RUMBELLE - Smrteľníci 8. kapitola VYPLÁVANÉ NA POVRCH

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 8

Vyplávané na povrch...

     Sedela s hlavou sklonenou v kruhu výčitiek, čo sa jej ovesili na ramená a potľapkávali ju ostňami pripevnenými o brušká svojich nehmotných prstov. Otupená bolesťou nezaregistrovala službukonajúceho lekára, hoci jeho trmácanie bolo o poznanie iné.

  Zdvihla na neho oči, zatiahla ich viečkami, aby potlačila smerom dolu poslednú studenú slzu a čakala.

  Nevenoval jej žiaden súcit, bol síce mladý, ale už dostatočne ostrieľaný v komunikácii s príbuznými, pozostalými a tými, čo tu chcú zostať za každú cenu. Ešte nevedel, do ktorej kategórie ju zaradiť, preto zvolil studený formálny tón, ktorý by ostatne zvolil v každom z tých troch prípadov...

  - Ste v príbuzenskom vzťahu s pacientom? – strčil si ruku do vrecka plášťa a vypol sa ako páv.

  Aká nesmierne vďačná mu bola za posledné slovo. „Pacientom“...Pacient = žije...žije = bude Ok. Pousmiala sa.

  - Sme manželia...Je to môj manžel. – zaklamala v dobrom úmysle.

  - V tom prípade, pani Goldová, ráčte ma nasledovať. Je potrebné podpísať niekoľko dokumentov o prijatí, ošetrení, papiere pre poisťovňu, dúfam, že manžel je dobre poistený,  prípadnom súhlase s darcovstvom orgánov... Je váš manžel zaevidovaný v niektorej štátnej databáze darcov...?- to už odmietala vnímať, dokonca mala chuť ho kopnúť za tie slová do lýtka.

  - Chcem ísť za ním...- zastala a odpovedala vzdorne.

  - Prepáčte, ale to bude úplne zbytočné. Je uvedený do umelého spánku a máme vážne podozrenie na komatický stav. Treba sa pripraviť na najhoršie. – chrstol jej cynicky rovno do tváre.

  Sotila do neho a z očí jej sršal hnev.

  - Vy nie ste doktor! Vy ste monštrum! – skríkla bez rozpakov, až ustrnula celá chodba.

  Niekoľko sestričiek sa uškrnulo. Súhlasne.

  Z dvier oproti vyšiel starší mohutný muž v maličkých lenonkách s kučeravými polodlhými vlasmi a smiešnou briadkou rovnakej prešedivelej farby, v ktorej kde-tu ešte presvitali čierne pruhy.

  Podišiel ku kolegovi a pohľadom mu dal jasne najavo, že jeho ordinačné hodiny sa práve skončili.

  - Máme nedostatok personálu. A praktikanti, ako vidím...čo vám budem hovoriť...- pozrel na ňu spoza okuliarov, ale nedočkal sa odpovede.

  Doznievali v nej slová, fakty, predpovede...Prichytila sa steny a nemala odvahu sa už pýtať, silu vzdorovať ani chuť sa hádať a nechať sa ponižovať neempatickým personálom.

  Podoprel ju a pomaly posúval chodbou. Pred dverami jednej z miestností zastal.

  - Musíte byť silná. Vytiahli sme ho z najhoršieho, ale stále je v kritickom stave. Zrážka bola takmer čelná a môžeme hovoriť o zázraku a zrejme v tom bude aj nezlomná sila a vôľa jeho tela, čo je len ťažko uveriteľné vzhľadom na vek vášho otca... – z jej pohľadu vycítil, že sa sekol.  - ... a práve o tom by som sa s vami rád pozhováral. – radšej rýchlo zvrátil reč. – Nech sa páči prejdime. – otvoril jej dvere a pokynul sestričkám, aby ich nechali osamote.

