OUAT - Deň "D" 13. kapitola ÚTOČ!

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 13

Útoč!...

        Stŕpnuté ruky mali čo robiť, aby svojej majiteľke adekvátne aspoň čo-to poslúžili a hoci nevidela, kam s nimi šmátra, pretože sa práve nachádzali za jej chrbtom, pokúšala sa nejako dočiahnuť na spoločníka, ktorého nedobrovoľne nasťahovali ku nej do kobky.

  Krátky strih. Asi muž. Strnisko. Určite muž. Pomerne mladý. Muž.

  Pohrýzol ju z celej sily do prstov...

  Zvrieskla.

  - Žena! – zachrčal práve prebraný, skúmaný objekt a začal sa ošívať.

  Ten hlas jej bol povedomý, ale nebola si istá. A ani tým, či bude dobré sa mu pripomenúť. Zostávalo zrejme pár chvíľ na rozmyslenie, ale nebolo o čom. So zviazanými končatinami na útek nemala šancu a zrejme ani na obranu, pretože muž s mrmlaním pokúšal sa vyslobodiť sa z pút.

  Jemu sa to podarilo. Do tmy sa natiahla ruka a náhodou ju našmátrajúc postupovala vyššie k tvári.

  - Ešte pár centimetrov a pohryziem ťa aj ja. – skúsila sa mu predsa len pripomenúť slovne, lebo zatínať zuby do neznámej chlapskej ruky sa jej veľmi nechcelo.

  Ruka sa odtiahla.

  -  Bella, ak sa nemýlim. – predstavil ju prekvapený.

  - Kapitán Hook, ak sa nepletiem zase ja! – pomenovala ho ráznejšie. – Boli ste mi predstavený ešte predtým, ako ste sa ráčili prebrať z mdlôb...- začala a na chvíľu zas zaváhala, či mu má dať vedieť, že vie o jeho zrade.

  Pochopil, že nedopovedaním asi niečo skrýva. Bolo počuť, ako sa hákom škrabká v brade.

  - Budete taký láskavý a pomôžete mi s putami?... pán kapitán...- spýtala sa stroho.

  - Tak, asi sa radšej nechám prizabiť tebou, ako Ním...- zamrmlal si pod nos, nie však celkom presvedčený, že svojím gavalierstvom niečo získa. Skôr naopak.

  - Myslíš Petra Pana? – skúsila naivne.

  - Myslím iného Pána...Temného...pána...- pokúšal sa odľahčovať situáciu, ale pridobre tušil, že je až po uši v bahne.

  Ale na druhej strane, keby Temnému zachránil milenku, možno by to bola poľahčujúca okolnosť...

  - Zabudni! – vrhla sa na neho  a rázne ho chytiac za jeho vlastnú zbraň – hák, vrazila mu ju rovno pod bradu a donútila ho vyvrátiť hlavu dozadu, cestou ju nepríjemne obšuchnúc o drsnú stenu kobky.

  Oči jej zažiarili a svetlo z nich sa mu zabodlo do tváre. Našťastie včas prižmúril oči, lebo jeho sila a intenzita bola viac ako nepríjemná a na mieste, kde dopadli jej zreničky, zostala koža tváre zoškvŕknutá.

  - ...ako to, že ovládaš mágiu?! – zachrapčal.

  Pritlačila hákom, ale v tom momente si Hook uvoľnil kýpeť z neho a pomocou druhej ruky vytrhol jej aj kovový hák skôr, ako sa stihla spamätať. Nezaútočil však. Zdvihol obe ruky nad hlavu, akoby sa vzdával.

  Oči jej zhasli, opäť bola v kobke tma ako...v kobke.

  Chvíľu mlčali, každý ponorený v sebe, so svojimi vlastnými otázkami a konšpiračnými teóriami. Začal ako prvý.

  - Toto ponuré hniezdočko zrejme chystal pre Neho...- neodvážil sa vysloviť Rumplovo meno.

  Jej to však stačilo, aby po ňom opäť vyštartovala. Uhol sa. Na okamih sa v kobke opäť zažlo a Hook videl, ako zaťala svoje prsty na miesto, kde predtým sedel aj ako bezmocne sa so škripotom skĺzli po povrchu a s ich posunom vytrácalo sa aj svetlo z jej očí.

  - ...môžeš na mňa zaútočiť ešte raz, prosím? – požiadal ju nečakane.

