OUAT - Deň "D" 19. kapitola NA JEDNEJ LODI...

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 19

Na jednej lodi...

       Vyľakaná hľadela na jeho pokojnú tvár a nechápala, prečo pokojná je. Odplietol svoje rameno z jej tela a urobil krok smerom k Hookovi. Radšej ho zachytila za ruku, mysliac si, že si trest rozmyslel, aby nekonal neuvážene. Upokojil ju a silou vôle ho donútil, aby vstal. Nechcel. Už asi nikdy...ale mágii sa nedokázal brániť.

  Neviditeľnou rukou držaný pod krkom, stál napnutý na špičkách a aspoň oči držal otvorené, aj keď sa vyhýbali akémukoľvek stretu so svojím momentálnym protivníkom.

  Opäť ho chytila za plece a stisla. Prosila iba očami, aby tlmil svoju zlosť, ale keďže nič nepočul, nemienil povoliť zovretie. Keď už pre nič iné, ten bozk v kobke ho zožieral možno viac, ako pirátova celková zrada.

  - Mal som ťa zabiť už dávno. Rozmliaždiť ako nepotrebného červíka, zašliapnuť a zmiesť z paluby, ale z nostalgie za starými dobrými časmi, priznávam, máš u mňa pár bezvýznamných malých plusov, som sa rozhodol s tvojou popravou ešte počkať...- vyriekol ortieľ a pustil ho k zemi, pretože začínal modrieť a dusiť sa.

  - Zabi ma! – zachrčal Hook a nalepený vo vlastných slinách, zmiešaných s čerstvo vytekajúcou krvou z rany, ktorú utŕžil po dosť tvrdom dopade, vzlykal ako malý chlapec.

  Skoro by sa dal prehovoriť. Natiahol ruku dozadu a formoval v nej ohnivú guľu.

  Pocítil chlad.

  Stála tam s čiernymi dúhovkami upriamenými na jeho ruku a hasila svojím ľadovým pohľadom  pripravovanú zbraň. Ovisnuté kútiky úst nepridávali jej na kráse, ale vidiac odhodlanosť, vzdal svoj pokus. Aj tak chcel kapitána len nastrašiť a demonštrovať mu svoju moc.

  Neodpustil si však výčitky, ani kázeň.

  - Teraz nie je čas, drahá, stáť proti sebe! Ide o naše maličké a my musíme spojiť všetky svoje sily, nie ich trieštiť na záchranu kadejakých odkundesov! – pohladil ju zľadovatelými, skrehnutými prstami po boku líca až pod bradu a tú jej prudko dvihol.

  Nezľakla sa jeho ráznosti.

  - Nedovolím, aby si vraždil!... Ani v mene záchrany našej rodiny nie! Musí byť iná cesta...- pretláčala medzi zuby svoj názor.

  Detinsky sa zasmial a pomykal prstami, ako to mával vo zvyku v začarovanom lese, v svojom zámku, keď sa mu podarilo dostať protivníka tam, kde potreboval.

  - Presne, presne...O tú cestu mi ide. Tuto kapitán sa na ňu o chvíľu vydá a prajem mu, nech vedie priamo do cieľa,   a je hlavne poriadne dlhá! ...A nech sa z nej už nikdy nevráti! – zaškeril sa znova. – Spokojná, drahá?! – pozrel na ňu zboku.

  Táto jeho poloha sa jej ani trochu nepáčila. Nikdy nepáčila a myslela si, že zostala navždy kdesi zabudnutá v ruinách začarovaného lesa. Ale ako videla, „starého psa – novým kúskom nenaučíš...“

  - Toho psa si si mohla odpustiť...a navyše starého...– oponoval po chvíľke, pokojnejšie, s viditeľne zmeneným postojom, už ako pán Gold a radšej pokračoval v kázni Hookovi, ktorý sa stále triasol psychicky na dne, na dne svojej paluby.

  - Vzchopte sa, pán kapitán! Potrebujem vás! – striasol sa po tých slovách, akoby bol diabol - náhle pofŕkaný svätenou vodou. - Teda skôr vašu loď Jooly Rogera. Aby čo najrýchlejšie vrátila milého Petra Pana späť do Zeme-nezeme. Tam, kam patrí...aj s vami, milý môj kapitán! – násilím ho zodvihol a postavil zas na nohy, hoci vidieť ho zničeného na kolenách mu robilo väčšiu radosť. Doslova pôžitok.

  Hook sa chvíľu potácal a hľadel kdesi doboku.

  - Nie, nie, nie! To si láskavo vyhoďte z hlavy! Neskúšajte sa ma neuposlúchnuť, alebo sa z tej cesty nejako vyvliecť! Samovraždu si môžete testovať aj v tej hnusnej krajine, kam vás vysielam...Druhú šancu, či tretiu, či desiatu, či koľká vaša to už z mojej strany je, aby vás parom vzal,  viac nedostanete! Aj keby sa spojili všetky dobré víly sveta a orodovali za vašu podlú dušu! – ďobal do neho svojím ukazovákom a myslel to vážne.

  - Drahá, môžeš sa na chvíľu otočiť? – poprosil.

  Záporne zakývala hlavou.

  - Myslel som si to. Milujem ťa aj pre tú tvoju tvrdohlavosť. Dodáva to iskru do vzťahu...- precedil ironicky a ona sa ku podivu usmiala, lebo vedela, že tie slová myslí vážne...Miluje ju...

  Vrazil Hookovi do hrude ruku a vytrhol srdce.

  Úsmev jej zmizol z pier. Na toto si nikdy nezvykne.

  - Ale prosil som ťa...- žmurkol a vysvetľoval, len kvôli nej, aby ju upokojil. – Takto bude náš milý kapitán skákať, ako ja budem pískať...Pískať, pískať... Počkať! Pán už pískal...všetko ide tak, ako má...- vyzeral, že sa započúval do zvukov, ktoré nikto z nich nepočul a usmial sa spokojne.

domiceli