RUMBELLE ...Si, kde si... 2. kapitola PRAH BOLESTI

RUMBELLE  5

...si, kde si...

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 2

Prah bolesti

       Nesnažil sa odhŕňať si vlasy z tváre, bral to ako pokyn, že treba jednoducho konečne odvrátiť zrak, otočiť hlavu a dívať sa kdesi inde. Dopredu, tentokrát, znamenalo dozadu.

  Hook tam nezaujato držal svoje kormidlo a tváril sa odovzdane. Peter Pan nedôverčivo. Nerobilo mu problém prehrať stávku, dobre vedel, že s Rumplom ani zďaleka neskončil a skončí až vtedy, keď jeden z nich bude tuhý. Mŕtvy. Odstránený v nenávratne. Predpokladal ješitne, že on sám určite nie. Preto bol aj rád, že ho má znova na rane, na palube a na muške a môže skúsiť ďalšie kolo.

  - Ani sa nenamáhaj. Nie teraz, nie dnes, ani nie v najbližšom čase, drahý! – odpovedal mu na prečítané vnútorné pochody. - Možno neskôr, ak by ma chytili sebevražedné sklony, pošlem ti SMS, mejl...prípadne poštového holuba, ešte neviem...podľa adresy, kam si ťa odsťahujem. – chrstol mu do tváre, ale nepozeral do nej, hľadel na Hooka a jeho prepadnutú, bezfarebnú, mdlú vizáž.

  „Bože, asi vyzerám rovnako, keď sa ten malý škriatok pokúsil zas skúsiť vyjednávať...“ zamyslel sa v duchu, a predsa len venoval nedochôdčaťu v smiešnom starodávnom odeve útržok svojho nevraživého pohľadu, aby si aj sám mohol prečítať, že to myslí vážne.

  - Buď rád, že tu môžeš kaziť morský vzduch a nezatvorím ťa kdesi hlboko do kobky. Tam, kam v skutočnosti patríš! – natiahol k nemu ruku  v pohybe, akoby chcel čarovať.

  Peter Pan sa ani nepohol. Neveril mu. Neveril, a neobával sa toho, že by ho zavrel, ani inak inzultoval.

  Neznalý by sa aj čudovali, prečo je k nemu taký zhovievavý. Oni dvaja to vedeli priveľmi dobre. Pribolestne dobre...A svetu nebolo čo vysvetľovať.

  V ruke sa mu zjavilo Hookovo srdce. 

  Krvavočervené, pulzujúce srdce piráta.

  - Ale, ale, dobré skutky na obzore! Na to sa teda pozriem...– neodpustil si Peter Pan, prešiel pomaly k boku lode a pohodlne sa oprel , aby mohol sledovať, čo sa bude teraz diať.

  Hook nezmenil pozíciu, nezmenil výraz tváre, ani svoje vnútorné rozpoloženie.

  Ako dobre ho chápal. Je ťažké prísť o lásku...

  Ale neľutoval ho. Žal len to, čo si sám bol nasial. Zaslúžená úroda!

  Chvíľu si ho pridržal pri perách, akoby bol do neho niečo šepkal, ale nemusel ani perami pohnúť, na zlosť Petra Pana, ktorý nevedel čítať myšlienky a nevyslovené slová. Viditeľne znervóznel a začal sa mykať ako malý chlapec, ktorému nevyšli tipy na zápasy a prišiel tak o svoje vreckové.

  Hook konečne spozornel. On počul všetko.

  - Ty nemáš strach, že ťa zradím?! – spýtal sa cez zuby.

  - Mám...Dokonca s tým rátam, preto som sa poistil. – odvetil mu.

  Peter Pan bol v koncoch. „O čo tu došľaka ide?!“

  - Už mi nemáš čím ublížiť, ani čo mi vziať, Rumpelstiltskin. – pozrel sa na neho pirát spod viečok s bradou na hrudi.

  - Myslíš? -  pristúpil k nemu a prešiel po kolese kormidla dlaňou.

  Potom ním rýchlo potočil.

  V jednotlivých dielikoch oddelených drevenými tyčkami sa začal v tej rýchlosti premietať film jeho budúcnosti. Videl sekano sa pohybujúce obrázky. Videl seba, videl ju, bola krásna a...bola jeho...videl ich...koleso spomaľovalo, obrázky znehybnievali a kým úplne zastalo, popraskali a zmizli akoby rozožraté kyselinou do stratena, akoby vyšumeli v slanom morskom vzduchu.

  Peter Pan z druhej strany nevidel nič, len prekvapený Hookov pohľad.

  - To je...to má byť... moja budúcnosť?... Nová budúcnosť ? – spýtal sa nedôverčivo.

  - Povedzme, že by mohla byť, kapitán Hook! – opravil ho Rumpel. – Ak dodržíš, čo si mi sľúbil a tamtoho darebáka odtransportuješ pekne krásne na koniec sveta a splníš aj moju druhú úlohu. Tak čo? Berieš ? – položil mu ruku na rameno a široko sa usmial, ako dobrý podomový, či polodný obchodník so šancou na predaj pozáručného tovaru.

  V druhej ruke stískal jeho netrpezlivé srdce a čakal na odpoveď.

  Hook zagánil na Petra Pana, aj na Rumpla.

  - Beriem! – precedil cez zaťaté zuby.

  V ten moment mu prudko vrazil srdce späť do hrude, až ho ohlo a čelom narazil na kormidlo. Potľapkal ho po chrbte, spokojne  pritakajúc.

  - Dobré rozhodnutie! Vskutku jedno z najlepších, pán kapitán... Cesta je voľná!...Dvíhaj kotvu, napni plachy...! - utrel mu z čela palcom krv, čo mu spôsobil náraz, luskol a zmizol z paluby.

domiceli