OUAT - Deň "D" 7. kapitola NEPOZVANÍ...

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 7

Nepozvaní...

       Vychutnali si mŕtvolne ticho a iba pomalými pohybmi hlavou do strán kontrolovali, či sú naozaj všetky pohľady uprené práve na nich. Všetky.

  Vysoká štíhla žena urobila dva kroky vpred, trochu sklamaná z natiahnutého koberca, ktorý tlmil zvuk  opätkov, čo by dodalo jej výstupu úchvatné dunivé podfarbenie, byť tam mramor.

  Štíhlymi dôkladne upravenými nechtami si opatrne stiahla sieťku od brady až hore, ku klope elegantného klobúčika a dôležito zdvihla bradu, v momente však zaboriac zúžené oči do Rumpla.

  - Ja! – ozvala sa hlasno a jej odpoveď na otázku oddávajúceho bola jednoznačná.

  Bella pocítila, ako sa mu ruky, v ktorých stále držal tie jej, roztriasli, hoci na tvári sa mu nepohol jediný mimický sval.

  - Kto je tá žena, Rumpel? – spýtala sa ticho, ale akustika kaplnky rozniesla jej bojazlivú otázku echom do každého kútika, ku každej medzierke, skuline v kameni.

  Neodpovedal jej.

  Žena k nej obrátila svoju elegantnú hlavu a pristúpila ešte o pár krokov bližšie zaujmúc pózu, aby si ju Kráska mohla dôkladne obzrieť od hlavy po päty. Bola trochu sklamaná, že ju nevesta nespoznáva, preto nevraživo zazrela na stále prekvapením zmeraveného ženícha.

  - Mohol by si nás, láskavo, predstaviť? To dievča si zaslúži vedieť pravdu, nemyslíš? – snažila sa rozprávať milo, ale jej vety zneli ako nože a zabodávali sa až po samotné čepele do útrob, spôsobujúc ich nezvratnú deštrukciu.

  Z prednej lavice vstal Neal a za ním automaticky dievčatká zvedavé na tetu v elegantnom okrovom kostýmčeku so zlatistým nádychom.

  - No, čo je pán farár?!  – ozvalo sa od dverí a do prítmia kaplnky vpochodoval druhý z nezvaných hostí. – Kde to viazne?!...Skúste tú časť: ...  „Naše srdcia“ ... „Máme ich u Pána...“ Tá sa mi vždy mimoriadne páčila. – spustil ironicky a v každom slove bol cítiť výsmech.

  Mladý muž, vlastne skoro ešte chlapec s vôbec nie nevinným úsmevom na tvári si stal rozkročmo a lakeť oprel o zloženú ruku podoprúc si akoby znudene bradu.

  Prítomní rodičia si objali svoje deti, najmä chlapcov, tuhšie k sebe. Aj Emma s hrôzou v očiach pozrela na Henryho, stojaceho medzi družbami.

  Rumpel sa konečne prebral z tranzu a zlovestne vyprskol.

  - Si predsa mŕtva! – natiahol k nej prsty, ale sila, ktorá mu z nich vyletela, iba prešla ženou a pripleskla vchodové dvere tak silno, že ešte chvíľu sa trasením sťažovali.

  Žena iba pomaličky zodvihla ruku a založila za ucho odfúknutý pramienok tmavých vlasov.

  - Ďakujem za vrelé privítanie... – usmiala sa a stále čakala, že vysloví jej meno.

  Oddávajúci Tuck, ktorému razom zmizla z tváre všetka červeň spolu s úsmevom, odtiahol bacuľaté rúčky od tela a obrátil sa na ženícha s rovnakou otázkou, ako nevesta.

  - Môžete mi...nám...prosím, objasniť, kto je táto žena a jej priatelia, ktorí...pochopte, že nemôžem pokračovať  ďalej v obrade, kým sa táto situácia náležite neobjasní... – a zaklipkal miniatúrnymi očkami.

  Rumpel tie svoje silno prižmúril, zohol hlavu dolu, potom ju zvrátil a skôr, ako hlas, vyšiel mu z hrdla škripot.

  - Milah, moja manželka. -

  Drobná rúčka z jeho dlane skĺzla ako lupeň z kvetu, márne sa ju snažil zadržať.

  Úbohá Bella si až teraz dôkladne obzrela ženu so širokým úsmevom, s pocitom víťazstva stojacu teraz pred ňou.

  Zatiahla oči viečkami. Zostala tma.

  Kaplnka šumela, ľudia sa obzerali, pýtali jeden druhého, šírili slová, dnu sa začali tlačiť zvedavci, čo donútilo ďalších dvoch z nepozvaných, doteraz nepovšimnutých, stojacich pri dverách, pohnúť sa hlbšie do kaplnky.

  Belle ktosi položil ruku na plece.

  - Prepáč, dcérka, tú teatrálnosť, ale inak to nešlo. Už som sa nedokázal dívať na to, ako sa rútiš do záhuby. – šepkal chrapľavým hlasom neznámy muž v klobúku so šálom prehodeným cez krky.

  - Čo si to dovoľuješ! ...Never mu Bella!... Ja !... Ja som tvoj jediný otec!... Ja som ťa vychovával celé tie roky...– skríkol na neho Moe French, dobre spoznávajúc muža pred sebou, ale zostal priklincovaný na mieste s rukami prilepenými o krk, lebo sa práve začínal dusiť.

  Bella otvorila oči. Spod viečok vyplávali čierne zreničky utopené v čiernych dúhovkách. Strhla si z pleca mužovu ruku.

  - Nepotrebujem ťa! – zašepkala neznámym hlasom a nikto netušil, komu patrí tá veta.

  Patrila všetkým.

  Nenávistne zabodla oči do svadobnej kytice a v tom momente sa lupienky ruží začínali zmrašťovať, vädnúť, skrúcať a zamierať. Zošúverená spadla zo stola na zem a rozpadla sa na popol. Do neho dopadol posledný živý púčik...z klopy jeho smokingu. Dopadol, skrútil sa a umrel.

  Zostala po ňom iba odlomená krátka stonka prebodnutá špendlíkom.

  ...nikdy neuvädne?! ...nič ju nezlomí?!... – zaparafrázovala slová z odobierky s hrozivým úškrnom na perách.

  Jediným pohľadom pozhášala všetky sviečky a tmou sa ozývali len jej odchádzajúce kroky.

  Prechádzala natlačenými ľuďmi ako dym a ten po nej zostal aj v žiari dvier.

  Peter Pan zatlieskal.

domiceli