RUMBELLE - Smrteľníci 10. kapitola TAKTIKA

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 10

Taktika...

       V skle vchodových dvier si ešte raz skontrolovala tvár bez výrazného make-upu. Zamračila sa na seba, naslinila dlane a popritláčala o vlasy, aby ulízané držali neurčitý fádny tvar. Najviac ju iritovala sukňa nad koleno a svetrík zapnutý takmer ku krku. Des. Vyslovená hrôza! Nevyslovená. Zahrešila len v duchu...ale šťavnato.

  Sestričky zvnútra sledovali jej pantomímu vo „vchodovom zrkadle“ s úškľabkami a vidiac jej neistú chôdzu po špičkách, v balerínkach nadetých na nohách podvedome zvyknutých na vysoké opätky, ťažko sa ovládali a boli radi, že sa na nič neinformuje.

  Zabúchala rovno na dvere primára. Potom si to rozmyslela a druhýkrát len tichúčko zaklopkala, pokorne stlačiac plecia k sebe aj ruky zakvačila o uši kabelky pred hruďou. Rýchlo ešte vytiahla žuvačku z úst a nevediac v rýchlosti kam ju skryť, skončila prilepená o veraje.

  Vystrúhala jemný úsmev. Nepodaril sa.

  - Vy ste tu zas ? – ozval sa primár zatarasiac svojou postavou celé dvere.

  - Nie, ja som vôbec neprišla, pán doktor... – začala neobratne, ale rýchlo sa nakopla. - ... mňa poslala Lacey, viete, tá, čo tu bola pred hodinou, vraj potrebujete podpísať nejaké papiere o prevoze môjho manžela, k nám domov. Do Storybrooku.. Som pripravená...- usmiala sa najsladšie, ako vedela.

  - Pani Bella? – overoval si zneistený doktor, ktorému nešlo do hlavy, prečo právoplatná manželka na slovo poslúcha nejakú milenku.

  Radšej ale poodstúpil, aby mohla vojsť do ordinácie.

  Tackavo prešla s kŕčom vysmiatou tvárou.

  - ...viete, presvedčila ma, že to pre nás všetkých bude takto najlepšie. Verte mi. Aj ja jej verím....Na sto percent!... Lacey je úžasná žena. Je maximálne pohotová, realistická, vždy vie, čo urobiť, to ja som len také trdlo ufňukané, nemožné, ani vkus v obliekaní nemám. A chodím bez  šminiek...Som totálne, že trápna... No, pozrite, šli by ste takto niekde medzi ľudí?...- zadrela a vrátila na tvár radšej trápny úsmev.

  - Teda takto, pani Bella. Nemali sme možnosť pripraviť všetky potrebné dokumenty, ale môžete podpísať aspoň žiadosť o ich vystavenie. Ide o formálny postup, ktorý musíme dodržať. – pozrel na ňu doktor zboku, vytiahol čistý list papiera s hlavičkou nemocnice a vložil ho do staručkého písacieho stroja v rýchlosti naň naťukajúc akúsi formulku do jednej z koloniek.

  Položil ho pred ňu.

Bez záujmu naškriabala svoj podpis. Vlastne Bellin, ktorý si doma párkrát prešla, aby náhodou nevynechala nejaké to písmenko.

- Ak dovolíte, počkajte chvíľu, zavolám svojho kolegu, aby pripravil všetko potrebné k prevozu. – mierne sa uklonil a vysúval sa  z kancelárie.

  - Nemajte boja...Tu budem sedieť ticho ako pena. – žmurkla na z ordinácie cúvajúceho primára.

  Udalosti nabrali dosť rýchly spád.

  Najskôr vošiel primár, za ním dvaja policajti.

  - Čo som zas dokafrala, došľaka?!  – zahromžila, keď jej došlo, že jej podvodík zrejme praskol.

  Natrčil pred ňu podpísaný hárok.

  - Identitu pani Belly som si overoval ešte minule, počas jej prvej návštevy. Podľa dokladov... A z nich viem, že jej priezvisko znie "French", nie "Gold", ako ste mi tu napísali vy, madam...Ste obyčajná podvodníčka a mám vážne podozrenie, že za zdravotným stavom pána Golda sú aj vaše „nežné pršteky“...Ale to nechám v kompetencii tu prítomných pánov policajtov a ich vyšetrovaniu. Oni si už s vami poradia. Nech sa páči, páni, je vaša. – usmial sa na svoj doprovod.

  - To si vypiješ, ty magor! – rozlúčila sa  s primárom.

  Prechádzajúc okolo verají, strhla z nich ešte žuvačku a vrátila ju do úst.

  - Figu dostanete! Vy aj celá nemocnica! Mohli ste byť za svoje služby v balíku, takto si budete lízať holé laby, aby si vedel! – otočila sa zadkom a podopretá dvoma policajtami zámerne ním vykrúcala, lebo strnulá chôdza ju už prestávala baviť.

  - Aj tak mu závidím, tomu pánovi Goldovi...- ozvalo sa vedľa neho, kým sa zamračený díval za odchádzajúcimi. – Takéto ukážkové samice...akčné obidve, ako sa o neho obetavo starajú... a fakt na zahryznutie, ktorá nad ktorú...- usmieval sa mladý praktikant, sledujúci dianie.

  - Ovládajte sa kolega! – premeral si ho od hlavy k pätám nadriadený. – Radšej dávajte pozor, aby sa stav pacienta náhodou rapídne nezhoršil! Čo ak je naozaj „mocný“...Posledné, čo naša nemocnica potrebuje, je, aby ju vláčili po súdoch a novinách. – zamyslel sa nahlas.

  - Skôr sa obávam, že nás nebudú vôbec "vláčiť", ale skončíme znehybnení, s betónovými papučkami na dne nejakej stoky...Aspoň z toho mála, čo som sa o ňom dozvedel tu v meste...- opravil ho urazený mladík. - A ak má tú ženskú, čo ste práve dali zabásnuť fakt rád...no, nezávidím vám váš osud, pán primár. - zatiahol ešte na dôvažok cynicky.

  Primár sa zamračil...

domiceli