Rumbelle
Hýrivé tiene 2
5. kapitola
Obiehala
okolo neho ako neriadený boing a drankala, aby jej konečne ukázal, čo píše. A komu
píše.
Natáčal sa do strán a usmieval slnečnejšie a srdečnejšie
ako inokedy. Dokonca hlasnejšie. Až ho sestričky museli už párkrát napomenúť,
aby nerušil ostatných v spoločenskej miestnosti. Čo nevie, aké ťažké je
vytrhávať a nalepovať čiastočky novinového papiera do tvaru vázičky? Ako
tvrdo musí človek tlačiť, kým z plastelíny nevytvaruje rovnú placku? Koľko
námahy stojí navliecť korálku za korálkou na šnúrku od topánok?
Bavkal sa jej preletmi a jeho duch lietal zrovna tak. Dve pobláznené nočné múry za bieleho dňa, každá s vlastným zdrojom intímneho svetielka s adresátom známym, ale...
Bavkal sa jej preletmi a jeho duch lietal zrovna tak. Dve pobláznené nočné múry za bieleho dňa, každá s vlastným zdrojom intímneho svetielka s adresátom známym, ale...
- Prezraď mi to! Prezraď mi svoje
tajomstvo...- už takmer drankala
Pozrel sa na ňu a v jej zreničkách
videl sám seba. Vyrovnaného, spokojného. Pod dlaňou mu spočíval list synovi,
ktorý konečne dokázal zosnovať a ospravedlniť sa mu za všetko s vierou,
že ho pochopí a všetko bude dobré. Keď sa odtiaľto, tam, k nemu raz vráti. Veď ho predsa ľúbi. Nadovšetko na svete
ho miluje. Svojho jediného syna.
Videl sám seba a rozhodol sa jej
teda vyjaviť, prečo je zrazu iný, keď ho pred chvíľkou obvinila, že akosi skrásnel a pýtala
ihneď recept, o ktorom si myslela, že ho práve spísal. A myslela správne.
- Láska...Iba
láska dokáže učiniť človeka krajším, ako by bol...bez nej. –
Rýľ
odhrýzal rovnomerne hlty zeme a nemilosrdne ich vyvracal slnku napospas. Rozmeľnievané za pochodu.
Občas k nemu nevraživo vzozrel, zastaviac prúd slaného potu, čo by inak boľavo
zaštípal v očiach s nemou prosbou, nech si dá pohov a nechá sa
ukolísať do nejakého toho mraku. Ale tých tu dnes široko-ďaleko nebolo.
Pritlačil košeľu o hruď, aby dopila vlhkosť, hoci už takmer nebolo ako,
párkrát ju odtiahol od tela, ale prievan nehrozil.
Zaboril nos rýľa opäť do zeme. Na rukách mu navierali žily, ale piaď za
piaďou pociťoval akési vnútorné upokojenie.
- Možno to nevonia práve vábne, ale ...- skúsila zaujať jeho pozornosť,
lebo misky v košíku a džbán pod pažou zapretý o bok neboli práve najľahšie a jej
ruky sa už pomaly, ale isto ledva držali na nohách.
Vystrel sa, prudko zabodol nástroj do rozkopanej hliny, oprášil ruky a vidiac
ich, rozmyslel si, že si nimi pred otočením sa ešte pretrie tvár.
Pochopila, narýchlo odložila košík do akejsi hriadky, čo tu ráno ešte
nebola a natŕčajúc dopredu džbán s vodou, nezaváhala prikročiť až k nemu,
hoci ho doteraz pozorovala len z úctyhodnej vzdialenosti, lebo verva, s akou
odrána pracoval mohla znamenať len jediné. Je rozzúrený a takto sa snaží
dostať zo seba zlosť. Podstatne lepší spôsob, ako pálenka.
Prijal džbán a priložil ho k ústam. Videla, ako mu pod mokrou,
opálenou kožou preteká čerstvá voda, ako si časť leje na tvár, striasa sa a...
Rýchlo odviazala zásteru a podala mu ju.
Zabáral do nej tvár všetkými smermi, prekvapený jemnosťou i nečakanou vôňou a keď ju konečne odtiahol, zhrozil sa stavu
pôvodne iba na ozdobu šiat určenej, krajkou obšitej látky.
