Rumbelle
- Nesmrteľní
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola 9
Ryba...
Opäť ktosi
búchal na hradnú bránu. Bolo skoré ráno, slnko ešte ani netušilo, že bude
svitať na ďalší deň...
Pripomenulo jej
to, ako takto zavčasu búchavali na bránu ich zámku dodávatelia pre panský dvor.
Ten sa razom
naplnil vôňou čerstvého, v noci pečeného chleba, len nedávno, na úsvite vykopanej
zeleninou či natrhaným sezónnym ovocím. V chlade ľadovej vody čakalo
čerstvé, sotva namútené, do hrudky sformované maslo a vedľa trónili pedantne
v plátnach pobalené syry a iné mliečne dobroty. Ryby ešte plieskajúce
chvostami o mokrú slamu na povoze, aby čím
dlhšie vydržali čerstvé a svieže, či klietky so sliepkami a košíky
vajec popri nich. Čerstvo natočený lesný med a občas prišli aj vzácni
cudzinci s tovarom, ktorý bol krásny iba takto ráno...potom to už bolo
obyčajné mäso či paštéta.
Páčil sa jej ten
ruch a ako malá sa motala pomedzi rozospaté, večne uzívané slúžky, čo
nadávali na zlú kvalitu a handlovali sa o každý grajciar, aby z panského
prídelu ušlo sa aj im, pozorovala kuchára, ako si prísnym okom vyberá
z hydiny a jeho pomocnice v celých náručiach vláčia dnu do
vysvietenej kuchyne, kde už poctivo blkotali ohne v peciach, zeleninu.
Lenže na zámok
Temného pána nikto nikdy nič neprivážal. Čo potreboval, si jednoducho vykúzlil...
Nostalgicky
povzdychla a schúlila sa do klbka privolávajúc späť ušlý sen.
Márne.
On už ziapal po
chodbách a hromžil na všetkých pútnikov a pocestných a nevyhnúc
sa ani svätcom, čo ich mali na starosti, zvolával hromy-blesky na ich hlavy
a hnáty, čo ich privliekli zrovna pred jeho bránu.
Potom bolo chvíľu
ticho a už počula iba svoje meno...desiatky ráz za sebou. Čoraz hlasnejšie a hlasnejšie.
Pridala by
nadávku na toho, kto Temného rozrušil, lebo si to celý deň bude vyžierať zas
len ona, ale nemala to v povahe.
Nenamáhala sa
obliekať sa, len prehodila pelerínu na spodnú košeľu, skontrolovala, či je
suknica dostatočne previazaná, lebo na noc si ju kvôli pohodliu povoľovala
a vykročila v ústrety nadávkam a hromženiu.
Zvonka riadne fúkalo
a v otvorených dverách, lebo dnu nikoho nepúšťal, stála zhrbená žena
v čudnom cudzokrajnom odeve s hlavou celou omotanou farebnou šatkou
a čuduj sa svete v nohaviciach, dolu širokých a akýchsi tenkých,
až priesvitných, čo sa jej lepili o lýtka a viali za ňou.
Rázne podišla
bližšie obviňujúc ho, že ženu týra, a núti zhadzovať zvršky, aby sa presvedčil,
že nemá zbraň, ktorou by ho ohrozila, potom si všimla, že vôbec nie je zhrbená,
len pokorne uklonená s očami sklopenými a rukami krížom na hrudi preloženými,
s prstami na pleciach.
Pod jej nohami ležala
akási ošatka a v nej sa trepotala neveľká ryba. Čudne sfarbená, ako
odev tej ženy. V živote takú nevidela.
- No, že už ideš,
drahá! – privítal ju vrelo, ani o chlp teplejšie ako vietor, čo sem
prenikal zvonka, v ktorom sa triasla od zimy neznáma žena. Nie od
zimy. Od strachu.
- Ospravedlňujem
sa, ale tak jemne ste na mňa volali, že som si spočiatku myslela, že sa mi len
sníva... – vrátila mu ironicky poznámku, ale obsahom čo najviac diplomaticky,
načo sa žena ešte viac skrčila, očakávajúc prinajlepšom trest za Bellino
otvorené správanie sa.
Tváril sa, že prepočul.
- Môj priateľ
Džaudar z ďalekého Orientu ma poctil darom na znak priateľstva. – zamrvil
prstami a Bella bola na rozpakoch, či ukazuje na sporo odetú ženu alebo na
ošatku s rybou.
- Tá je zlatá...-
usmiala sa nasilu Kráska na konkurentku, ktorej spod šatky trčali len veľké
sklopené oči a polonahé ramená a brucho a stehná
a vôbec...taká hanba chodiť takto omotaná len v priesvitných závojoch na verejnosti...
- Ty si ešte
nerozdrapila karpiny alebo čo?... To čo mi tu tliachaš za bludy, drahá?! To nie
je zlatá rybka! Tá ti nebude plniť tri želania, ty hlúpa! ...Aká „zlatá“?! – napodobňoval
ju nadnesene a rozčúlil sa, lebo jej odpoveď považoval za provokáciu.
- Nehovorím
o rybe....ale o...- ukázala neslušne prstom na úbohú uzimenú ženu.
- Á, táto tu je
len nepodstatný posol, taľafatka...k čomu by mi bola.. .- mykol rukou a žena
sa rozplynula v opare červenkastého dymu.
Priznala si, že
jej odľahlo.
Všimol si, že jej
odľahlo.
Zaškeril sa
a bol by si aj ruky pomädlil, vediac skôr, že bude žiarliť. Neskoro. Žena
bola fuč...Späť doma, pri svojom pánovi, šťastná, že slúži jemu a nie tomu
ohavnému, uvrieskanému monštru, kam ju poslal s rybou.
- Tú rybku chcem
na raňajky, drahá... Recept si vyber aký chceš, je mi to jedno. A neopováž sa
z nej ani len odštipnúť! To je moja ryba ! Len a len moja! Jasné?! –
dôrazne prízvukoval.
Načo jej bude
vešať na nos, že je zázračná a po jej skonzumovaní bude rozumieť reči
zvierat.
Zvrtol sa
a odkráčal do dvorany, počkať si na výdatné raňajky.
Pozrela na malú vyplašenú rybku, všemožne bojujúcu o svoj biedny život. Prišlo jej toho neznámeho tvora ľúto...
Neveril vlastným
očiam. Chodníčkom od záhradného jazierka si pokojne vykračovala Kráska
s prázdnou ošatkou. Vzadu za ňou vyhupla spokojná s novým domovom
čudná rybka, zašpliechala chvostom a ponorila sa do hlbiny.
Zvieratkám sa asi
tak rýchlo rozumieť nebude...pochopil.
Ale jej
rozumel...preto sa nerozčúlil.
- Sme dohodnutí, drahá. Zabezpečím tvoj
návrat medzi človečiu rasu. – zdvihol ukazovák ako pero hodné spečatenia
dohody. – Apropó, ešte niečo. – otočil sa po pár krokoch. - Privediem ti spoza
hranice tvojho miláčika - poníka,
povedzme, ako gesto dobrej vôle...ak mi sľúbiš, že sa Bella nikdy nedozvie...ja
som musel tú sprostú rybu zabiť! Tá túžba rozumieť reči zvierat bola
prisilná... – kývol rukou, lebo si nebol istý, či sa na Maleficent môže
spoľahnúť.
domiceli
ach Rumpel Rumpel...:D moja ryba! len a len moja! :D a rozumieť zvieratkám :) zlaté :) :D krásna časť :) a už Maleficent ideeee na scééénu :D teším sa ;)
OdpovedaťOdstrániť