RUMBELLE ...Si, kde si... 3. kapitola NA OSTRÍ

RUMBELLE  5

...si, kde si...

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 3

Na ostrí...

       Až tesne pred domom pocítil, ako mu mrholením oťažel odev, obuv a vyčerpaním viečka. Díval sa dolu do chodníka a snažil sa viac nepremýšľať. Jednoducho sa nezapodievať  tým, čo bude ďalej. Čo ho čaká.

  Ale keď uvidel, kto ho čaká, nebolo mu už všetko jedno.

  V medzierke vchodových dvier stála žena a hľadela na jeho nerozhodnosť, či si počká, ako malý chlapec, kým sa mesiac nedostane presne do stredu kaluže pred bránkou, aby ho šliapnutím chytil, alebo mláku jednoducho prekročí ako veľký muž a vojde do domu plniť si svoje povinnosti. Manželské, rodičovské, jednoducho - dospelácke.

  Pohol sa dlhými krokmi po úzkom chodníčku k domu. Sklamaný uvítacím výborom ani nezrýchlil, ani nespomalil. Vliekol sa.

  - Už som si myslela, že vytiahneš hygienické vreckovky a  začneš stavať loďky na tú mláku, drahý. Ty asi v živote nedospeješ a nenaučíš sa zodpovednosti...- schytal namiesto „dobrého večera“.

  - Prosil sa ťa niekto o zostavenie môjho psychologického profilu, alebo ti došli pupáky na ksichte, keď rýpeš zas do mňa?! – vrátil požičané. – Utri si tú sviečku pod nosom a zalez do svojej voliéry! – drsne ju odsunul a vkráčal do útrob domu.

   Nesnažil sa vyzúvať, zvliekať zvršky, úchytkom pozrel do kuchyne i obývačky a nenájduc tých, čo chcel vidieť, pohol sa hore schodmi na poschodie.

  - Hľadáš niečo konkrétne, alebo ti budú stačiť na večeru párky s pivom? – potichu zatvorila dvere, zažala v kuchyni a utrela si nos. Aj oči.

  Zastal. Pochopil. Dom je prázdny.

  Otočil sa k nej, ale nemusel sa pýtať.

  - Sú preč. Všetci...Mňa ti tu nechali... – žmurkla a mykla bokmi so založenými rukami na panvovej kosti. – ...vraj na semeno... vyčarovala umelý, trochu kyslastý zvodný úsmev.

  Nozdry sa mu zachveli prudkým nádychom, ale poznajúc tento spôsob nemožného flirtu svojej priateľky, neriešil to. Zarezonovala v ňom len prvá jej veta. „Sú preč...“

 

      Z televízora zneli rozprávkové odrhovačky. Primitívne melódie sa miešali s roztopašným smiechom klbčiacich sa dvojčiat, ktoré sa nevedeli dohodnúť, do ktorej Henry, znudene sediaci za kuchynským stolom, nad úlohou z angliny, je viac.

  Mechanicky umývala riad, voda stekala po štíhlych prstoch kdesi dolu do výlevky a strácala sa ešte skôr, než stiekla.

  - Použi radšej čistiaci prostriedok, namiesto tej soli v slzách. Tie riady nie sú strieborné...a aj z tých to ide lepšie popolom, než soľou...- mudrovala Marry Margaret nosiac jej ďalšie a ďalšie, lebo počet obyvateľov jej bytu sa dnes nečakane rozrástol.

  Utrela si opakom ruky líca, zanechajúc na nich penivý povlak a snažila sa ovládať sa.

  - Myslíš si, že je v poriadku? – nahla sa s priam materinskou obavou mama k Emme.

  - Rada, by som ti povedala, že „bude“, ale toto je Bella. Pravdepodobne sa vzoprie sama sebe a všetkým svojím zásadám a predsavzatiam a začne zas bojovať. Keď si predstavím o koho, nechápem to síce, ale v jej prípade bude na sto percent platiť, že láska je slepá! Musí byť...Aj hluchá a nemá...takže sa nemusíme namáhať ju nejako slovne presviedčať...- uzavrela Emma, pozorne sa až teraz obzrúc, či Neal náhodou tajne nenačúval, ako dehonestujúco sa vyjadruje o jeho otcovi.

  Neal počúval...ale neriešil to. Diera na ponožke sa mu zdala väčším problémom, ako slzy "macochy - čakateľky"...

  Stál v prázdnej studenej spálni a snažil sa zamestnať sa ukladaním vecí. Nezapínal svetlo, nevetral, nesnažil sa vytvoriť si pohodlie. Bez nej...bez nich...to akosi nešlo.

  Ešte chvíľu váhal, či sa opäť neoblečie a uprostred noci nezájde pre svoju rodinu, ale presvedčil sám seba, že jeho „previnenie“ je príliš veľké, aby ho dokázala rozdýchať za pár hodín. Musí jej nechať čas...

  Stála vo improvizovanej spálni. Vo veľkej, z gauča stvorenej posteli, ako v sametovom hniezde, pritúlené jedna o druhú spali dievčatká vo veľkých dámskych nočných košeliach, malé princezné.

  Pozrela tisícikrát na hodinky a stále dúfala, že každú chvíľu zaklopká, aby si ich odviedol späť domov...

  Tak veľmi po tom túžila, dávno mu odpustiac...jeho „previnenie“.

domiceli

 

díky Evuš...