OUAT - Deň "D" 12. kapitola TIENE

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 12

Tiene...

       Sú momenty, kedy si spomeniete na niečo nehorázne dôležité a neodkladné, čo musíte do niekoľkých sekúnd učiniť, ale vy ste si práve v tom istom okamihu našli tú pravú polohu, tú ideálnu, správnu, jedinečnú, nikdy doteraz nenájdenú a nevyskúšanú, presne tú, ktorú ak teraz zmeníte, opustíte, tak už nikdy nemáte najmenšiu šancu ju znovuobjaviť...

  Cítila sa presne takto. Síce schúlená do klbka v totálnej tme, ale akási pozbavená všetkých ľudských malicherností a žabomyších vojen. Úplne slobodná, voľná, ničím nezväzovaná.

  Chcela natiahnuť ruku a...dočiahla nanajvýš k tej druhej, o ktorú bola priviazaná. A noha o nohu a ešte aj ústa omotané šatkou.

  Skúsila použiť posledné zvyšky energie, čo v nej ešte zostali, pretože nevedela s ňou dobre narábať, šetriť ju a rozkladať do jednotlivých činností a úkonov a On to vedel.

  Doslova ju z nej vycical, uplantal ju ako malé šteňa, hoci mala dojem, že sa skutočne bráni jeho útokom, že sa dokonca musí brániť, lebo jej ide o život ... a pozbavenú ochrany zviazal ju nakoniec ako snop a strčil niekde do kobky.

  Mala pocit, že je  hlboko a tam, kdesi za stenami,  čosi hučí a znemožňuje tým lokalizáciu.

  Čudovala sa sama sebe, ako mohla dopustiť sa dať takto oklamať...takto, aj takto, aj takto...

  Prineskoro si dala všetko do súvisu a začala uvažovať racionálne.

  Zdalo sa jej, že počuje hlas. Dokonca hlasy. Hlasy, ktoré poznala... Bol to rozhovor. Rozhovor dvoch mužov.

  Ale obsahu nerozumela.

  - Naozaj si ničomu nerozumela? – ozvalo sa kúsok od nej. – Tak to potom dovoľ, aby som ti to celé zreferoval. Budem sa snažiť neparafrázovať. Mám dobrú pamäť, tak budem skôr citovať... – pochválil sa a naozaj takmer doslovne zopakoval scénu, ktorá sa odohrala v záložni, vcítiac sa do oboch postáv, samozrejme, prilejúc nadsádzky a hyperboly, aby to malo patričné grády.

  Lenže ona mu neverila.

  - Ty mi neveríš?! – ozval sa hlas zúrivejšie. – Neveríš, že to povedal?! ...že ťa zhadzoval a urážal a bol necitlivý?!...- kričal čoraz väčšmi a nechápal, prečo jej oči zostali mäkké a keď hovoril o ňom, dokonca zmäkli ešte viac.

  Strhol jej šatku z tváre. Poď ňou ho čakal úsmev.

  - Ty nič nevieš o srdci, však? – spýtala sa mierne, nakloniac hlavu k plecu a pohľadom mu prešla cez oči do útrob celého cela a úprimne zhrozená, bola by ho pohladila, mať voľné ruky.

  - Chceš povedať, že mu to všetko odpustíš?...Všetko?!...Úplne všetko?!... Zničil ti svadobný deň! Zničil ti život! Rozbil rodinu! Poštval proti vám celé mesto! Nenávidia vás!...a ty mu to chceš odpustiť?! – krivil tvár a v jeho mimike sa odrážali poryvy, ktoré ho dostávali skoro do úzkych.

  - Tebe odpustím, ak ma pustíš a v pokoji odídeš, odkiaľ si prišiel. A nás necháš pokojne žiť.– odpovedala mu.

  - Čože? Ty, mne?!...nahneval sa, ale zneistený predchádzajúcim poznaním, rozhodol sa počkať s plánom, ktorý mal v úmysle.

  Zmizol a znovu sa objavil, ťahajúc za sebou akési bremeno.

  - S odpustkami začni u neho! Pozval ma sem... Akoby som to povedal...vymenil vás. Uzavreli sme dohodu, ale z jeho strany asi nebola veľmi výhodná. Jeho vklad bol nedostatočný a nielenže nič nezískal, ale stratil všetko....- na chvíľu sa odmlčal, akoby si celý ten obraz v duchu s uspokojením opakoval. -  Aké to bude krásne, keď sa Temný dozvie, kto ho to vlastne zradil...Idem si kúpiť lístky do hlavnej lóže na to divadlo...a zohnať nejaký frak...- pokúšal sa škodoradostne usmievať, lenže mäkké Belline oči ho stále miatli. Akoby ho nimi stále hladkala. Akoby jej ho bolo skôr ľúto, akoby ho chcela objať a súcitiť s ním.

  Nie! Čím skôr musí odísť z jej prítomnosti. Ten materiál, z ktorého bola vyrobená kobka, zrejme nefunguje, akoby mal! Nielenže neoslabuje jej moc, ale práve naopak. Mal pocit, že jej znova rastie. A to, by mohlo byť nebezpečné...Veľmi nebezpečné...

  Zmizol.

  Bremeno, čo dovliekol, zostalo ležať dolu tvárou. V tej tme nevidela, kto to bol, ale keď v hrobovom tichu započula dýchanie, pochopila, že v cele už nie je sama, a to pred ňou, bude ešte stále živá bytosť, nie mŕtvola, ako sa v prvom okamihu obávala.

  Vraj niekto, kto je zodpovedný za celé toto dianie...

  Kto?...A prečo?!

domiceli