OUAT - Deň "D" 6. kapitola. OBRAD

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 6

Obrad...

       Neal sa chopil šoférovania, o Maleficent so svedkom sa nikto viac nestaral. Ostentatívne jej pribuchol zadné dvere, len čo pocítil vedľa seba zhlboka dýchajúcu trochu už nervóznu nevestu. Pre nikoho už medzi nimi nezostalo miesta.

  V kilometroch látky nahmatal jej studenú dlaň a silno stisol, kým si ju vytiahol k tvári a obalil aj druhou dlaňou a perami...

  Oči jej žiarili, celá pleť iba s nebadaným make-upom odrážala jej rozochvené vnútro a čosi, čo vidno iba na nevestách, nech sú odkiaľkoľvek a akékoľvek...

  A ona bola navyše výnimočná. Krásna, nežná, krehká a iba jeho. Akoby odjakživa a pritom iba o chvíľu...

  Eliminovali celé okolie. Ľudí, kvety, miestnu miniatúrnu kaplnku patriacu ku kláštoru, rozcítenú matku predstavenú aj nervózneho mnícha Tucka, ktorý prijal pozvanie a po pár dňoch patričného rokovania „za okrúhlym súdkom“, z ktorého Maleficent aj Golda ešte niekoľko dní po ňom a následne pri spomienkach, ťažko bolela hlava, ale on sa vďaka svojej korpulentnejšej postave iba dobre bavil. Našťastie prijal úlohu oddávajúceho, obeť nebola márna.

  Teraz s rukami založenými nad bruchom a lesklou tvárou s natetovaným profesionálnym úsmevom dobrého pastiera čakal vo dverách kaplnky svoje ovečky a mlel si mlynček na palcoch, lebo slávnostný, narýchlo chystaný, patrične vycifrovaný slávnostný odev ho už omínal.

  Dnu natlačení prominentní hostia s patričnými inštrukciami sa tvárili nadmieru slávnostne.

  Naposledy stisol jej hebké studené prsty a povzbudiac ju už len pohľadom, vošiel do útrob kaplnky, lebo jeho miesto zaujal uplakaný Bellin otec, na ktorého pretlak emócií spadol práve v tomto momente, úplne nešťastne zasiahnuc zrovna  slzné kanáliky.

  Ani nepočúval posledné inštrukcie a Bella oddane zavesená o jeho rameno celú situáciu len zhoršovala.

  Našťastie dobehla udychčaná Maleficent so svedkom v závese. Potrmácala dievčatkami, ktoré si navzájom kradli z košíčkov lupienky ruží, a krkvali ich, aby prestali, napravila Henrymu miniatúrneho motýlika a skontrolovala, či sú obrúčky presne v strede vankúšika zloženého na jeho natiahnutých rukách, prepudrovala Moe Frenchovi tvár, lebo vreckovku v kabelke nenašla a hrkla Belle zozadu do chrbtice, aby sa hrdo vystrela.

  Všetko tip-top...môžeme.

  Z chórusu sa ozvalo Ave Mária, začo matka predstavenú zlizla škaredý pohľad, ale ona tu bola doma, tak si to s ňou vybaví neskôr, na nejakej tej neutrálnej pôde. Šak, počkaj !...

  Koberec sa zapĺňal lupienkami a to, že dievčence kedy-tedy zastali, zohli sa, prípadne vrátili, aby si nazbierali z neho už vysypané, krásne dojímavo spomaľovalo tú niekoľkometrovú púť nevesty k svojmu vyvolenému, ktorý s priblblým úsmevom, aspoň podľa Maleficent, nespúšťal z nej oči a priťahoval si ju k sebe silou, ktorej už dávno neodolávala.

  Družičky si rozobrali Emma s Nealom, lebo posadiť ich vedľa seba predstavovalo nielen ekologickú (ohadzovanie sa zvyškami lupeňov, poťažmo prútenými košíčkami), ale hlavne morálnu pohromu, pretože sa obe chceli zakvačiť mame o sukňu ako sasanky, napriek tomu, že im celé dni vysvetľovali, aké je to nežiaduce...

  Henry hrdo odovzdal svoje, do opatery zverené, svadobné insígnie na stôl pred mnícha a postavil sa bokom, medzi „veľkých“ družbov.

  Maleficent sa ešte niekoľkokrát zatackala na privysokých topánkach, ale ramená Dedka Vševedka boli k jej uspokojeniu mocnejšie, ako predpokladala, tak sa tackala rada. O hlavu vyššia si stala za ženícha s nevestou a mala krásny výhľad a tým pádom aj prehľad o dianí...

  Hudba stíchla. Prítomní sa pomrvili a stíchli tiež.

  Tuck si odkašľal a pateticky s patričným pátosom začal...

  Ukradomky ju pozoroval a nevnímal slová a úkony, čo sa od neho požadovali.

  Nenápadne ho sledovala a nevnímala nič, čo sa v týchto momentoch dialo okolo nej.

  Akási nehmotná a predsa sila ich zväzovala dohromady a vsakovala do ich tiel až po poslednú vlásočnicu, aby po nich spätne rozniesla informáciu o  spolupatričnosti každej bunke ich tiel...z dvoch ľudí sa stávalo jedno. Symbióza. Splynutie. Duchovné, nerozlučiteľné...iba oni...Už nie on a ona...ONI...

   -  ...podajte si ruky...odteraz budete muž a žena... - ozvalo sa spred nich a následne za nimi:

   - Ahá...! – neovládla sa Maleficent. – A čo boli akože doteraz?! – nešlo jej do hlavy.

  Snažili sa sústrediť sa na slová oddávajúceho. Ale veľmi im to nešlo...Boli zaujatí jeden druhým, akoby sa videli prvýkrát po nekonečne dlhom čase. Akoby sa zrazu videli inými očami. Tak inak...Takmer manželsky.

  - ...ak má niekto z prítomných niečo proti tomuto zväzku, nech sa ozve, alebo nech mlčí navždy...- rozoznelo sa kaplnkou a všetci, ako na povel zneisteli, obzerajúc sa preventívne jeden po druhom.

   Iba ONI dvaja, vpití si do očí, do sŕdc a celí opantaní už len jeden druhým, nestarali sa o ostatných.

  Vonku pred kaplnkou sa ozvali čudné zvuky, ktoré prenikli aj dnu a spôsobili šepot.

  Ten sa zväčšil, len čo z tieňa zvonka vrážajúceho slnka, ktoré z príchodzích robilo iba čierne siluety zhmotnili sa postavy, zafarbili sa do kostýmov a zastali pár krokov od dvier...všetkým prítomným na očiach.

  Kaplnka zašumela a zamrela....

domiceli