Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

pondelok 12. októbra 2015

RUMBELLE - Akvárium II... 4. kapitola


Rumbelle
  Akvárium II
   4. kapitola

      
      Pomohol si barlou. Lietačky sa najlepšie otvárali barlami. Cora síce pôsobila, akoby do nej aj práve vrazili, hoci obe podšálky s kávou sa jej triasli vo vycivených rukách aj bez toho a z grimasy, čo na ne robila, radšej rýchlo zdupkal. Dianie na javisku bolo aj tak zaujímavejšie.
  Nejako sa mu to nepodobalo na nijakú známu choreografiu. Že by nejaká tá alternatívna, možno aj absurdná  hra? To už mohol pokojne ponúknuť aj tú svoju. S jej ilustráciami. Ale scénicky ani obsadením  mu to neladilo...
  Uprostred javiska stála hrdo a vzpriamene Jekaterina a v oboch rozpažených rukách držala za vlasy dve zo žiačok tak, aby ani prípadným pľuvancom jedna druhú netrafili. Aj sama sebe sa nestačila čudovať, kde sa v jej chabej telesnej konštrukcii zrazu vzalo toľko sily a energie vraziť do ringu a spacifikovať duelantky.
  - Dévušky zanesló na banánovaj kažure...- oboznámila, dokonca s úsmevom, zvyšok poroty o práve skončenom dueli, snažiac sa to všemožne, ktovie prečo, zahrať do autu. Nevydalo.
  Nestihol ani zaklipkať očami, ochotný pomôcť dievčine vpravo. Tej pravej.  Cora však bola rýchlejšia. Bez okolkov položila kávy na najbližšie sklopené sedadlá a vyštartovala k javisku.
  - Ja im dám, pošmyknutie! Šťandy nevychované, drzé. Ak dovolíš, drahý, zoberiem si na paškál tvoju favoritku. Len a len kvôli tebe. Tvoje dohováranie by bolo viac ako kontraproduktívne. – zaafektovala smerom k nemu, ani sa neobzrúc, za to on ju pozoroval, ku ktorej z dievčat sa to ráči pohnúť. Čo ak vie o „favoritkách“ v jeho živote. Favoritke, drahý! Nemýľ si pojmy a dojmy!
  S uspokojením skonštatoval, že nabrala kurz vľavo. Vyslobodil teda vlasy Belle zo stŕpnutých prstov kolegyne a podoberúc ju necitlivo, stále sa mykajúcu za lakeť, odkrivkával s ňou do rohu provizórneho ringu. Priveľmi malý ring. Smer zákulisie. Primalé zákulisie. Smer šatne. Paradoxne v tom najmenšom kumbále bolo najviac priestoru. Presne na jedno jediné, aj to tesné objatie.
  Dvere buchli. Prievan ich rozplietol.
  - Rozpučila mi tvoj darček! Náročky mi naň šliapla! Koza ryšavá! Toto jej nedarujem... – posťažovala si detinsky, vykrádajúc slová konkurencie, trúc si paže, na ktorých začínali vyskakovať fľaky, z ktorých budú očividne zajtra hotové dúhové jazierka. A asi po celom tele, ako si ju tak zbežne obzeral. Mal by sa asi pozrieť pozornejšie. Chcel by si sa, však...?
  Kútikmi úst mu ťukalo, ale snažil sa zachovať dekórum.
  - Stavím sa, že aj tak si sa tú adresu určite naučila spamäti už ráno. Spredu aj odzadu. – oprel sa o veraje a sebavedomo prekrížil ruky na prsiach.
  - Hej...- prekrútila očami. - ...ale...- strčila prsty do bokov, aby ich zas narovnala povedľa tela a zaniesla dozadu, za chrbát, s gestom, že sa tak trochu vzdáva a podrobuje sa krížovému výsluchu, hoci na krížoch, vlastne už pod nimi, rovno na zadku pocítila akurát tak jeho drzo snoriace laby. Vrátila ho k verajám a prekrúcala oči nad práve započatou kázňou..
  - Nijaké ale. Za toto ťa môžu vyraziť z fleku z divadla. Nie je nič horšie, ako ješitné baletky, čo si to rozdávajú rovno na javisku. Musíš sa naučiť sa ovládať. – pozeral na ňu vážne, ale bolo mu jasné, že ak neprestane špúliť pery, tak je so sebaovládaním sa v prdeli aj sám. Neprestala. Amen.
