Rumbelle
- Smrteľníci
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola 2
Obavy...
Opatrne schádzala s dievčatkami
prilepenými o ňu po prudko sa zvažucúcich schodoch dolu do kuchyne. Domáci
si v nej iste niečo nôtil, ale nepodobalo sa to na nič z produkcií rádia, čo by mohla
identifikovať a podľa melódie, prípadne textu zistiť, akú má práve náladu.
Až keď otvorila dvere zistila, že nespieva,
ale s ústami plnými zatváracích špendlíkov sa snaží zachytiť trak na
dievčenskej sukni, z ktorej sa odtrhol gombík a dôsledne malej
majiteľke vysvetľuje postup práce spolu s upokojujúcou uspávankou, že ju
v žiadnom prípade nepichne, nech nemá strach, napriek tomu, že sukňu už má
oblečenú.
Dievčatko poslušne stálo, až kým si nevšimlo
Peu vykukujúcu spoza matky a...zase Peu vykukujúcu z druhej strany matky.
Riskujúc dobodanie onými špendlíkmi odtiahlo
ujovu ruku a potriaslo ňou.
- Aj ja chcem druhú Leušku! Peu má
a teraz sa so mnou nebude kamarátiť! – vzniesla požiadavku, obvinenie aj
vzdor v jednom a otočila sa všetkým chrbtom s doplaču
vykrútenými perami.
Bella sa usmiala na špendlíkovoústeho
automechanika a opatrne mu vyťahovala potreby na šitie z úst. Pri
poslednom sa dvere znova otvorili a dnu vletel Rumpel.
Jeho výčitku, čo robí ruka Belly v jeho
ústach si prečítali v titulkoch pohľadu.
- To nie je tak, ako to vyzerá...Ja viem, že
by sa mala najskôr vyzliecť a potom...- jachtal opravár, ale Rumplova tvár
nadobúdala vysvetlivkami ešte hrôzostrašnejší výraz, tak radšej zmĺkol.
Bella mu nevenovala pozornosť, otočila sa
k dievčatám.
- Leuška mi teraz dá svoju sukničku, ja
nájdem stratený gombík a vrátime ho tam, kam patrí. – usmiala sa na dievča
neveriacky si obzerajúce identické dvojčatá a hľadajúce aspoň nejaké
rozdiely, ktoré by ich prezradili, že ide iba o prevlek.
Okrem rozdielnych šiat, však nenašla nič
a Peu a Peu sa na tom dobre bavili, žmurkajúc jedna na druhú.
- Presne si to vystihla! – zamiešal sa do
situácie Rumpel. – „Vrátime sa tam, kam patríme!“ Najskôr k nám do
Storybrooku a len čo to bude trochu možné, späť do Začarovaného lesa. –
povedal vážne a s hrmotom si sadol ku kuchynskému stolu, očakávajúc
patričnú riadnu obsluhu, alebo aspoň malé raňajky.
Dočkal sa svojich dcér. Na každom kolene po
jednej.
Bella sa tvárila, že prepočula a po zásuvkách
v kuchyni pokojne hľadala potreby na šitie a náhradné gombíky.
Domáci ju oblúkom obišiel, predstaviac si,
ako "živelne" reagovala včera večer a nemal chuť na „hubovú polievku“
k raňajkám. Nenápadne vytiahol balený chlieb, nejaké neidentifikovateľné skrkvané
papiere s ešte tajomnejším obsahom z chladničky a cvakol
rýchlovarnou kanvicou ani si neskontrolujúc, či je v nej voda. Vždy bola. Skrátka nemal odhad na jeden čaj...
- Apropó, nemusíte sa vracať do lesa,
keď...chcete to...pokojne...to...môžete...aj tu...v izbe...mne to nevadí...-
snažil sa šepotom a žmurkaním, kvôli prítomnosti dievčat, dopĺňať svoju
veľkorysú ponuku manželom Goldovcom chýbajúcimi indíciami.
- Ale mne to vadí ! – zbliakol na neho
Rumpel. Viac nedodal. Obe dievčatká mu inštinktívne priložili dlane na ústa.
To ho odzbrojilo. Alebo mu aspoň zobralo
intenzitu vzdoru.
Aj Bella buchla zásuvkou hlasnejšie, ako bolo
potrebné. Lebo to bolo potrebné.
S nožničkami v ruke vytasenými ako
meč sa približovala k stolu.
- Pozhovárame sa neskôr...Osamote... Teraz idem do
mesta, prihlásiť maličké do miestnej materskej školy a vybaviť ostatné
formality, ohľadom pobytu. Pán domáci nám láskavo dovolí zostať tu, kým
neoslovím nejakú realitnú kanceláriu a nenájdem vhodnejšie ubytovanie. A chcem
si tu nájsť aj prácu...– s úsmevom vykladala svoje plány.
Domáci poslušne prikyvoval po každom slove. Leuška
si rovnako poslušne stiahla sukňu a podala jej ju s výčitkou
k ujovi, nech si berie príklad.
- Mamy vedia, ako sa opravujú gombíky...-
ukázala si na stred čela a tichšie sa spýtala. – Toto bude moja mama ? -...a čakala odpoveď.
Druhý muž sa nezmohol na nič, len zaťal pery.
Je zmätená. Má strach...a zrejme mu ešte
neodpustila, že odišiel bez jej vedomia. Na tri roky...A potom tie šoky,
čo musela zažívať a jej schizofrénia...ktovie...musí si vlastne ešte počkať na
vyjadrenie Lacey...a...
...musí vymyslieť plán. Plán, ako ju
presvedčiť... ako...skrátka plán!
Rumpelstiltskin neprehráva...
Nikdy.
domiceli
ach ten Rumpel... NESKUTOčNE TVRDOHLAVý RUMPEL!!! :D prečo nemôže aspoň raz ustúpiť? veď sám povedal keď sa po troch rokoch vrátil, že riešením je žiť za hranicou, tak nechápem aký ma problém :) ale veď chápem, zápletka je zápletka ;) pekne to tí smrteľníci obveselujú :) hlavne keď niečo magické nechápu :P krásna kapitolka :) a Bella má pravdu tak nech to konečne pochopí :)
OdpovedaťOdstrániť