RUMBELLE - Smrteľníci 15. kapitola DOMOV...

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 15

Domov...

       Keby niekto videl ich zvláštnu skupinku zakomponovanú doprostred prázdnej cesty obkolesenej mokrým, hmlou poprešívaným lesom, asi by si právom poklopkal po čele.

   Na nemocničnom vozíku na kolieskach, zabalený v lesklej, teplo udržiavajúcej prikrývke ako sekaná na desiatu v alobale, ležal spokojne spiaci muž s tvárou takmer voskovo bielou. Kdesi, kde mohlo byť jeho plece, mala položenú trasúcu sa ruku žena s batohom na útlych pleciach. Druhú svorne zvierali dve detské rúčky, pretláčajúc sa o ukoristenie, čo najväčšej jej plochy, stále nespamätané, že sa viezli helikoptérou, ktorej vzďaľujúci sa rachotiaci zvuk ešte stále doznieval, ale už slabšie a slabšie...

   Preletela im ako akýsi vták nad hlavami, ale to si len vlastným očiam neveriaci pilot chcel overiť, či sa mu nezdá jeho výhľad. Široko-ďaleko tu totiž nebolo nič, ničovaté nič, len rozsiahle, nikde nekončiace lesy, plné husto vedľa seba narastených snáď ani svetlo neprepúšťajúcich stromov, kde tu s planinou, pásom kosodreviny smerom k vŕšku a zas len les...

  Vraveli mu čosi o meste, o čakajúcej sanitke...ale aj cesta, na ktorej skupinku vyložil, sa po pár metroch zmenila na poľnú a tá sa postupne zužovala, až zmizla v hustom kroví ako bezvýznamný chodníček, ktorý vydupala lesná zver...

   Vracajúc sa oblúkom späť, bol ešte prekvapenejší, pretože jeho „skupinka“ tam už nebola. A nebola skrátka nikde...

  Kam mohli zmiznúť za tak krátky čas? Navyše s mužom, ktorý bol takmer bezvládny?!...S dvoma malými deťmi...jedine prázdny vozík, ako memento, z ktorého vial lesklý povlak, onen pokrčený celofán či strieborný staniol napovedal, že tam ešte pred malou chvíľočkou boli.

  Pozerala na ten prázdny vozík, ktorý len silno potlačila pred seba  už z druhej strany hranice, kým personál Storybroockej nemocnice nakladal pána Golda do sanitky a nemyslela na nič.

   Radšej nemyslela na nič.

  On o ničom nevedel. Primár odporučil opäť uviesť ho do umelého spánku, aby ľahšie zvládol komplikovaný prevoz a náležite jej prikázal, ihneď ho informovať o príchode a stave pacienta. Prikývla mu na všetko, aj keď vedela pridobre, že jediná spätná odozva bude šek na tučnú sumu peňazí podpísaný pánom Goldom...Bez spiatočnej adresy.

  - Čakáme ešte niekoho? – spýtal sa jeden zo sanitárov s obavami, lebo stav najmocnejšieho muža ich mestečka sa mu nepozdával a byť zodpovedný za jeho zhoršenie sa mu dvakrát výhodné nezdalo.

  - Nie...dnes ešte nie...Možno neskôr. – ozvala sa Bella.

  Usmiala sa na dievčatká, pohladila ich po hlávkach a zosmutnela. Pozerali na ňu spýtavo a nerozumeli ničomu z udalostí, čo sa na nich nahrnuli za posledných pár hodín.

  - Musíme ísť. Potrebujeme, aby otecko rýchlo vstal a mohol...sa nám venovať. Sme doma...doma...- zašepkala ticho.

  V nemocnici vládol humbuk. Už každý vedel o ich návrate, aj stave, v akom sa vrátil On.

  - Bella, tak rád vás zas vidím! – rázne vykročil k nej Archie Hopper a posunkami dal najavo svojmu psovi, aby bol zhovievavý k dievčatkám a na chvíľu ich zabavil.

  Nemohol spraviť nič lepšie. Konečne sa im ústa roztiahli do úsmevu a Pongo trpezlivo znášal ich vyšetrovanie...laby, uši, škvrny...

  - Archie...- usmiala sa slabo. – Však mu tu pomôžete?...Vieš, stačí, aby sa zobudil a postavte ho na nohy. O ostatné sa iste postará už sám...Má na to prostriedky...ale nemohla som ho hneď zaviezť do obchodu...ja neviem...veď vieš. Iba on ovláda mágiu...- hovorila pomaly a samej sa jej zdalo, že klame.

  Prsty na rukách jej tŕpli, dlane svrbeli. Pozorný Hopper si to všimol.

  Chytil ju náhle za ruku a ťahal k vozíku, ktorý náhodne pristavil. Sedela na ňom žena s krvavou čmuhou na spánkovej kosti, ktorá pred chvíľou nešťastne spadla z bicykla.

  Hopper pridržal trasúcu sa Bellinu ruku nad jej zranením.

  Nemýlil sa.

  Krv na rane zasyčala, párkrát akoby zabublala a s každou bublinkou vsiakavala späť do kože zaceľujúc ranu do chrasty.

  Rýchlo ju odtiahla a s očami dokorán zalapala po dychu.

  - Povedzte mi, že to nie je pravda! – zúfalo zašepkala a pozrela na psychiatra.

  Ten iba hodil oči o zem. Nevedel klamať.

  Úplne ľadovú ruku mu zakvačila o plece a prisunula sa bližšie k jeho uchu.

  - Sľúbte mi, že sa to nikto nedozvie! Nikto! Rozumeli ste?! Hlavne nie...ON...Prosím, Archie...- pošepkala mu do ucha a strčila ruky radšej do vreciek svetra.

  Hopper sa skúsil pousmiať.

  - ...a ešte niečo. Moja schizofrénia. Zajtra budem pravdepodobne Lacey. Je to neriadená strela a bojím sa, aby niečo...chápete. Musíte mi pomôcť zbaviť sa tohto môjho alter ega. Čím skôr, doktor! – pozrela na neho spýtavo.

  - Ale schizofrénia...- skúsil oponovať dobrák Archie, tlačiac si okuliare do kože koreňa nosa.

  - Iba mi sľúbte, že mi pomôžete! O prostriedky sa postarám sama. – zastavila ho rázne.

  Jej pohľad sa zrazu zmenil, zaregistroval. Bol akýsi temnejší...nie svetlozelenkavý...   

   S rukami stále ponorenými vo vreckách sa pohla dlhou chodbou, akoby úplne zabudla, že tu má deti.

   Peu a Peu pustili psa a rozbehli sa za ňou.

domiceli

 

 ...tak a to je zas raz záver ďalšieho môjho fanfiku...

...dúfam, že sa Vám páčil a budem rada, ak pridáte postrehy, kritiku, nejaké to hodnotenie...

   ...:-) ...