- To nič, to nič. To popoludní vyperiem. Už taká špinavá bola...Z
kuchyne. Som varila...a nedala pozor.- skúsila ospravedlniť jeho čin a rozfúkať
rozpaky, berúc svoju zásterku do dvoch prstov a pátrala, kam ju skryť, aby sa prestal cítiť trápne.
- To tam, je obed? Akože mám jesť tu? Na roli? – trochu nervózne
rozhadzoval rukami, uvedomujúc si, že jeho otázky sú viac ako hlúpe a mal by
s nimi prestať.
Prikývla. Takmer odhopkala ku košíku, kvokla k nemu a odsunúc sa s nákladom trochu do
tieňa, pod lipu neďaleko, dala sa rozkladať svoje dielo.
- Nič zvláštne. Vývar je zo špikových kostí, chlebový posúch, ešte teplý
a nastrúhala som do chrenu trochu jablka...pre zjemnenie...nevydalo...-
odtiahla rýchlo nos od nádobky, lebo ostrá, štipľavá vôňa ešte stále prerážala
viac, ako vedela zniesť. – K mäsu sa hodí. Ak... ovšem rád obhrýzate...to...tie......kosti.
Niekomu sa toto jedlo môže zdať priveľmi prosté, jednoduché, vhodné tak pre chudákov, ale sľubujem, je to lahôdka... - nahla
sa nad misu s vyvarenými, naozaj, na pohľad hnusne pôsobiacimi kosťami,
len kde-tu obalenými ešte mäsom, nasala vôňu a oblizla si vrchnú peru.
Bolo mu jedno, čo navarila, aj keď by to bola rovno len horúcou vodou obarená chiméra, s takouto
obsluhou sa nedalo odolať.
Prisadol, hľadal, kam položiť džbán s vodou. Prebrala ho a zastokla
medzi nich. To nemusela.
- Prinajhoršom si prikúzlite niečo lepšie. – sklopila zrak, už ľutujúc, že
práve dnes sa nijak moc nevytiahla s kulinárstvom a to vyzerá, že má
celkom dobrý deň. Jeden z tých spoločenskejších, kedy sa jej nevyhýbal a dokonca s ňou prehodil vetu, či dve.
Kúzliť? Ešte to
tak! Sklamať ju. S chuťou sa pustil do jedla, po očku ju s uspokojením
pozorujúc, ako rastie jej malá ženská pýcha, že jemu chutí. Spokojnosť na oboch
stranách.
- Už len pár hodín a tento pás bude
prekyprený a pripravený. – komentoval s plnými ústami spozorujúc, že
sa už díva smerom k pokopanej časti záhrady.
Natočila sa zas k nemu.
- Smiem sa niečo spýtať? -
načiahla sa ku džbánu, vidiac, že dojedol a opäť mu ho ponúkla, hoci
neobsahoval víno, ale len studenú vodu. – Viete, vy ste predsa Temný pán. Najbohatší, máte moc, ovládate mágiu, kúzla...vy
vôbec nemusíte ťažko drieť. Stačí vám priať si a máte tu záhradu krajšiu,
ako tie Semiramidine, tak...prečo tvrdo, v pote tváre pracujete? – cez
čelo sa jej zjavila sieť drobných vrások
nepochopenia a obyčajnej ženskej zvedavosti.
- Hnusí sa ti ten pot? Špinavá košeľa?! Nebodaj aj celý ja?! – jeho hlas
naberal na intenzite. - A neskúšaj mi klamať! – načiahol sa a zaboril
ruku do jej oblého pleca, vidiac, že sa zas odvracia.
Nenechala sa vyviesť z miery. Dokonca siahla na jeho ruku, odlepila
si ju z pleca, vyvrátila a natrčila
do slnka dlaň, na ktorej boli už pľuzgiere a koža zhrubnutá nie
storočiami, ale poctivou prácou.
- Nikdy by som si nemohla vážiť ľudí, ktorým sa hnusí práca. – chystala sa
priložiť brušká prstov na jeho pľuzgiere, ale rozmyslela si to. Vytiahla aj
druhú ruku spod tej jeho a objala si radšej kolená, aby si nemyslel, že je
dotieravá a podlieza mu.
