Rumbelle
- Smrteľníci
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola 14
Bolí...
Až doteraz si neuvedomil, aké príšerne
hlasné je pípanie prístrojov a kvapky dopadajúce v infúzii do
tekutiny, napriek tomu, že boli vo vákuu a tým pádom úplne nehlučné. Jemu sa v tom
tichu zdalo, že je to doslova morský príboj dorážajúci do skál vysokých a bielych ako v Doveri.
Primár v pozadí mlčal a bol by sa aj
zneviditeľnil mať túto schopnosť, ale zvedavosť, čo Bella rozrozpráva svojmu
manželovi, ako sa prípadne posťažuje a ako na to zareaguje pán Gold, ho
nútili zostať a vlastne riskovať...
Bella však mlčala. Mlčal aj Gold
a doktor, ktorý by mal milión rôznych otázok, musel čušať tiež a hrýzť si do
jazyka. Už teraz boľavého.
Rozprávali sa iba pohľadmi. Tento „vyčítavý“
už poznal. Veľmi dobre poznal...
S mokrou
šatkou na čele sa skrýval pred slnkom v kúte izby a ochkal.
Na
medikamenty, ktoré by si bol hneď "ráno" po prebudení naordinoval, musel zabudnúť, lebo
v mozgu mal po poslednom záťahu dieru a nevedel si spomenúť na
správne heslo k trezoru s nimi. Trpel ako kôň...aspoň si to mrmlal
stále dookola.
Na polovici
okrasnej záhrady bol hore hnátmi rozvalený drak. Pomočený, obgrcaný, s
neustávajúcou štikútkou, po ktorej každom tóne sa roztriasli všetky okenice
zámku. Zápach z neho sa vznášal
povetrím a „obšťastňoval“ obyvateľov. Našťastie tu boli len dvaja.
Utrela si spotené
čelo a oprášila kolená. Práve doumývala dlážku a vecheť
s nechuťou ponorila do vedra, v ktorom sa tekutina vôbec už nepodobala na tekutinu...S výčitkou na neho
pozrela, ako sa márne snaží pôsobiť distingvovane a dôstojne... uškrnula sa...
Čo by bol dnes dal za takýto „úškrn“.
Bella ale stála vážna a mĺkva.
- Prosím ťa, môžeš mi aspoň trošku vynadať?!
– skúsil sarkazmus. – Alebo ma pochvál, že som to prežil...- stisol dopraskané
pery a kútiky skúsil zdvihnúť do úsmevu.
- Čo chceš počuť? ...že si ma zas raz
oklamal, napriek tomu, že som ti verila? Dôverovala? Spoliehala sa na teba?!
Nie, drahý...už naozaj nemám síl...ti vzdorovať. Viem, čo si chcel dosiahnuť
svojím divadielkom. Dobre...Nech je po tvojom. Vraciame sa do Storybrooku.
Hneď. Teraz....- otočila sa na doktora, či má pripravené všetky potrebné
dokumenty k prevozu.
- Ty... si mi odpustila ? – spýtal sa dojatý.
Neodpovedala.
- Bella, prosím...! ja...ja viem, že som
hrozný, že som sebecký a chcel som všetko iba pre seba...prosím,
Bella...odpusti mi to, prosím...- nestačil s dychom a prístroje sa
rozpípali hlasnejšie.
- „Hrozný“?! – zopakovala jeho sebakritiku,
celá však rozrušená, že mu je zase zle a stav sa mu zhoršuje.
Lekár v zlomku sekundy privolal
sestry a tie spustili záchranné kroky, aby sa mu uľavilo.
Už jej nevadilo, že je izba plná ľudí, už sa
nedokázala ovládať.
- Ja nevládzem, Rumpel. – pozrela na neho,
ale obraz sa jej rozmazával. - Naozaj, už nedokážem...držať s tebou krok.
Zradil si moju dôveru toľkokrát. Toľkokrát som ti odpustila. Stále
a stále. Prečo?! ...prečo mi to robíš?!... Čo nevidíš, ako ťa milujem?!
Ako veľmi ma bolí, keď sa musím dívať na...tvoj stav...teraz, keď si zranený...keď
ťa niečo bolí...a trpíš...Ty nevidíš, že mňa to bolí dvojnásobne?! ...Tak veľmi
bolí, že mám pocit, že mi srdce ide puknúť...Neprežila by som, keby sa ti niečo
stalo!...Milujem ťa...Urobím všetko preto, aby si bol šťastný...vždy som to
robila...vždy som chcela len tvoje šťastie...a tvoju lásku. Iba malý kúsok
lásky...a pochopenia, dôvery....- hlas sa jej stišoval a ona cúvala hryzúc
si spodnú peru teraz celú mokrú od sĺz.
- Bella...- zašepkal pokorený. – Nemusíme sa
vrátiť. Pochopil som, že tu by si mohla...by ...by sme mohli byť šťastní...
Spolu, ako rodina. Obyčajná rodina... – opäť zalapal po dychu a sestričky
sa rozkmitali rýchlejšie.
Preľakla sa a vrátila k jeho lôžku.
- ...šiel som ti to práve povedať...keď...to
auto...som nedával pozor...bol som hlúpy a nepozorný...- dych sa mu
zrýchľoval.
Priložila mu ruku k mokrému lícu
a vlasom.
Priložila
mu ruku k mokrému lícu a vlasom.
Strhol sa,
vyskočil, div ju nezvalil. Mokrý vechtík jej zostal v rukách a na
tvári bezmocný výraz.
- Prinesiem vám
čerstvý obklad a vodu. Musíte veľa piť...vyplaviť tie látky z tela,
aby ste boli zase...v poriadku. – pousmiala sa.
Jej dotyk ho
pálil na sluchách. Rozohrieval vnútro. Rozochvieval srdce, až mal pocit, že mu
vyskočí z hrude.
Preľakol sa. Naplašil
tej moci, ktorú mal jediný, nepatrný, len letmý dotyk...len jeden jej dotyk...malý
dotyk...čo bude...ak...čo by bolo...ak...
- Nie! Nedotýkaj
sa ma! Nikdy viac sa ma nedotýkaj, rozumieš?! – skríkol, cúvajúc kopol do vedra
so špinavou vodou a tá sa rozliala po celej komnate ako kyselina pažravo
berúc so sebou všetko...
Prudko sa zvrtol
a doslova ušiel z izby držiac sa za hruď.
Smutne za ním
pozerala a na mihalniciach sa jej zaleskli slzy.
Na mihalniciach sa jej zaleskli slzy.
- Nie, láska moja. My sa musíme vrátiť. Tento
svet je pre teba nebezpečný a ja nemôžem dopustiť, aby sa ti niečo stalo...
Nemohla by som bez teba žiť. Už nie...Ideme domov....- pobozkala ho na čelo.
domiceli
krásne vyznanie lásky od Belly :)) také realistické :) a celkovo ich rozhovory sú už úplne na úrovni dnešnej doby :)) a to je náhodou pekné, lebo sa to k čitateľovi viac priblíži :))
OdpovedaťOdstrániťZačarovaný les super :) hlavne ten druhý úryvok :) Rumpel sa bojí prejaviť svoje city :)) našťastie v realite už až tak nie.... :)
Hor sa do Storybrooku! :D aj keď si myslím že sa to ešte celé popletie :))