  Prítmie a neónové svetlá a svetielka prístrojov a sterilný zápach a...ON. Kedy sa už konečne zbavia všetkých odporných nevľúdnych nemocníc?!  Strkajú sa im do osudov jedna cez druhú, jedna horšia ako druhá...Čím si tieto tresty zaslúžili?! Čím...

  Zadržiavala plač, ako to len šlo, ale pohľad na polonahé doudierané telo, s mapami podliatin a sotva zahojených, krvou presakujúcich rán, s množstvom hadičiek, náplastí a obväzov, jej situáciu neuľahčoval.

   S nádejou pozrela na lekára. Nech len pokračuje v preslove o tej "sile tela a chuti žiť a nezlomnej vôli"...o čomkoľvek pozitívnom, prijateľnom, optimistickom...

  - Ako som povedal, pani Goldová...- začal doktor tam, kde prestal pred dverami.

  - French. Bella French...- uviedla ho do rozpakov, ani nevediac prečo a načo sa hlási k svojmu stále dievčenskému menu.

  Neriešil to.

  - Váš manžel...ste teda...manželia? – už sa radšej opýtal priamo a počkal si, kým prikývne. - ...bol u mňa predvčerom. Pracujem v rámci úväzku aj ako obvodný lekár pre túto časť mestečka, vravel som vám, odborného personálu je málo...ale nebudem odbáčať. Ide síce o lekárske tajomstvo, preto dúfam, že náš rozhovor zostane iba medzi nami a týmito štyrmi stenami...- opäť si počkal na prikývnutie, kým pokračoval. - ...Prišiel v dosť zlom zdravotnom stave a robil som mu komplexné vyšetrenia...a ...- na chvíľu sa odmlčal, či o tom, ako „manželka“ o čom silne pochyboval, že ňou v skutočnosti je, vôbec vie.

  - Viem, bol vyčerpaný, prepracovaný, v poslednom čase sme zažili...bolo to stresujúce obdobie a myslím si, že sa podpísalo na jeho zdraví...- rozfňukala sa a márne pátrala po vreckovke.

  - Myslím si, že neviete nič. – odpovedal jej prísne a stroho a v rovnakom tóne aj pokračoval – Neviem, čo ste “v poslednom čase zažili“, ale pod zdravotný stav vášho „manžela“ sa podpísalo niečo úplne iné...povedzme... drogy. – povedal bez okolkov a pozrel na ňu prísne.

  Prestala snoriť po vreckovke a s hrôzou v očiach na neho pozrela. Potom na Rumpla a zas na lekára.

  - Viete, v týchto prípadoch spolupracujeme s políciou a je našou povinnosťou nahlasovať každý prípad, aj len podozrenie na drogovú závislosť, ale...v prípade vášho pána manžela, tu niečo nehrá... – zmĺkol a zahľadel sa na bezvládne telo muža, čo ležalo pred ním, potom na Bellu a zas na muža...

  - To nie je možné. To vôbec nepripadá do úvahy...- vyjachtala a nechápala. - Prečo by to robil?...- pýtala sa sama seba aj lekára.

  - Viete, dopovať sa omamnými a povzbudzujúcimi látkami je typické v prípadoch, keď chceme podávať lepšie výkony... v akejkoľvek oblasti...- pousmial sa a ona  začervenala. – Lenže, váš manžel sa dopoval presne opačnými látkami! On si naordinoval takú kombináciu, ktorá ho skôr zabíjala, než držala pri živote!...Viete mi toto vysvetliť?! – otočil sa na ňu so záujmom, pretože s takým niečím sa ešte vo svojej lekárskej praxi nestretol. – Navyše, šlo o veľmi premyslenú kombináciu. Váš manžel je lekárnik?... Lekár?... Farmaceut?... – zvedavosť rástla.

  - Skôr alchymista...- vyšlo z Belly, ale hneď si radšej zahryzla do jazyka.

  Doktor sa len uškrnul.

  Jej do smiechu dvakrát nebolo...

domiceli