla hlavou, ale nesprávnym smerom.

  Doteraz nemý plameň, iba z bezpečnej diaľky pohládzajúci krásku vpredu, využil príležitosť a po vzore temného zadrapil sa jej do rozviatej hrivy, nemilosrdne ju svojím nešetrným dotykom spaľujúc.

  Skríkla od ľaku, nevediac, čo učiniť s horiacimi vlasmi.

  On nezaváhal. Pritiahol si ju k telu, drsne natočil chrbtom a zadusil plamene v tesnom objatí.

 - Nehýb sa. Zostaň tak, ako si...- šepkal jej takmer upokojujúco do spánkov, hoci po chvíli ju sám opatrne odsúval od seba, aby sa pozrel, čo oheň spôsobil na jej kedysi tak krásnej korune krásy.

 - Nehýb sa. Zostaň tak, ako si...- zopakoval a hoci mohol použiť kúzlo, ktoré by žalostný stav zvrátilo hneď, nechcel to takto. 

  Chcel byť  sebecký. Priveľmi sebecký. Zapáčilo sa mu brodiť sa jej vlasmi...

 Posúval prsty  zhora dolu a nechával pod nimi kúzlom znovu dorastať jednotlivé pramienky a vlniť sa mu pod rukami v pôvodnej kráse. A znova a znova. Snáď stokrát.

    - Mama ma naučila, že vždy pred spaním treba stokrát prejsť kefou od korienkov ku končekom. Presne stokrát. Každý deň. Sama ma takto česávala...– ozvala sa ticho, keď  jej jeho nečakané konanie začalo pripomínať čosi z domova. Čosi, na čo si spomenula rada. Stačilo privieť oči a oddať sa dotykom.

  Ustrnul. Mama?! On nie je „mama!“ Jeho dotyky nie sú ako „mama!“ Ješitný. Egoistický. Vzťahovačný.

  Zdrapil ju za celú hrivu a vyvrátil jej tvár,  nemilosrdne, aby mu videla do tej jeho, zas zošklivenej jedom.

  - Ale, ale...presne naopak! Ja nerobím službu tebe, ale len sám sebe! ...aby som ťa mal, ako svoju slúžku,  za čo kmásať! – ešte raz potiahol, kým ju vymrštil dopredu, nestarajúc sa, kam a ako dopadne.

  Dopadla tvrdo. Ani sa hneď nedvíhala, ani len oči, kým nezmizol z kuchyne a jeho dupot sa nestratil v útrobách chodieb.

  Vlasy sa mu v prúde vody narovnali. Zatiahol ich nadôvažok rukami. Oľutoval. Odstúpil z prúdu, nechal ho dopadať na zem, roztriasol vlasy a s nádejou sa obzrel, či ešte nestojí kdesi za ním, pripravená na zabudnutých deväťdesiatsedem...Márne sa otočil aj celý a nakúkal medzi paru.

  Premeral si ho iba akýsi okolo ťapkajúci chlapík s pupkom väčším ako pivný sud a usmial sa na neho bezzubým chrupom.

  Ostentatívne si skúsil skryť svoju nahotu. Obrátil sa mu chrbtom. Mužíček, s úľubou si obzerajúci aj jeho zadok  zrejme nepochopil.

   - Ale, ale...presne naopak! Ja nerobím službu tebe, ale len sám sebe! – a skúšal obkľukou pod vlastným bruchom nájsť...

domiceli