  Nemusel dvakrát prosiť.

  Zvuk škrípajúcich nechtov, svetlo, stmievanie.

  - Je mi ľúto tvojich prstov, neskúsiš mi radšej nadávať? – opäť zadal dosť nepochopiteľnú požiadavku.

  - Chceš si zo mňa strieľať, ty barbar?! Nestačí tvojej hnusnej zradcovskej duši, bodaj ju temné tiene trhali vo svojich kyselinových tlamách, že opäť raz si zničil mňa, aj jeho...?! – zrevala a pustila sa do neho buchnátmi, kde zasiahla a mierila tentokrát dobre.

  Sŕkal od bolesti, ale pomedzi to sa smial, lebo jej hnev nielenže rozsvietil celú miestnosť, ale každým úderom cítil, ako naberá na moci a intenzite.

  - Tebe je to stále do smiechu, podliak?! -  vrazila mu kolenami so stále zviazanými členkami rovno do lona  a z celej sily pritlačila, aj keď to znamenalo, že sa musí na neho skoro celá zvaliť.

  On sa naozaj smial.

  - Pŕ, pŕŕ, pŕŕ...- pokúšal sa ju krotiť, aby mohol rozprávať. – Vzdávam sa... Vzdávam sa... Šetri sily, prosím...-

  Došlo jej. Jej sila. Opäť sa začala objavovať.

  Strhla sa a skrútila do klba, keď si nešťastná uvedomila, čo to spôsobuje.

  Zloba. Hnev. Nenávisť...Čím horšia bude, tým bude mocnejšia...

  Za mágiu privysoká cena...

  Vedel na čo myslí, aj to, ako ju to trápi...Bola to Bella. Kráska Bella. Sladká Bella...Dobrá...

  Niečo ho však začalo tlačiť do chrbta a ju tiež.

  - Mohla by si mi znova začať brýzgať? Alebo si pokojne do mňa kopni! – prikázal jej.

  Zaváhala.

  - Dočerta, povedz trebárs, že som sviňa vychcaná, predajná, sprepadená a je ti zo mňa na grcanie! – rozkázal si nedočkavo.

  - Si sviňa! Odporná, predajná a chce sa mi zvracať! Nemôžem ťa ani cítiť...- nerobilo Belle problém zopakovať slová a pridať naozaj to, čo mala na srdci.

  Vo svetle z jej očí neveriacky hľadeli na steny kobky, ktoré začali obrastať novými nánosmi a vrstvami povlaku priam geometrickým radom, ako nákazlivá choroba šíriaca sa telom. Už boli od seba sotva pol metra a to ešte pred chvíľou mali dostatok priestoru, aby sa obaja natiahli.

  Zúfalí pozreli jeden na druhého.

  - Už viem, ako táto hnusná kobka funguje...Tvoja zloba nás tu zadusí! Preto ma sem strčil... Vedel, že ak ti povie, že som vás vymenil za možnosť navrátenia Milah, tak ...sa ma pokúsiš prinajlepšom zabiť...a to bude znamenať aj tvoj koniec...dve muchy jednou ranou...- zhrozil sa Hook.

  Tentokrát sa však usmiala Bella, čomu celkom nechápal.

  - Naozaj si ju tak veľmi miloval, že...- súcitne sa pousmiala a pohladila ho po líci.

  Povlak, len pred chvíľou vytvorený sa začal strácať, akoby ho zožrala akási neviditeľná moc. Zas bolo v kobke viac miesta.

  - Vi...vi...videla si to?! – ukázal na miesto, kde vznikol priestor.

  Prikývla. Pochopili. Zaváhali...

  Musí mu odpustiť. Byť k nemu dobrá...K človeku, ktorý jej zničil život...a nielen jej.

  Musí sa jej priznať. Ospravedlniť. Ponúknuť pomocnú ruku...

  - Myslím si, že nemáme na výber, krásavica. – odpovedal jej na vnútorné pochody. – Ak sa samozrejme chceš odtiaľto dostať von a pomstiť seba aj Jeho...Môžem ti pomôcť, ak o to budeš stáť. Mrzí ma, čo som vám obom spôsobil... – navrhol a myslel to úprimne, pokiaľ mu to len jeho pirátska česť dovoľovala.

  Pár centimetrov z nánosu zas zmizlo do nenávratna...

domiceli