RUMBELLE - Smrteľníci 3. kapitola RECIPROCITA

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 2

Reciprocita...

     Zdvihol sa vietor. Na viacerých miestach naraz. Vrtel špinavými listami zmiešanými so špačkami sploštených cigariet a papierikmi zo žuvačiek, niekoľkokrát namočenými nočným dažďom a zas vysušenými, s patinou prachom polepených pocestných na nekonečnej púti k neodvratnému rozkladu.

  Cítil sa rovnako.

  Stál uprostred jedného z tých vírov a sledoval premieľanie jeho súčastí. Mračil sa. Spod slnečných okuliarov žmúril do prachu a mal pocit, že stojí na vode a obrubník ako mólo, dávno zmizol v prílivovej vlne.

  A to chcel len prejsť na druhú stranu ulice.

  Vlasy sa mu porozdeľovali do prameňov a zaujali vietor, ktorý im navrhol hru na preliezanie, lebo ho už prestali rozčuľovať smetiarmi neodbavené odpadky.

  Obe ruky nechal na požičanej palici a zvrtol sa radšej bokom. Ak prejde niekoľko metrov pozdĺž ulice, upokojí sa, rozhľadí a ...

  Dobre vedel, že nie.

  Vrchnou rukou potľapkal po tej pod ňou, ale to len preto, aby sa prestala konečne triasť priveľmi namáhaná váhou na ňu prenášanou.

  Rozosmiata vyšla z dvier krížom cez ulicu. V megavýklade, navyše presvetlenom bodovými svetlami, výrazne sa  črtali farebné pásy. Knihy. Stovky kníh. Tisíce. Zostavené v policových armádach po oddieloch, doplnené pohodlnými sedačkami a konferenčnými stolíkmi s dekoráciami prichádzajúcej jesene.

  A tej sa bál...

  Niekoľkokrát sa ešte otočila a čosi tlmene šepkala tichu do vnútra, nechávajúc vonku len pridlhé nohy v balerínach a sporý kúsok sukne. S každým myknutím sa znova a znova rozozvučala zvonkohra nad dverami a vyprevádzala ju a znovu vítala vo svojom kráľovstve. Až po chvíli sa dvere na miestnej pobočke verejnej  knižnice spojenej s obchodíkom definitívne zatvorili.

  Pritiahla si svetrík k sebe, ale vzdala zapínanie gombíkov.

  Zbadala ho stáť na druhej strane cesty.

  Svietilo na neho slnko, ale tváril sa, že je tam len náhodou. Vlastne len vetrá kabát a skúša vychádzkovú palicu...

  Palica.

  Nevedela od nej odtrhnúť oči.

  Nepozerajúc, či náhodou ide, alebo nejde nejaké to auto, vykročila k nemu priťahovaná tým predmetom.

  Zrozpačitel. Mierne sa rozkročil a stál, ale cítil sa stále ako zbabelec. Rozhodol sa ním byť...Čosi veľmi dávno o tom rozhodlo a on už s tým prestal bojovať. Dávno. Veľmi dávno. Ešte dávnejšie, ako dávno.

  Nahováral sám sebe a trochu podvihol ruku, aby mohol začať rozhovor on a vyhol sa tak prípadným strápňujúcim otázkam, ktoré si ani nemusel predstavovať.

  - Netušil som, že ťa tu stretnem. To je milá náhoda, srdiečko. Prezradíš mi, odkiaľ to práve ideš? – namieril prst do vysvieteného výkladu.

  - To je jedno. Prečo si mi nepovedal, že...opäť potrebuješ palicu? – zaútočila a položila mu ruku na plece, pohládzajúc ho po ňom jemne palcom.

  Odvrátil zrak. Našťastie bol aj tak skrytý za okuliarmi.

  Pery sa mu pomrvili, ale zuby boli priveľmi zaťaté a nepustili jazyk.