Ruka spomalene padala dolu. Priložil ju radšej z druhej strany
na džbán a zadíval sa doň. V hladine zvyšnej vody videl svoju škaredú
tvár. Rozpohybovanú, zamračenú, nevrelú.
- Ty si tiež...donedávna, netušila, čo je práca. Si šľachtičná. Len také
tie tretky ako vyšívanie, zdobenie sa, trochu česania, štipka námahy na
naučenie sa tanca, hodiny francúzštiny...veď aj preto si bola bledá, neduživá,
pochudnutá, len kosť a koža, ako bez života. V priesvitnej tváričke šedivý
smútok a znudené tiene ospalých viečok. Póza upnutá, každý vlas prísne sčesaný...hrozné sa čo i len dívať...- nešetril ju, aj
keď tušil s akým sklamaním v očiach prijíma jeho „komplimenty.“
- Takto ...ma vidíte?! – naozaj sa patrične vyjavená ozvala.
- Presne tak...som ťa videl! Príšerné čosi! – vypúlil na ňu oči, ale tie
jej sa začínali rosiť sklamaním.
- To ste nemuseli...- smrkla.
- Ale musel! Už som sa nemohol na to dívať. Musel som ťa zobrať sem! ...a naučiť
konečne pracovať! Do úmoru! Dlho a ťažko. A vidíš, prinieslo to svoje
ovocie! Len sa na seba teraz pozri...- podstrčil jej džbán, kvázi zrkadlo. –
Líca krásne svieže, pery rumené, tvár ako dozretá broskyňa v náručí vĺn voľných
rozlietaných vlasov. V očiach konečne jas. Plecia mäkké a jemné, hruď
plná, nadýchaná, boky oblé...a žiariš. Sála z teba krása pri každom výdychu. A voniaš
omamujúco a sladko...A si horúca, že aj to slnko ti môže závidieť...a
prekrásna a...-
- ...a
... prestaňte, prosím... – vrátila mu džbán rozrušená a zapýrená.
- Ja len...chcela si vedieť! ...preto pracujem! Aj ja chcem skrásnieť! – vstal, doslova sa
vyšvihol a začal smiešne gestikulovať a napodobňovať po kráse
prahnúce slečinky. – Tak, bude to?! Koľko ešte rífov zeme musím obrobiť, aby som
získal, to, čo máš ty?! Prezraď mi svoje tajomstvo... no, bude to?! – chvíľami znel
smiešne, chvíľami smutno-vážne, chvíľu mala pocit, že nedokáže zahnať ten svoj,
plný bezmocnosti, že nie roky, ale celý jeho život a činy, mágia a kúzla z neho
spravili monštrum, zviera, človeka, čo sa už človeku ani nepodobal a nech by
obšťastnil svojou prácou hoc aj celú zem, zostane takýmto, aký je, ak...
Vstala a sklonila hlavu. Ešte v nej doznievali jeho lichôtky,
ktoré sa nikdy nenádejala, že vôbec z jeho úst na svoju adresu niekedy
bude počuť.
- Prezraď mi to! Prezraď mi svoje tajomstvo...- už takmer drankal.
Podišla k nemu,
hrdo dvihla zrak a zadíva sa mu do tváre. Stále bola rovnako šeredná,
ale...ona ju videla trochu inak. Musí mu to povedať. Nech sa potom deje, čo sa
chce. Musí.
- Láska...Iba
láska dokáže učiniť človeka krajším, ako by bol...bez nej. –
Nechala ho
stáť umlčaného, zmeraveného, s dychom spusteným len na pol žrde.
domiceli
Pľuzgiere!:O :D ...inak sa mi páčila celá...som zvedavá ako poznámka s Rumplom zakýva
OdpovedaťOdstrániťew ten citátik je na mňa trochu moc, obzvlášť zasadený v priamej reči :D no memoár dnes evokuje rozprávku viac ako zvyčajne a to sa mi páči :) ale takú lepšie napísanú rozprávku :D
OdpovedaťOdstrániťHej, hej...vždy mám problém, keď sa to začne "zlepšovať" medzi nimi :-D, kam z konopí...o polepenosti ani nevravím...Ale, čo už, rozprávky sú rozprávky. Aj keď, keď si tak spomeniem na pôvodné verzie Dobšinského... MUHAHAHAH...
Odstrániť