Rumbelle
6 séria
kapitola 1
Slepé korene
...Socha...
- Prepáčte mi to, som len
úctivý služobník, len pokorný poslíček, mojej veľactenej panej, ktorý sa
odvážil prekročiť prah... brány vášho paláca, aby vám pri všetkej úcte, ktorá vám
prináleží, vzdal poklonu, pokornú a...- jachtal vysoký statný sluha, ktorému
pán zámku siahal sotva po ramená, žmoliac čiapku kol-dookola v rukách, majúc
rešpekt pred najmocnejším mužom v krajine.
Ten sa s nechuťou díval na povoz
dotiahnutý dvoma koňmi, čo mu zatarasil východ z domu, plne naložený akýmisi
veľkými debnami, poprikrývanými hrubým zrebným plátnom, kde-tu už síce obodraným,
zaprášeným iste dlhou, namáhavou cestou, ale akoby vo svojich útrobách skrýval nejaké poklady.
Neveril, že by mal
o ne skutočný záujem...Skvosty do svojich zbierok si pedantne vyberal skúseným okom znalca.
Jedine zvedavosť a nuda ho primäla
v túto dosť neskorú, nočnú hodinu dovoliť roztrasenému paholkovi, aby
predostrel svoju prosbu, respektíve dar...vraj od svojej panej. Panej ?Ktorej "panej"?!...
„Kto, dočerta, sa snaží získať si jeho
priazeň a prečo vlastne?!...“
- To je všetko?! – zašermoval rukami, keď ho
prestali baviť zbabelé ospravedlňovačky a trápne rečičky posla. – Tak
vypadni! Sprepitné, nech ti vyplatí tvoja panička! Ja ti veľkoryso dovolím opustiť moju
záhradu bez ujmy...Váž si to...nebývam taký príšerne, nechutne štedrý...! –
zaškriekal drsne a ukázal na dieru v tme dokorán otvorenej brány.
Muž zmizol tak rýchlo, že by si z neho
mohol brať aj sám príklad, keby týchto špinavých ustráchaných smrteľníkov
z duše neznášal.
Čarami preniesol jednu s masívnych dební opatrne na zem, čo ak predsa len obsahuje nejakú vzácnosť a odstránil látku, aj bočnice. Keď odpadla aj predná časť
dreveného obloženia, zjavila sa v mesačnom svetle nádherná snehobiela
mramorová socha...
...mladé dievča
kdesi ešte z archaickej, predklasickej doby Grécka, v bohato
nariasenom odeve pripomínajúcom jemnú navlhnutú látku, ktorá skôr odhaľovala,
ako skrývala pôvaby onej ženy, ešte dievčaťa.
V trochu strnulom postoji, s hrdo
vypnutou hlavou, s tvárou obrátenou presne dopredu, len s náznakom
letmého úsmevu, akoby mu hľadela rovno do očí. Kučery bohatých vlasov, posunutých nabok, uvoľňovali priestor
hrudi, ktorá bola zachytená práve po nádychu, plná vzduchu, očakávania, oblá
a hladká, že až nútila človeka dotknúť sa...
Aj to urobil. Prostredníkom prešiel krížom
od sotva vymodelovanej kľúčnej kosti až po medzierku, kde začínal jeden zo
starostlivo skrytých prsníkov. Zastal. Ako popálený prst odtiahol a už len
pohľadom zblízka ako slabovidiaci, dotýkajúc sa kameňa skoro nosom skúmal lícne kosti vystupujúce
z jamôk, čo spolu so záhybmi v kútikoch pier kreslili úsmev
a detailnú kresbu očí pod oblúkmi obočia. Opäť neodolal a všetkými bruškami
prstov nežne prešiel po ňom, akoby ho uhládzal, napriek tomu, že bolo dokonalé
a bezchybné.
Spomenul si na state z kníh, ktoré o týchto
sochách vraveli, že predstavovali akúsi nevinnosť, panenskosť, prekrásny kvet,
ktorý len na chvíľu rozkvitne, aby bol následne odtrhnutý...
Spomenul si na parafrázu slov básnika, že
človek nie je len osamelá melódia, ale nenahraditeľná súčasť symfónie
prírody...človek nemôže znieť sám...preto tak nástojčivo túži trhať sotva rozvité kvety a ponárať sa do ich vône a opojnosti...
Ešte raz sa vrátil k jej jemnej, hladkej
tvári a prešiel po obvode lícnych kostí. Oči mu zmäkli, hlava sa naklonila
do boku, akoby ju ťažil úsmev vykúzlený len na polovici pier, ktoré akosi podvedome
zašepkali...
-Bella...-
Strhol sa.
Strhol sa rovnako ako ona sama, už hodnú
chvíľu skrytá za stĺpom portálu do zámku, zvedavá, čo za povoz to sem vtiahol
takto v noci. Takmer nedýchala, keď videla svojho väzniteľa nežne sa
dotýkať nehmotnej sochy, a keď začula svoje meno, nohy sa jej od strachu
roztriasli a podlomili, až sa musela zachytiť stĺpa, za ktorým sa skrývala,
márne hľadajúc svoj dych, sparalizovaná strachom, že ju tu objaví
a potrestá.
On však v ten okamih s očami
dokorán cúval spomalene pospiatky, pretože mu mozog priniesol nielen vedomosti
z encyklopédie o umení starých Grékov kedysi pred naším letopočtom, či
pár voľných veršov básnika z toho istého obdobia, ale aj presný názov onej
sochy...a hneď vedel, kto ho to poctil týmto darom, ktorého sa tak láskyplne
dotýkal...
„Koré...Kora !...Cora ! Cora! Cora!...Niééé!“
Zhnusene, znechutený cúval ďalej do patričnej vzdialenosti od sochy.
- Nié! – zvrieskol.
Natiahol sa s rukou dozadu. Sformovala
sa v nej ohnivá guľa a skôr ako sa ona vyľakaná jeho výkrikom
odvážila zas vykuknúť zo svojej skrýše, letela tá rovno do srdca sochy roztrieštiac
ju na milióny maličkých kúskov, ktoré ešte hodnú chvíľu padali dolu
z nočného neba a zasýpali všetko v záhrade.
Na tvári sa mu zjavili vrásky od zlosti
a vyzeral vskutku hrôzostrašne. Akoby mal z tej sochy strach. Akoby
sa bál jej moci, hoci bola tisíce rokov stará.
Zničil ju, aj keď bola vzácna...to
nerobieval...
Zamyslela sa a preľakla.
„To zaiste ja som tomu vinná...tá socha mu
pripomenula mňa...a on sa zľakol...zľakol sa svojej lásky ku mne...“...zazúfala
si a prišlo jej to zrazu ľúto.
Zúrivo došľapujúc, rozhorčený, dlhými krokmi opúšťal
nádvorie. Dunenie jeho podbitých čižiem ešte dlho znelo v útrobách zámku
a ona stála vystrašená, zatajená za stĺpom, takmer splynutá s jeho
povrchom, nešťastná, že plamienok nádeje, tej nehmotnej krehkej nádeje, že dokáže v ňom vzbudiť lásku, sa
práve roztrieštil na milióny chladných kúskov roztratených v záhrade...
domiceli