  - Čo to má v skutočnosti znamenať ?! Chceš mi povedať, že sa obnovilo tvoje zranenie alebo je to len sila zvyku a rozmar? Dúfaš, že ak ťa uvidím v tvojej primárnej podobe, budem povoľnejšia a zatúžim vrátiť sa do Storybrooku? Do starých koľají?! ...To nie...to teda nie. Márna snaha. Čo som povedala, to platí! – odtiahla ruku a zachytila ju druhou, aby nemala zas v úmysle sa ho dotýkať.

  Teraz, keď sa vlastne oficiálne hnevá.

  V tvári sa mu rozohral orchester svalov, pridávali sa rozviate vlasy, aj nepokojné ruky. Len hlas odmietal nasadiť sólo.

  - Tvoje mlčanie má byť odpoveď? – zažmurkala a zdvihla bradu.

  Za tmavé sklá okuliarov našťastie nevidela.

  Už-už sa zvrtla, keď ju konečne zastavil.

  - Bella, prosím, môžeme sa pozhovárať? Chcel som ťa pozvať na staré známe miesta, ale ...pokojne môžem aj na nejaké nové, keď na tom trváš...- natiahol k nej dlaň.

  Prijala ju. S úsmevom.

  Stisol ju len jemne, ale aj tak pocítila, ako sa mu ruka celá chveje. Aká je horúca.

  

  Šli pomaly. Noha, na ktorú dopadal, neumožnila mu prispôsobiť sa jej ráznemu kroku. Pramene sa začali obaľovať potom. Na prahu do akéhosi bistra zakopol a zavesil sa jej o rameno...ťažšie dýchajúc.

  Zložil si okuliare a zažmurkal do šera podniku, akoby ho pohľad bolel. Bolel...Bielka mal preryté žilkami, kútiky očí zapálené.

  Kým prišla obsluha, vyzliekajúc si svetrík, rozštebotala sa o prijatí malých v škôlke a trapase s rovnakými menami. Našťastie, komunita mestečka bola dostatočne kozmopolitná a rôznorodá, aby to nejako dlho učiteľky rozoberali.

  - Dnes sú len na hodinku, na dve,  aby si zvykli. Pôjdeme po ne spolu. Uvidíš, aké budú nadšené. A pôjdeme niekam na zmrzlinu... Alebo nie, ešte lepšie, na teplé kakao! To milujú...- zanietene plánovala a po očku pozorovala jeho reakcie.

  Niečo sa jej nezdalo.

  Bol roztržitý. Bol nervózny. Triasol sa. Chvel. Nevedel obsedieť. Nevedel, čo povedať...aspoň tak sa jej to premietalo postupne pred očami.

  - Sľúbil si mi to. – zašepkala po chvíli.

  Vedel, na čo naráža.

  Prikývol a spojil ruky. Položila mu na ne svoje.

 Zdvihol pohľad na ňu, usmial sa zhovievavo, ale len čo otvoril ústa, rozkašľal sa.

  Preľakla sa a podišla k nemu, či mu len nezabehlo.

  - Mal by si ísť k lekárovi. Kedy si bol naposledy na preventívnej prehliadke, há? – hrešila ho nežne.

  To nemala robiť.

  Vyskočil, ako uštipnutý.

  - Zdá sa ti, že som nekompletný?! Nefunkčný?! Nemožný?! Starý?!...– zahučal, až čašníčke vypadol z utierky pripravovaný pohár na ľadový čaj a zadunel o pult.

  Našťastie bol z hrubého skla.

  Vykročil rozzúrený k baru a zdvihol do strán sem a tam sa kotúľajúci artefakt.

  - Pozri! No, len sa dívaj! Jej sa ruky trasú a je ešte mladá, ale ja...No pozri!...-  natiahol ruku dopredu, v snahe udržať pohár v absolútnom znehybnení.

  Po pár sekundách sa roztriasol. Pohár, ruka, celý...

  Zhrozený sa na neho pozrel, buchol ním o pult, až barmanka cúvla a krivkajúc opustil lokál, zúrivo priraziac dvere na ňom.

domiceli