RUMBELLE 5
...si, kde
si...
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola 1
Čaša
horkosti
Mesto pod nohami prestávalo šumieť.
Ponarovnávalo dokrčené stránky včerajších novín, nostalgicky do nich pobalilo
nepoužiteľné artefakty a odložilo ich kdesi dozadu pivníc a skladov na časy nikdy nenastanúce. Už nikdy.
Všetci sa tvárili, že je jeho povinnosťou
ponaprávať škody po Petrovi Panovi, hoci za ne po pravde nebol zodpovedný.
Urobil to. A urobil aj viac, pretože jediný mohol. Mal v rukách moc,
neobmedzenú moc a pomocou mágie sa Storybrook zaskvel v kráse, akú si
dovtedy nepamätal...a ani nezaslúžil.
Ale netešilo ho nič z toho.
Ona sa prestala usmievať.
Tisíce Fénixov povstalých z popola ju
nemohli uspokojiť. Nenávidela mágiu. Tak veľmi nenávidela, že ani jej použitie
pre dobrú vec, neakceptovala.
Ľudia však boli neoblomní. Podal im pár
prstov a drankali celé ruky.
A on im ich dal. Pre tentokrát. Iba pre
tentokrát! Všetkým. Kto koľko chcel, uniesol...uchmatol si. A každý zmizol.
Bez poďakovania...
Zostal sám.
Nemalo význam vysvetľovať, plánovať,
poukazovať na výhody. Vedel, že nechce nič počuť. Nič počúvať. Nikoho počúvať.
A jeho zvlášť nie.
„Vložil
si do stávky svoje vlastné deti!“ ...
Povedala mu a opretá medzi Emmu
a Maleficent odkráčala smerom k mestu, nespustiac oči
z dievčatiek, ktoré sa ruka v ruke kráčajúc pred nimi bavili
o prežitom dobrodružstve, akoby to bola len jedna z ich detských
hier.
Zostal sám.
Ktosi mu položil ruku na rameno.
Stisol pery. Prižmúril obe oči.
Ruka na ramene sa párkrát zdvihla a zas
dopadla. Nealova tvár mu s uznaním prikývla, kým bez slova tiež odkráčal
za skupinkou.
Zostal sám.
- Toto sa mi vidí ako Pyrrhovo víťazstvo,
kamarát, nemám pravdu? – vypľul Dedko Vševedko trávu z pier a porúčal
sa.
Zostal sám.
Díval sa na
siluetu mesta, dolu pod nohami, ktoré došumelo. Ktoré zabudlo na
včerajšok a nemalo záujem sa pýtať na zajtra. Apaticky sa nechávalo
zabaliť do hmly a dymu z nových komínov, pozastrkávané vo vlastných
nových vreckách, v nových teplých papučiach pri nových kozuboch ...len sa
ho nepýtajte na zajtra. Takto je to dobre. Tak akurát.
Zostal
sám.
- Ale, ale, máme tu čierneho pasažiera! –
otočil sa Peter Pan na Hooka za kormidlom a obaja očakávali vysvetlenie.
Ešte raz sa obzrel dozadu. Vietor mu zakryl tvár rozviatymi vlasmi.
V tme sa strácalo mesto. Už ho nechcel
počuť šumieť. Ani mesto, ani vlastné srdce.
Ľod sa kymácala na nepokojných vlnkách
a páchla diaľkami. Pozývala na cestu.
Zostal.
Sám.
domiceli
pekný dizajn nadpisu, obrázok k fanfiku a aj názov kapitolky zaujímavý :))
OdpovedaťOdstrániťčasť veľmi pekná :) to opakovanie Zostal sám. malo svoje čaro :) niekedy by som aj ja mala takúto kapitolu napísať :)) dá sa týmto opísať viac ako len časťou založenou na deji :) taká psycho kapitolka :)) a to Tisíce Fénixov povstalých z popola sa mi veľmi páčilo :)) dobrá myšlienka :))
Á, toto som už kedysi čítala :) príjemná a otupujúca kapitola
OdpovedaťOdstrániť