OUAT - Deň "D" 11. kapitola GENERÁLI a PEŠIACI

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 11

Generáli a pešiaci...

       Hore na oblohe sa už zubaté slnko, prehadzujúce sa pomedzi šedivé potrhané oblaky  trochu nudilo, hoci obrázky pod ním neboli vôbec idylické a nezodpovedali ani zďaleka jeho pôvodnému optimistickému predsavzatiu: osvetliť tento deň. Nebolo asi komu.

  Ignoroval dianie vonku, sústredil sa na plán odvety a záchrany Belly. Bol odhodlaný použiť čokoľvek a na kohokoľvek, pokiaľ by zistil, odkiaľ vietor fúka.

  To mu začínalo vŕtať v hlave a zo sekundy na sekundu bol presvedčenejší, že niekto zo Storybrooku v tom má namočené prsty. Ale kto?! Bolo naivné si myslieť, že tu má priateľov. Prípadne, že by si nikto nedovolil vystúpiť proti nemu. Alebo riskovať jeho nepriateľstvo, pomstu, odvetu...

  Veľa ľudí mu po vyraďovaní nezostávalo, zostávala však otvorená otázka motívu. Prečo?

  Ignoroval dianie vonku, ale dianie neignorovalo jeho. Hluk začínal byť intenzívnejší a keby bol mal záujem sa aspoň pozrieť z okna, zistil by, že ulice sa zaplnili dymom z požiaru, že z kanálov strieka voda z poškodených potrubí a nielen tá, že elektrické obvody v centre mestečka skratujú a od  iskier sa chytajú ďalšie a ďalšie ložiská smradľavého tlenia a niekde aj ohňa.

   Až keď sa z dokov začínali ozývať výbuchy, na chvíľu spozornel a prestal bezhlavo prehrabávať papiere a selektovať na pohľad obyčajné predmety a nádobky, o ktorých poslaní a funkcii vedel len sám.

  Dvere sa náhle nečakane prudko otvorili a zas zavreli. Dnu vošla zašpinená Emma a hľadala, čím by vchod čo najrýchlejšie zatarasila. Nemusela sa trápiť, pochopil jej strach a sám ho začaroval.

  Svet vonku zmĺkol, nedostali sa sem už nijaké zvuky a našťastie ani ľudia.

  - Deje sa niečo? – opýtal sa trochu naivne s okuliarmi na pol žrde a leštiac akýsi kovový predmet tváril sa, že jeho sa to aj tak netýka.

  Mala s ním súcit. Ľahko spozorovala, že za maskou stareckej demencie sa skrýva rozorvané vnútro, ktoré sa hľadá, aby reštartom mohlo začať niečo, čo ho znova postaví na nohy, na cestu, skrátka zobudí v ňom inštinkty lovca a z mdlej, poddávajúcej sa obete povstane konečne ako predátor. Tak, ako to od neho ostatne všetci očakávajú. Keď nie všetci, tak jeho rodina určite.

  - Dievčatká sú v poriadku, Maleficent ich včas odviedla do bezpečia, spolu s Nealom a Henrym odišli už ráno...keď začali prvé nepokoje... O dome sa to už žiaľ, povedať nedá... – kráčala pomaly k nemu, jedným okom neustále pozorujúc vchod, či si môže byť istá jeho nedobytnosťou a druhým hľadela na spúšť, čo mala okolo seba.

  Nezatváril sa prekvapene. Ďalej monotónne, s kamenným výrazom na tvári vkladal do veľkej tašky veci a hľadal im pozorne, so sebe vlastnou, možno už  vrodenou precíznosťou a puntičkárstvom miesto, akoby táto debordelizácia kabely bola momentálne najdôležitejšia vec na práci. Bola.

  - Nemáš v tom prsty, však? – spýtala sa rovno a ukázala smerom za dvere.

  Neodpovedal jej. Pochopila, že nie. ...že niekto iný sa snaží všemožne ho skompromitovať pred obyvateľmi Storybrooku. Všetky násilnosti a vandalizmus momentálne páchané v uliciach automaticky pripisovali jemu a...jeho rodine.

  - Ani Bella, nie? – spýtala sa tichšie.

  Na chvíľu sa prestal čičoriť v záhyboch tašky a pozrel pred seba. Chcel zachytiť ešte aspoň zlomok jej vône, ale všetko bolo dávno preč.

  - Prečo si tu? Toto nie je tvoj boj! Ani tvoj, ani Nealov, ani nikoho iného, okrem mňa!... Je to...Bude to nebezpečné, neférové a nebudem brať ohľady, ani zajatcov! – prižmúril oči a zobodol ich do nej.

  - Rodina? – skúsila odľahčiť situáciu a zdvihla kútik úst, ale nemal chuť odľahčovať a žartovať. – Oni...- ukázala zas na dvere, - ...majú len strach. Sú to len obyčajní ľudia, ktorí sa boja a keď videli, že aj Bella disponuje mocou, o ktorej nemali tušenie a dokonca aj maličké...tak majú strach o to väčší...- hľadala vysvetlenie a robila Storybroočanom obhajcu.

  - Maličká... iba jedna z nich...má tú moc. Druhá je...je čistá. Je to len dieťa. Obyčajné dieťa...- opakoval si akoby sám pre seba a utvrdzoval sa v tom.

  - To oni nevedia. Vieš, vyzerá to tak, že celá naša rodina je na akejsi ich čiernej listine nepriateľov a asi nebude ľahké im dokázať opak. –

  - Nemienim nikomu nič dokazovať! Nezáleží mi na nich! Na nikom z nich! Chcem zachrániť Bellu z jeho rúk a ochrániť...svoju rodinu. – dopovedal rázne a priklopil obe časti tašky k sebe, pozorne uzamknúc miniatúrny zámok na nej.

  - Bella je v nebezpečenstve? Má ju v moci?! – opakovala si Emma získané indície.

  - Bella nie je jeho cieľom. Je len volavkou... On má zálusk na dievčatká. Ale presne túto taktiku použijem aj ja na neho! – zmraštil s odporom nosnú chlopňu a zamyslel sa.

  -   Ty chceš použiť vlastné deti, aby si Petra Pana chytil do pasce?! – zhrozila sa.

  - Máš lepší plán? Záchrankyňa?! Hrdinka?! Lámačka kliatby?!...- pozrel na ňu s neskrývaným dešpektom a pokračoval. – Vy nemáte ani potuchy, kto je Peter Pan a akú má moc, respektíve, čoho je schopný! Pozri sa okolo seba...Stačilo mu pár sprepadených hodín a dostal toto mesto na kolená! A skoro aj mňa! Nie, nie, nie...Teraz som na ťahu ja! – ďobol si ješitne sebavedomo rukou do hrude, druhou sa chopil tašky a vykročil.

  - Rátaj so mnou. – pridala sa. – S nami... – doložila, keď sa ju snažil odignorovať.

  Spomalil a obzrel sa. Nebol si celkom istý, či má právo ju a všetkých ostatných vystaviť nebezpečenstvu.

  - Toto je vojna...- ukázal aj on von.

  - A každý generál musí mať dostatok pešiakov. – zasalutovala.

  - Veď práve! Ak ja zistím, kto z miestnych sú jeho pešiaci, tak...- skrútol nenávistne rukou a dvere sa rozpadli na prach, akoby ich v tom momente rozožrali tisíce červotočov.

  Zahalení neviditeľnosťou nebojácne vykročili do ulíc. Bok po boku.

  Generál s pešiakom.

domiceli