RUMBELLE ...Si, kde si... 8. kapitola "ÚTULNÁ"

RUMBELLE  5

...si, kde si...

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 8

Útulná...

         Trochu sa zatackala, podceniac chlpy na okraji koberca a kým našla zas rovnováhu, nikoho v izbe už nebolo.

 Bella zmizla v kúzelnom opare hneď, ako ju zazrela  a On nemal chuť riešiť jej  istotne siahodlhú kázeň na tému „Priateľstvo a skutky ľudskosti voči blížnemu svojmu...“ Amen.

  Počkala si ho však, kým vyšiel napol oblečený zo šatníka. A usmiala sa takmer nevinne. A to bolo podozrivé...

  - Kázeň sa odkladá?! – podpichol naslepo si viažuc uzol na kravate. – Šípim nejakú nekalú lumpáreň z tvojej strany, drahá! – zatiahol silene vetu aj uzol, až musel zasyčať.

  - Mal by si jej zavolať...ale ako vidím, inkvizičný proces s tvojím mobilom skončil rovno popravou utopením a následným rozštvrtením, navyše si to inovoval ešte zašliapaním do koberca, kam sa na teba hrabe Kladivo na čarodejnice... takže asi nemáš ako, však? – dovolila si pristúpiť k nemu a pomôcť mu vyslobodiť sa zo škrtiacej ozdoby na krku.

  Prežil to aj pokojne  rozdýchal. Nechal ju rečniť, aj upravovať jeho zovňajšok, hoci inokedy by skončila ako onen mobilný aparát. Malleus maleficarum... Posledná rozlúčka s ním sa konať ani nebude... Stačila roztiahnutá dlaň a zaskvel sa v nej vo svojej niekdajšej kráse a funkčnosti.

  Nechápala jeho zhovievavosť a pripísala ju náhlemu citovému rozhodeniu z príjemnej a iste nečakanej návštevy Belly. Kiežby sa zastavovala častejšie...

  Poobracal znovu obživlý mobil v dlani a záporne pokývajúc hlavou zastrčil ho do vnútorného vrecka saka.

  Pozbieral kľúčiky, peňaženku aj pár vysypaných drobákov a pohol sa bez poďakovania aj pozdravu k  odchodu. Predtým, než prekročil prah spálne, na chvíľu zastal, zaváhal, potom sa otočil a najskôr len gestikuloval rukami, pohľadom blúdiac po strope izby, než vypustil prvé slová, ťažko ich zo seba vytláčajúc.

  - Mrzí ma ten útulok...aj všetko to ostatné, čím som ti, povedzme, znepríjemnil pobyt tu u mňa, drahá. Ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa, pre nás kedy urobila. Úprimne... – vysúkal zo seba.

  Preľakla sa. Roztvorila doširoka oči a roztriasla sa ako zmoknutý ratlík.

  - Ty ma chceš už vrátiť do tej stuchnutej kobky v útrobách knižnice?! - ...zaskučala zúfalo. -  Povedz, že nie! ...ja nechcem ! ...ja...ja už budem poslušná!... Fakt, sľubujem!...Veď tých pár úbohých šteniatok ťa nemohlo predsa tak rozčúliť...Rumpel, pre všetko, čo ti je sväté, aj pekelné, aj čo ja viem, čo uznávaš! ...netrestaj ma!... Nie, nechcem sa vrátiť do tej smradľavej diery! Prosííím...- vrhla sa mu k nohám a prstami čistila ponožky, lebo topánky ešte nemal obuté.

  - Preskočilo ti, Maleficent?! – odsunul ju násilne kolenom, až sa skotúľala o kus ďalej. – Ty si fakt ten najnatrvdlejší drak v celej slnečnej sústave...- poklopkal si na čelo a tresol dverami.

  Chvíľu sa snaží byť milý a okolie z toho v momente šalie...Radšej zostane sám sebou!

  Stuhla a rátala sekundy. Ide po chodbe, ide po schodoch, zase chodba, otvára vchodové dvere...tri...dva...jeden. Teraz...

   - Maleficent!!! – zvrieskol zdola, koľko mu sily stačili.

  Silno prižmúrila oči, zviechala sa zo zeme a opatrne pristúpila k oknu, počkajúc chvíľu bokom, či sa z jeho kriku nerozpadnú sklenené výplne a ona okno ani otvárať nebude musieť.

  Po narátaní do desať vytrčila svoju nakučeravenú blonďatú hlavu.

  Okolo pána domu sa motali, skákali, dobiedzali a ošuchovali sa mu o nohy aj všade, kde dočiahli a dočiahli skoro všade, psíky rôznej rasy, veľkosti aj čistoty.

  Stál so zaslintanými  rukami vbok, od blata zababrané mokré nohavice práve trhané najakým chlpatým indivíduom neurčitého rasového zloženia, zrejme nespokojného s ich farbou či kvalitou.

  - Vedel si, že ak sa do troch mesiacov nenájde ich majiteľ, alebo si ich niekto nevyzdvihne z útulku, tak ich utratia?! ...Veď ich je sotva tucet, chudáčikov...pre dnešok... Zobral si mi double Peu a...ja sa musím o niekoho starať! Ja som už tak vycvičená, drahý!...nabehla hneď s obhajobou a aj tak čakala hromy a blesky.

  - Ty máš od tvojho dračieho boha šťastie, že momentálne nemám čas, aby som si to s tebou vydiskutoval! Zalez dovnútra a okamžite začni obvolávať kamarátky, že máš pre ne vianočné prekvapenia!... Keď sa vrátim, jediné zviera, čo mi bude zavadzať na dvore, nech si ty, drahá!!! – zložil jej poklonu. Aspoň ona to tak vzala.

  Kúzlom sa preoblečúc vyšiel von na ulicu, nechajúc novým pánom nadšených havkáčov dorážať bezradne do nej.

  Vedel, že Belle nemusí volať. Vie, že ju volá...vie, kam ju volá...len iste nevie prečo.

  Snažil sa na to nemyslieť. Bude to ťažké...Pre oboch...

domiceli