RUMBELLE ...Si, kde si... BONUSová kapitola DIEL...

...tak štipka romantiky...na želanie ako 

BONUS

RUMBELLE  5

...si, kde si...

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

BONUS

Diel...

    Pozrela na neho prísne, vidiac  záhradu obsadenú živočíchmi, o ktorých netušila, že ich chovajú.

  - Ty svoje dcéry jednoducho priveľmi rozmaznávaš...- ozvala sa vyčítavo, hoci z jeho očí hľadelo rovnaké prekvapenie ako z tých jej.

  - Tatko nelozmaznáva, iba tlošku viac ľúbi, pleto sme boli s Henlym, lebo lobil plekvapenie! – zvýskla Peu dotovaná druhou Peu: - Plekrásne plekvapenie! Pláve to som si stlašne pliala!...- vystrelila aj druhá ruky nad hlavu a obe svorne zaútočili na bránku do domu, za ktorou sa hemžilo  celkom slušné stádo malých psíkov.

  - Prisahám, že o tomto nič neviem... – namieril prst do útrob dvora. – Ale keď sa to tak vezme, nemám to srdce oponovať maličkým a ich pádnym argumentom.- dodal miernejšie. -  Čo keby sme im zahrali divadielko, ktoré bude zapadať do ich konšpiračných teórií, prečo vlastne s nimi bývaš u Marry Margaret...Prečo vlastne s nimi bývaš u Marry Margaret ? - zarypol a čakal odpoveď.

  - Prečo, prečo...hľadala slová. – Lebo ty si chystal, toto chlpaté prekvapenie, predsa! – vynašla sa, vyčarovala úsmev na perách, stala si na špičky, venovala mu letmý bozk do kútika pier a vrhla sa za dcérkami, nechať sa oslintávať a obskakovať svorkou rozjašených havkáčov.

  Mohol oponovať?!...

  Spoza vchodových dvier, sotva pootvorených, bojazlivo vykúkala blonďavá hlava Maleficent.

  Zameral pohľad na ňu a zamračil sa. Nie kvôli psíkom, skôr sa zamyslel, čo robí u neho doma...Gazdinú ? Slúžku?...Aupairku! ...doplo mu a usmial sa, čím ona získala odvahu ho osloviť.

  - Prepáčte mi to, pán Gold. Vážne by som sa bola bývala snažila...viete ohľadom tých psíkov, ale ja fakt nemám kamarátky, ktoré by som obvolala... – skrčila plecia do seba.

  Pozrel sa úchytkom smerom k psíkom, ktoré si nadobro získali jeho rodinu momentálne pováľanú na trávniku...

  - Tak pŕŕŕ, drahá...- začal mykať prstom do strán, čo veštilo niečo nie dvakrát príjemné. – Ako tak zbežne pozerám, polovica tých krpatých bezdomovcov sú vlastne fenky...Vieš čo.... Tak sa mi zdá, že som ti práve našiel priateľky!... Akože sa to volajú?... Dunčinka? Rexinka? ...Bundáška? Ťapka?...prípadne Florans...Lea?...môžeš si vybrať, respektíve si ich pekne  zobrať!...pretože ti hneď zajtra kúpim ten útulok, odkiaľ si ich sem dotiahla!... Nech máš čo na robote!... Drahá priateľka! – vystrúhal sarkastický úsmev. – O maličké sa odteraz budeme starať len my dvaja s Bellou. Ty budeš pekne chodiť do práce! Ako všetci normálni ľudia. Denno-denne!... - uzavrel a otočil sa k zmesi ľudí a zvierat na trávniku. 

  Zjavil sa mu iný obrázok...

  Nočná obloha a dážď zo zavlažovača, ktorý rozmazával nánosy blata rozmočenej hliny trávnika na telách...steblá polepené po obnažených pažiach a pramene mokrých vlasov vpíjajúce vodu so slzami, tak ako pery každú chvíľu dych toho druhého...hľadajúc nedočkavo najkratšiu cestu  pre vzájomnú túžbu po splynutí.

  Jej prsty zaborené v trsoch temnozelenej trávy a z jamky pod krkom vysával sladkasté teplo a ohriate kvapky stečenej vody,  kým jeho ruky prevlečené pod pažami celou plochou dlane zajali oblé mäkké plecia, spustiac kotvy prstov do  kože, aby cítili pod nimi chvenie jej vnútra poddávajúceho sa jeho drsnému láskaniu...

   Zaslepený vášňou nebral ohľad na jej krehkosť a neskúsenosť. Bral si všetko... Majetnícky, bezohľadne, premožený nespútateľnou láskou, ktorá pridlho čakala na svoje naplnenie...

   Privrel oči...

   ...a za zatvorenými viečkami toľko nevypovedaných predstáv o prvom milovaní.

 

   ...a jeho „naplnenie“ sa práve bláznilo v tej istej tráve s rozšantenými psíkmi...v ďalšej jej generácii, súc samé tiež tou ďalšou generáciou dvoch tak veľmi rozdielnych ľudí spojených najsilnejším putom, ktoré sa v tento okamih zdalo byť večné...

domiceli