OUAT - Deň "D" 14. kapitola CIEĽ NADOSAH...

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 14

Cieľ nadosah...

       Prekročil prah, ako profesionál, ktorý musí byť dostatočne odosobnený, keď chce, keď vlastne musí, zostať nad vecou, objektívny a bez akýchkoľvek pripustených citových výlevov vykonávať svoje poslanie. A to nedokáže každý.

  Jej sa na tvári zjavili vrásky ešte predtým, než  zabočili do ulice s jeho domovom. Podľa stavu, v akom bol, zrejme bývalým domovom.

  Ľudí možno ospravedlniť len tým, že nech sa akokoľvek škaredo zachovali k artefaktom, len preto, že niesli prívlastok JEHO, tak ľuďom z domu neublížili. Ani ublížiť nechceli. Možno...

  Oni zosobnili zodpovednosť za všetko na NEHO, on zas na toho druhého a ten?!

  Pozorovala, ako prekračuje zničené kusy a z trosiek vyberá predmety, po ktoré sa tu zastavil.

  Len v jednom momente spomalil a porozhliadol sa pozornejšie a s povzdychom. V bývalej detskej izbe. Bol presvedčený, že tu na neho niečo narafičil. Ploštica? Kamera? ...alebo niečo zo starších...Stopa? Indícia...? Niečo. Niečo, čo očakáva, že nájde a...

  Nenašiel.

  Podišiel k oknu. Bolo rozbité, skoro ako všetky ostatné na dome. Zlizli si to ako prvé, pretože izby boli plné kameňov. Po jeden z nich sa zohol a vytĺkol poslednú celú sklenenú tabuľu.

  - Suchý nácvik? – spýtala sa ešte stále s vráskami po čele, s ľútosťou sa dívajúc na všetky tie poničené veci okolo.

  - To ste mali urobiť ako prvé. Možno by vás nebol...- zastal v reči a zamračil sa na Emmu. – Kde sú všetci teraz ?! – ale priložil si ukazovák na ústa.

  Nemusela odpovedať, prečítal si jej myšlienky aj sám.

  Pousmial sa. Skôr len zdvihol uznanlivo kútik úst. Pochopil, že to musel byť nápad Maleficent. Je dobré mať okolo seba ľudí, teda bytosti, ktoré síce v reáli veľmi nerozmýšľajú, ale skôr konajú inštinktívne, intuitívne a práve to je častokrát lepšie ako zdravý rozum. Navyše mali ešte aj ten, v podobe Dedka Vševedka.

  Odhodil kameň, ktorým pred chvíľou „otváral“ okno a rušil zrejme jednu z Panových kamerových rozhľadní. Spolu s ním mu ďalší odpadol zo srdca.

  - Čas na krátku strategickú poradu. – vyslovil a jediným pohybom premiestnil seba aj Emmu k ostatným, ktorí zrejme sú na jeho strane.

  Čas plynul a pomaly nevedeli, o čom sa ďalej rozprávať, aby sa steny kobky konečne rozpadli. Obom bolo trochu smiešne a zdalo sa im pritiahnuté za vlasy, že súkajú zo seba slová, ktoré by nikdy nevyslovili nahlas. Pozorne sledovali olupovanie a aj to, že ak vety neboli myslené úprimne, neodpadla ani smietka.

  Lenže arzenál sa míňal a steny zostávali stenami...

  - Prestáva ma to baviť, Kráska! Dočerta! – povzdychol a udrel hákom do steny.

  Zazunela a  praskaním sa objavilo  pár nových máp.

  - Dobrý ťah, kapitán, sme zas o krok späť! Takto sa von nedostaneme ani do Vianoc! – „pochválila“ ho Bella.

  - Vianoce! ...To je nápad. Darčeky! Darčeky sú dobrá vec...to by mohlo zabrať...- zažmurkal očami kapitán a dal sa šmátrať po vreckách, čím by zo srdca úprimne obdaroval svoju spoločníčku.

  Uznanlivo prikývla, ale márne sa tiež zamyslela, nič darovateľné na svojich zničených, špinavých zvyškoch svadobných šiat vskutku nenašla. Navyše tá hrozná tma...

  - Môžeš mi podať ruku? – požiadal ju.

  Zacítila, ako jej v nej pristálo čosi maličké a chladné.

  - ...to je? – spýtala sa.

  Hoook povzdychol.

  - Nemám nič vzácnejšie. Pan mi to dal ako dôkaz, že svoje slová myslí vážne...keď mi sľúbil...vrátiť Milah. Je to obrúčka. Jej obrúčka...- odmlčal sa.

  - Vy dvaja ste sa vzali? – spýtala sa s údivom a poslepiačky ohmatávala maličký kovový krúžok.

  Nemohla vidieť, ako záporne pokrútil hlavou.

  Prišlo jej zrazu ľúto, že ona svoju od NEHO nedostala a asi ani nedostane...ktovie, kde skončili...ICH obrúčky...Automaticky, bez rozmyslu vzala túto a navliekla si ju na prstenník. Tak,  akoby to bol počas obradu urobil ON.

  Bol spokojný. Nadmieru spokojný.

  - Tak hrdličky, teraz si na vás pekne posvietim.- jedovato sa usmial.

  Zvonka kobky dopadalo dnu svetlo. Akoby jej steny boli z obrovského priesvitného kameňa so schopnosťou prepúšťať ho.

  To, čo uvidel v tom náhlom  svetle, mu vyrazilo dych.

domiceli