RUMBELLE ...Si, kde si... 5.kapitola NEBOTYČNÁ

RUMBELLE  5

...si, kde si...

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 5

Nebotyčná...

       Už dávno nehľadal dvere do spálne. Tak ťažko. Za posledné roky ani nemusel...

    Nebolo to riešenie, tobôž nie dobré, ale aspoň ako uspávací prostriedok by to mohlo zafungovať. Nádejal sa.

  Z ruky mu vypadla fľaška rovno na nart nohy, keď sa ju pokúšal udržať už len prstenníkom s malíčkom, lebo zvyšné potreboval na stlačenie kľučky. Nevydalo. Zahrešil. Zaprel sa plecom, ale vrátiac algoritmus zas na začiatok, pochopil, že bez onoho stlačenia to aj tak nepôjde.

  Bol smiešny sám sebe. Alebo bol bezuzdný smiech len poslednou štáciou psychického vyčerpania...

  Spálňu vzdal. Cúvol pár krokov, prudko sa zvrtol, čo neurobilo práve  dobre jeho zameriavačom, párkrát zažmurkal na roklinu pod schodami, roztiahol ruky a zdvihol podvozok zo štartovacej dráhy.

  Prelet by dal, nebyť detailov, ako napríklad zamknuté vchodové dvere a aj vyblednuté kúzlo na ich otvorenie. Skrútený v klbku, doobíjaný zábradlím, aj botníkom, pokračoval radšej smiechom, ktorý postupne prechádzal do vzlykov.

  Oprel sa o dvere a stíchol.

  V nozdrách pocítil známu vôňu. Ale bál sa otvoriť oči. Čo ak je to sen? Nech len je. Nech nekončí...nech len je...krásny sen.

  Nevydržal. Rozlepil viečka a dvihol ich nad kalné bielka.

  Oproti, asi v strede schodiska sedela kráska. S kolenami pod bradou a bosými nohami, oblečená, skôr, takmer neoblečená. Len v jeho bielej košeli s ovinutými pridlhými rukávmi.

  Ako pred rokmi...Tak dávno.

  - Teba poznám! ...- namieril na prízrak prst nie celkom ho zamerajúc. – Ty si môj anjeliček strážniček!... Nehodníček... Fluktuant si! Absentér!... byť tvojím zamestnávateľom, máš na hodinu padáka! Bez nároku na mzdu! ...Nijaké „Pánboh zaplať!“...Figu!... nič nedostaneš! ... – rozkladal a rozoberal svoju pomyselnú pracovnú zmluvu s nadprirodzenou bytosťou ako správny zamestnávateľ s oťaženými rukami podopretými o kolená, iba s prstami nervózne stále  kmitajúcimi.

  Anjel sa pomaly vztýčil a preložil ruky na prsiach.

  - Pozrime ho!...On sa bude ešte pajediť!...Odúvať sa mu zachcelo! Ale povinnosti si plniť, to nie...Bohvie, kde si sa celý ten čas flákal?!...sa pozri...no, len sa pozri...na svojho...na svoju obeť! – zapípal, opäť napadnutý svojím nečakaným popudom do smiechu. Žalostného smiechu. Toho cez slzy.

  Keď opäť stratil niť prehovoru, bezmyšlienkovite si utrel nos, aj ústa od slín do rukávu košele, sťažka preglgol a hlavu radšej zas oprel o drevo dverí.

  Otvoril oči, lebo vôňa začínala byť akási  intenzívnejšia.

  To onen anjel už stál nad ním.

  S hlbokým nádychom zaregistroval posledný rozopnutý gombík.

  - Anjeli nenosia spodné prádlo?...- zamyslel sa od veci a nahlas.

  Anjel cúvol.

 -Zas chceš zdrhnúť? Vedel som to! Vedel! ...Ty nič iné ani nevieš?! ...len ma perma...perma...sperma..nie...parmanentne opúšťať?... Há?! – pokúšal sa vstať.

  Anjel si zaťal do spodnej pery. Tie slová sa ho asi dotkli. Viac než dotkli. Zaboleli...

  Pristúpila k nemu a pomohla hundrajúcemu žalobcovi  postaviť sa na labilné nohy. Driapal sa po nej ako bezvládny stroskotanec na pokraji vyčerpania. Mrmlal si niečo pod nos, ale artikulácia bola viac ako mizerná a žiaden prekladač sa už na jeho výčitky nechytal.

  Zvládli schodisko, dobyli kúpeľňu, objavili spálňu, posteľ...našla pyžamu, prikrývku, pohár vody na ráno, aj vetrák na okne.

  Kým spratala jeho zvršky a odniesla ich do koša na prádlo,  už spal.

  Pretrela si dlaňami uzimené ramená a naklonila hlavu k plecu.

  Predstavovala si romantický večer.

  Vráti sa domov a zapáli asi jedine sviečku. Pousmiala sa.

  Pohladila ho po mokrých vlasoch. Neodolala a rozkladala ich nežne po vankúši. Trochu sa pomrvil, tak prestala a po špičkách odchádzala.

  - Anjeli nejestvujú, Bella...to nevieš?!...Nikto nemôže mať svojho anjela...Nikto nemá...- nieslo za ňou šeptom.

  - To len ty musíš byť vždy výnimka, Rumpel, však?...- pousmiala sa, pokrútila hlavou a s povzdychom zmizla.

domiceli