RUMBELLE - Smrteľníci 7. kapitola SVEDOMIE

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 7

Svedomie...

     Z pohodlia postele s úľubou sledoval svoju rodinu, chystajúcu sa do víru dnešného dňa. Keďže malé už teraz boli „družina“ – dve proti všetkým, aklimatizácia v škôlke im nerobila nijaké problémy a pod ochranné krídla vzali aj Leušku, začo na oplátku získali neobmedzený prístup ku všetkým zákutiam tohto domu.

  Maximálne nadšený touto socializáciou, ktorú ješitne pokladal za svoj podiel v ich genetickej výbave, pohodlne si dal ruku za hlavu a slastne prižmúril oči, pretože Bella sa práve ohla zaviazať maličkým šnúrky na nových topánkach s kázňou, že je to naposledy v izbe a naposledy s jej pomocou a naposledy s tým drzým pánom vzadu, čo nenápadne vykúka spod paplóna, s dosť opovážlivým zameraním radaru, za čo si zaslúži primeraný trest.

  Poprava vankúšmi bola ihneď vykonaná. Podrážky na nových topánkach patrične kvalitné, jeho telo napriek vrstve peria, či čím to mal vyplnený paplón, schytalo niekoľko tvrdých šliapancov a len dva lepkavé bozky na líca. Namiesto tretieho mu poslala  vzdušný. Lepšie ako nič.

  Dom stíchol.

  Prižmúril oči a chtiac-nechtiac ho niečo donútilo zamyslieť sa. Naraz nad kopou vecí, čo eliminovalo patričný dôraz a čas  na jednotlivé z nich. Zrekapitulovali sa mu udalosti posledného týždňa, dní, hodín, minút, sekúnd...predstavilo panoptikum miest, artefaktov, postáv a potom mu mozog strelil dve po papuli sám za seba. Za pretvárku a klamstvo, za pretvárku a podvod, za pretvárku a manipulovanie, za pretvárku, pretvárku, pretvárku...

  Nič sa nezmenilo. On sa nezmenil. S hrôzou zistil, že nedokáže byť tímovým hráčom, ani v prípade, že ide o jeho vlastnú rodinu...Rodinu, ktorá by jeho zaťatosťou a bazírovaním na niektorých veciach motajúcich sa okolo jeho sebeckosti, mohla byť aj poškodená...

  Až teraz mu došli všetky dôvody, kvôli ktorým Bella trvala na tom, aby tu zostali.

  ...a on myslel len sám na seba.

  Priznal si to.

  Spotený vystrelil z postele do polosedu a zistil, že všetky tie výčitky bol vlastne len sen...Podvedomie mu poslalo ráznu výstrahu pred ďalšími, síce do detailov premyslenými, ale v konečnom dôsledku vôbec nedomyslenými činmi...

  Ešte stále váhal. Má ho brať vážne?! Aké sú všetky ďalšie možnosti, riešenia, plány...musí existovať kompromis, čokoľvek, čomu by sa nemusel striktne podriadiť... Kde by nemal nástojčivý pocit, že ťahá za kratší koniec...On!  Temný pán...

  Bella...

  Bella ! Práve ona bola tým spojivkom, ktoré ho spájalo s ľudskosťou v jej prapodstate. Jedine ona v ňom videla dobro...človeka...Ona nevnímala tento prapodivný kontext ich osudov na báze smrteľný/nesmrteľný...pre ňu bol jednoducho človekom. Človekom, ktorého milovala...

  Nesmie ju sklamať. Nesmie ju klamať. Ju nie !

  Čo to vlastne doteraz robil?! Ako sa to správal?!...Čo tým chcel dosiahnuť?!...Čo jej to chcel vykonať?!...

  Spomenul si opäť na kliatbu a jej dôsledky...Napochodovali pred neho, ako vízie, hoci v tomto svete nemal veštecké schopnosti. A každá na neho natrčila ukazovák a ďobala a ďobala, ako keď na vinníka dopadajú kamene.

  Ani nevedel ako, vyskočil z postele, obliekol sa a vyrazil z domu.

  Musí ísť za ňou. Odprosiť ju. Priznať sa jej. Priznať sa jej a odprosiť ju...

  Slnko už svietilo nad hlavou a vrážalo do očí.

  Zábleskov bolo priveľa. Dnes nič nejedol, nepil...Po sne sa stále triasol...Zábleskov bolo priveľa...priveľa.

  Potom prišlo ticho.

  A ešte pred ním škrípanie bŕzd...

domiceli