OUAT - Deň "D" 9. kapitola POPOL...

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 9

Popol...

       S dymom sa vytrácali aj ľudia, aj deň. Stál sám. Úplne sám. Ani najbližšia rodina nemala odvahu zostať teraz pri ňom. Stáť pri ňom.

  Emma vzala dievčatká a Maleficent s detinským smútkom na perách, akoby bola ona zodpovedná za katastrofu, čo sa tu udiala. Akoby nezvládla ďalšiu svoju úlohu. Akoby nikdy nič nebola zvládla. Takmer sa rozplakala. Odtiahla so stiahnutým chvostom a byť v koži dračice zalezie do najvzdialenejšieho kúta sluje, skrčí sa do klba a odovzdane čaká poslednú ranu z milosti.

  Dedko Vševedko za ňou súcitne pozeral, ale on jediný zostal. Neodchádzal.

  Osamelý Rumpel vykročil. Bezmyšlienkovite spravil krok, potom druhý, vošiel do ponurej kaplnky, ktorá ešte pred chvíľou žiarila svetlami a ich šťastím. Musel sa prichytiť verají, ako ho obliala slabosť a každý ďalší krok prekonával sám seba. Sila, ktorá ho tlačila von, bola vo výhode. Tlačila na telo, na rozum, na srdce, ktoré bilo prudšie a hlasnejšie, čím bližšie k oltáru bol..

  Pod nohami mu zašumel popol. Mäkká podlaha, do ktorej sa zabárali jeho topánky presiakla ich podrážkami a obaľovala ho celého šeďou, ktorej sa nedokázal brániť.

  Zastal. Zohol sa. Natiahol dlaň a pohmýril prstami. Z popola sa odliepali nepatrné smietky a skladali sa mu pod dlaňou do lupeňov kvetov. O chvíľu mal v rukách celú jej svadobnú kytičku z bielych ruží. Natiahol druhú dlaň a hľadal, čo z popola je jeho pierko. Našiel ho. Ležalo mu zlomené na prstoch a chvelo sa spolu s ním.

  Nič viac z dnešného dňa však vrátiť nevedel. ..

  - Bolo také ťažké poslúchnuť ju? – odkopával pováľané, obhorené súčasti kaplnky a kliesnil si cestu k nemu Dedko Vševedko s rukami vo vreckách, ako pubertiak.

  Pozrel na neho s otázkou v očiach. Nevypovedanou.

  - Viem, viem, že z mojej pozície by som sa pýtať vôbec nemal, ale toto je otázka, na ktorú si si mal odpovedať ty! Už dávno! ...Respektíve nie ani tak odpovedať, ale rovno ju poslúchnuť! – vytiahol pravú ruku a vytrčil na Golda ukazovák.

  - Kirké, nech je aká je, toto s tebou myslela dobre. Povedal by som, na ňu až netradične férovo. To nemávala vo zvyku. Jedine, že by počítala s tvojou ješitnosťou a egoizmom. V tom prípade, vedela, že si jej radu nevezmeš k srdcu a...- vysvetľoval s pohľadom upretým dohora, ale medzi freskami márne hľadal postavu z gréckej mytológie, o ktorej rozprával.

  - Skončil si? – zadrel do neho Gold..

  - Pozri, ako si skončil ty! A ako skončila ona?! – vytiahol aj druhú ruku a rozhodil ich do priestoru.

  Rýchlo k nemu pristúpil a rovno z očí do očí, ignorujúc všetky proxemické pravidla zúfalo zvolal.

  - Ty vieš, kde je! Ty si Vševedko!... Potrebujem ju! Potrebujem ju nájsť...a všetko jej vysvetliť...Musíš mi to povedať! Musíš! – jeho zúfalé volanie naberalo na obrátkach.

  Starý muž oproti však ani brvou nemykol.

  - Stále si nič nepochopil, Rumpelstiltskin! Stratil si všetko a stále si rovnako vzťahovačný a myslíš zas len sám na seba! „Potrebujem ju...“ – zatiahol ironicky.  – Aj keby som vedel, kde je. Nepomohlo by ti to! – uzavrel a chystal sa odísť.

  - Ako to?! – doslova zavyl.

  Muž sa otočil a pozrel na kyticu s pierkom, ktoré nešťastník zvieral v rukách.

 - Ona si ťa nájde sama. Ak bude chcieť...-

  V tom momente sa kytička opäť začala zmrašťovať a tlieť a musel rýchlo trhnúť rukou, aby ho nepopálila. To isté sa dialo s pierkom na druhej ruke. Zotlelo na popol a nechalo mu len zoškvŕknutú kožu v strede dlane.

  Dedko Vševedko nadvihol obočie, poobzeral sa po prázdnej kaplnke, kým videné nezaujato okomentoval.

  - Ako vidím...nechce. -

  - Bella! – skríkol Rumpel vediac, že je teraz tam. Že mu opäť spálila poslednú nádej na znovuvzkriesenie ich šťastia.

  Neozvala sa.

  Klesol na kolená a do zvyškov popola zaboril tvár.

  Keď prišiel domov, celý dom už spal.

  Zhodil špinavý smoking, trhnutím rozdrapil košeľu, aj manžety na rukávoch, až briliantové gombičky odleteli ktovie kam,  neskoro si uvedomiac, že je to darček od nej. Vystrašený začal šúchať po natrhnutých dierkach a zašpinených častiach, ktoré práve zničil, akoby sa chytal slamky. Márne. Košeľa bola zničená. Všetko mu pripadalo zničené...Všetko na čo siahol...

  Dvere na kuchyni sa pomaličky otvárali. Dnu sa vsúkali nakučeravené vlásky a zvedavé očká.

  Sedel s hlavou v dlaniach a snažil sa na nič nemyslieť.

 Dievčatko sa mu vyštveralo na kolená.

  Vpustil ju, ale nemal dosť síl zahľadieť sa jej do tváričky. Iba si ju pritúlil do franforcov košele na hruď a snažil sa nevzlykať, aby ju nevystrašil.

  Pohladkala ho po špinavom líci.

  Silnejšie stisol pery.

  - Aj Peu, plakala. Aj ty môžeš. – pokývala vážne hlavičkou.

  - Prečo plakala Peu? – vrátil jej pohladenie a pokúsil sa aj o úsmev.

  - Pletože Peu nevie lobiť svetielka ako Peu. – priznala sa smutne.

  Chytil ju za ručičku, cez ktorú šla krížom jazva a vtisol na to miesto bozk.

  - To nič, maličká. To nič. ..Tatko ťa bude ľúbiť aj tak. Navždy. – utišoval ju.

  - Viem, mamička mi to pled chvíľou tiež povedala... – pousmiala sa, zoskočila mu z kolien a odišla.

  S nemým úžasom pozeral na dvere.

domiceli