 Odlepil sa z chladivého kovu, kam sa preventívne, aby ju nemal na dosah, utiahol a pristúpil zas k nej. Nadvihol bradu, skonštatoval, že napriek čiastočným devastačným účinkom nechtov Zeleny kúsok od oka a kúsok od ucha tiež, je stále celkom požuvateľná a hlavne zbozkávateľná.
  - Au, narazila mi, mrcha,  aj sánku. Opatrne. – zašemotila medzi dvoma bozkami, pochopiac, že vlastnú aktivitu nemôže bezbolestne využiť. Prenechala mu všetky liečiteľské kompetencie a podpísala aj vnútorný reverz, ak by niečo, nejakú tú formu spolupráce, žiadal od nej.
Zgustol si teda aspoň sám. Občas pofúkal, niekde len priložil pery, niekde musel pritlačiť, lebo mohol. A vrchnú peru dokonca obalil do náplaste svojich a naordinoval dlhodobejšie okamžité liečenie bez prístupu vzduchu.
  Chcel si počkať, kým otvorí konečne oči, ale jej sa chvíľa, kedy mal jej tvár v dlaniach a nič sa nedialo, nezdala vôbec pridlhá. Tak začal aj bez očného kontaktu.
  - Neverím, že si pobila kvôli blbému banánu. – pritlačil jej špičku nosa o tú jej, ako sa robí malým deťom, keď chceme zistiť, vlastne im dokázať našu verziu, že jednoducho klamú.
  Pootvorila len jedno oko.
  - Tak po prvé, to nebol ledajaký banán, ale "banán sváru"...- začala mytologicky.
  - Už mi je to potom jasné! – prikývol, berúc to  s postojom antického tragéda smrteľne vážne, hlavou a zároveň aj tou jej.
  - ...po druhé bol od teba a po tretie sa do mňa naviezla, že som na ňu niečo donášala vám, ako porote. A to ma teda vytočilo. – zaklamala, lebo už jej prišlo trápne priznávať si, že sa s provokatérkou pochytila fakt kvôli mizernej šupke v počiatkoch nevyhnutného  rozkladu, ktorej svojou špičkou Zelena pomohla do hrobu.
  - To bude asi to, čo chce Cora so mnou dnes rozdebatovávať...- zamyslel sa stále držiac nežne jej líca uložené vo svojich suchých dlaniach, len palcami, ako stieračmi neprestajne kmital po hebkom líci. Páčilo sa im to. Páčilo sa to aj jej. To, čo povedal, však už ani najmenej.
  - Ty máš dnes rande s ...s Corou? – zovrela pery a na čele sa jej ukázali vrásky.
  - Ona...by...rada...mala. Hučí mi do hlavy už od rána. Ale teraz som zvedavý aj ja sám. Pôjdem tam. – rozhodoval sa rýchlo. – Poďme, musíš sa vrátiť. Hraj ukrivdenú, ale pokornú, ak ti smiem poradiť. A nezazeraj! Nepristane ti to. – odlepil jednu z rúk a dvihol ukazovák.
  - Zas si ako môj otec! Neznášam to, keď sa takto ku mne správaš! – zamrmlala si, márne sa prikláňajúc k druhej ruke, aj tá sa po chvíli odlepila a kdesi zmizla.
  Jej truc už neriešil, hlavu mu zamestnávali iné konšpiračné teórie. Keby tá vedela, tak ho nakope, v tom lepšom prípade len do zadku.
  Zvrtol sa a opäť natrčil ukazovák.
  - Odkiaľ Zelena vie, že na ňu niekto niečo donášal? – nakreslil si dve kolmé vrásky cez čelo aj sám.
Zdvihla a zas spustila plecia.
  - Netuším. Netuším ani to, prečo to prišla vykričať zrovna mne. Chvíľu sa s Katuškou rozprávali a potom na mňa vyletela ako besná. – oblizovala si špičky brušiel prstov a snažila sa vyčistiť si zaschnuté čmuhy od škrabancov. Strašne to svrbelo.
  „Došľaka!“ zahromžil sám na seba. Mohol predvídať, že Jekaterina nebude držať jazyk za zubami! Teraz môže prasknúť aj to, že vo všetkom má on svoje prsty. A neospravedlňuje ho ani to, že všetko kvôli tomu, aby ich všade aj mohol mať.
  Ešte raz na ňu pohliadol spoza pleca, ale už sa neodvážil k nej pristúpiť a mojkať sa. Svedomie ho prikvačilo a pribilo k podlahe  viac, ako boľavá noha.

domiceli

2 komentáre: