RUMBELLE ...Si, kde si... 9. kapitola SPOVEĎ BEZ SLOV

RUMBELLE  5

...si, kde si...

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 9

Spoveď...

      Voda pod mólom sa sťažovala na chaluhy, masnotu a odpadky, ktoré musela zdieľať vo svojom teritóriu, ako neprispôsobivých nájomníkov a rozhorčene šumela. Kde-tu aj vypenila a o slizké drevo zachytené bublinky peny jedovato praskali nad svojím údelom, kým ich nepochovali nové a ďalšie, rybinou raziace nasledovníčky, vyprskujúce svoje sekundové životy do morského vzduchu malého doku prístavu.

  Trochu mu to pripomenulo vlastný osud. Vzdor a márne bitie do pevných nepoddajných kolov, ktoré sa časom naučil zväčša ľsťou obchádzať, ale cesta za ne bývala dlhšia, do kopca a väčšinou tiež končila v zrniečkach piesku a nie vždy sa mu bez ujmy darilo dostať sa späť na šíre pokojné slobodné a voľné more.

  Aj teraz bol zas tým stroskotancom uviaznutým na pobreží, vsiaknutým do bahna zmiešaného s pieskom a márne volajúcim, aby ho niekto odtiaľ vytiahol.

  Iba ona mohla. Len, či bude chcieť...

  Nebola tu a mal čas premýšľať a snovať nielen otázky, ale aj prípadné odpovede na ne.

  Zosnoval plán. Pre ňu. Pre nich. Pre jeho rodinu...Plán budúcnosti a teraz mal strach, že ho nepochopí, že ho neprijme len kvôli tomu, že ho vymyslel sám, že sa nepýtal, nespolupracoval, nezaujímal sa o jej názor...

  Musel sa však vtedy rozhodnúť rýchlo a v tom  momente sa mu to zdalo ako jediné možné riešenie, jediné východisko zo situácie, jediná možná cesta ich ďalšieho života. Ani na sekundu nemyslel pritom na nič a nikoho, iba na ňu!

  - Prečo sme tu?... Práve tu? ...- obzerala sa prekvapená po neútulnom malom prístavisku s polorozpadnutým mólom s chýbajúcimi latami rozožranými soľou a nepriazňou tunajšieho podnebia,  vedúcim niekde so stratena.

   Nespomínala si na nič, čo by ich nejako pútalo práve k tomuto miestu. Mala v spomienkach desiatky, ba stovky romantickejších, úchvatnejších, vzájomnou láskou naplnených miest, ktoré v nej vyvolávali len pri matnej spomienke celé vlny triašky a pocitov...tak prečo tu?!...Práve tu?!

   Má to byť symbol ? Niečo jej tým chce naznačiť?...Márne sa pokúšala čítať jeho plány, videla len to, ako po nej túži, ako na ňu myslí, ako ju ľúbi...

  Natiahol k nej ruku a čakal, či mu do dlane vloží svoju.

  Zastala obďaleč, skryla si zimomravo prsty pod paže a stúlila sa do seba zatnúc pery a sklopiac nerozhodne zrak.

  Ruka mu pomaly sklamane klesla k telu. Otočil sa k nedoziernej hladine, zaprel sa druhou silnejšie o palicu a zahľadel sa niekam do diaľky, akoby odtiaľ niekoho očakával.

  Stala si vedľa neho a hľadala bod, ktorý ho tak zaujímal.

  Horizont nebol ničím neobvyklý ani jedinečný, ani iný, než inokedy.

  - Budeš stáť vedľa mňa aj potom...? – začal opatrne.

  Neodpovedala, nevedela, na čo sa pýta. O čom hovorí...Len jej vnútro pritakávalo každou svojou bunkou a oči ho prezradili. To mu stačilo. Pousmial sa, vidiac ako bojuje sama so sebou a chce zostať hrdou a nedotklivou, ale lásku a kašeľ neskryješ...A nemusíš byť ani Temným pánom, čo vie čítať myšlienky a pozná budúcnosť, aby si to videl, na každom zaľúbenom. Aby to videl a bytostne cítil sálať z nej...

  Na obzore sa náhle zablyslo a teplý závan vzduchu odniekiaľ z nekonečnej diaľky, prešiel ich telami.

  Zapotácala sa a musela sa mu zachytiť o plece, aby to v lodičkách s vysokými podpätkami zvládla a ustála.

  Obvila mu dlaňami rameno a otočila tvár radšej dozadu, nech jej fúka do vlasov.

  Položil jej ruku na hlavu akoby ju chránil a pohladil pritiahnuc si ju bližšie.

  Vietor, ako prišiel, tak ustal a len škrekot čajok rušil ticho prázdneho móla.

  Odlepila sa mu z rukáva, zažmurkala, akoby sa práve bola prebudila zo sna a pozrela s akýmsi nepochopením na neho...

  „Ako to, že nevie, ako osloviť muža, s ktorým má dve deti?...“

  Netušil, na čo myslí a jediné, čo dokázal vyčarovať, bol úsmev na tvári...

domiceli

http://www.youtube.com/watch?v=xpDuKBbPtCo