RUMBELLE ...Si, kde si... 4. kapitola ZLIEVANIE

RUMBELLE  5

...si, kde si...

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 4

Zlievanie...

       Ošívala sa a pohľadom vyzývala kolegyňu, aby tiež niečo povedala, nech  v tom nie je sama. Kolegyne však už nebolo. Aj deti utíchli a presunuli sa pod jej vedením do zadnej časti triedy, napriek tomu, že ich prirodzená detská zvedavosť ich lákala vidieť dievčatko, ktoré vie „robiť svetielka“.

  -  Pochopte, pani...- zháčila sa pedagogička.

  - Slečna... French. Bella French. – zdupľovala kráska a dlane sa jej triasli, úplne spotené, ako veľmi stískala rúčky svojich dievčatiek.

  - ...rodičia nás...dosť dôrazne... upozornili, že si...jednoducho neprajú, aby ich deti boli vystavené nebezpečenstvu, ktoré hrozí zo strany vašich detí, hoci sú to iba deti...- žmolila si prsty v bacuľatých rukách a hlas sa jej triasol.

  - A byť vystavení nebezpečenstvu z mojej strany si prajú?! – skríkol muž z pozadia, už hodnú chvíľu pritajený pozorujúci scénku na prahu triedy miestnej Storybroockej škôlky.

  Odlepil sa od steny, drsne zabodávajúc svoju palicu do mramoru chodby.

  Double Peu sa rozbehli k nemu a omotajúc sa mu okolo stehien, zastavili ho. Nechtiac.

  Pozrel dolu a mierne sa usmial. Chcel ich aj pohladiť po  hlávkach so zapletanými vrôčikmi, ale kvôli palici mal len jednu voľnú ruku a vybrať si, ktorú pohladí prvú, by mohlo vyprovokovať Bellu rozbehnúť sa po tenkom ľade hroziacej hádky. A to nechcel. 

  Prišiel sa predsa udobriť. Odprosiť...nasypať si popola na hlavu, ale...

  Usmial sa aj na ňu, ale úsmev mu nevrátila.

  Čakala ho celú noc. Ráno rezignovala a povedala si: „Dosť!“

  Úbohá učiteľka bola na kolaps. Priečiť sa a oponovať Belle bolo iné, ako vysvetľovať slovutnému pánovi Goldovi, prečo jeho dcérky nemôžu prijať do škôlky. Radšej bola ticho...

  Ale naštartovaný Rumpel nie...

  - Vďaka mne máte možnosť pokračovať vo svojej profesii v úplne nových priestoroch a vy „nemôžete“ alebo „nechcete“ revanšovať sa mi iba takou maličkosťou, ako je umožniť mojim, rozumiete mojim, deťom primárne vzdelávanie?! – zvyšoval hlas a takmer krikom sa osopoval na úbohú ženu, ktorá sa viditeľne zmenšovala krčením sa vo verajách.

  - Rumpel, to stačí. – ozvala sa Bella, absolútne bez akejkoľvek melódie v prejave.

  - Máš pravdu, drahá, nemá cenu strácať tu čas s podradnými smrteľníkmi! Nech si svoju úbohú škôlku strčia za klobúk! Moje deti dostanú lepšie vzdelanie! V zahraničí! Na renomovaných školách! Na tých najlepších a najdrahších! S elitným pedagogickým zborom a...- nadýchol sa, ale Bella so sklonenou hlavou  medzitým vzala dievčatká opäť za ruky a ťahala ich preč.

  - Bella!... Stoj! Kam odchádzaš?!...ja som ešte neskončil!...- hľadel za odchádzajúcou trojicou a striedavo na učiteľku a ich chrbty.

  Spravila ešte pár krokov, kým sa po vnútornom boji predsa len otočila.

  - Ja... som však skončila! ...a s tebou v prvom rade! Už ma nebaví tolerovať tvoju pýchu, nadutosť, namyslenosť! A hlavne sebectvo!– natrčila na neho ukazovák, nestarajúc sa o to, že ich prudkú súkromnú debatu sledujú aj cudzie zmysly, vyjadrila svoj postoj. – Ty nie si človek, Rumpel! – uzavrela a buchla vchodovými dverami.

  - Nie, nie som ! A som na to patrične pyšný! A hrdý! A namyslený! A vôbec! Ja...Ja...- nechával sa ovládať nakopenou zlosťou, ale búšiť ňou do pribuchnutých dvier bolo mlátením prázdnej slamy.

  Aj dvere na triede už boli zatvorené.

  Zaprel sa o palicu a mal sto chutí rozbiť maličké skrinky s kabátikmi a nízke lavičky premeniť na kopu dreva. Boli to však detské skrinky a lavičky. Na deti bol háklivý...Na deti nevedel dopustiť.

  Tresol aspoň dverami.

  A potom ich kúzlom rýchlo zasklil znova.

  Strácali sa mu za rohom. Aj chcel zakričať, ale kriku už bolo pre dnešok dosť. Počká ju radšej u Marry Margaret.

  - Nechce s vami hovoriť. – oznámila mu Emma rovno vo dverách ešte ani nepovedal, čo chce. – Ak vám smiem poradiť, netlačte na ňu. Nezaslúži si to. Má to dosť ťažké aj bez vášho „prazvláštneho“ spôsobu  riešenia problémov.

  Stručne mu zhrnula, čo sa dozvedela o rannom intermezze v škôlke od ľudí z mestečka, hoci to riadne prikrášlili a okorenili zničenou šatňou i triedou a podaktorí odprisahali, že učiteľky mali stopy po násilí na tvárach a ktovie, kde  všade ešte.

    - Mám právo rozhodovať o svojich deťoch! Sú to aj moje deti! Som ich otec!...– zapišťal zúfalo, ale jedovato.

  - Tak sa tak aj správaj...- vyliezol spoza dverí Neal, akoby len náhodou prechádzal okolo a pokračoval do útrob kuchyne.

  - Ale, koho to tu máme?!... školenie mi ide dávať pán  s titulom „otec roka“! – odpovedal mu cynicky. – Chcem, aby sa moja rodina vrátila domov! Tam, kam patrí! Chcem ich mať opäť pri sebe...- doložil bez štipky asertivity či empatie.

  - Len, či to chce aj ona...vlastne vy veľmi dobre viete, čo „ONA“ chce, však, pán Gold?! – chytila sa slova zas Emma.

  Hej, to vedel.

  Dnešnú návštevu vzdal.

  - Počula som v samoobsluhe, že si ráno podpálil pol mesta a pobil sa s učkami v tej čudnej ustanovizni pre malých prdkov, ktorých rodičia ich tam šupnú, lebo už majú dosť pokadených plienok, ubabraných ksichtíkov a zdementievania z ich hatlaniny. – vítala ho v „prázdnom“ dome Maleficent so zásterkou ešte kratšou ako jej minisukňa a vareškou  opretou o jazyk.

  Ignoroval ju.

  - Počuj, nechceš aj vo mne niečo prudko zapáliť...a  aj sa so mnou trošku pobiť?... Prisahám, budem robiť drahoty iba chvíľu, potom ťa nechám vyhrať. – žmurkla jeho smerom.

domiceli