Rumbelle
- Nesmrteľní
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola 8
Čistá
voda...
Počúval, ale celkom nerozumel. Nebol zvyknutý
na kladenie požiadaviek a tu sa mu do uší niesli jedna za druhou, normálne v abecednom poradí, ako na
bežiacom páse. Času mala neúrekom si ich dôkladne pripraviť...a veru sa aj
pripravila.
Inokedy, inde a za iných podmienok by
ich stopol pri prvej, teraz sa učil ovládať. Nádych, výdych, nádych...V živote
by si nebol pomyslel, že to po tých len niekoľkých storočiach nadradenosti a rozdávania
príkazov bude také náročné...Nádych-výdych, nádych,výdych...
Keď sa mu zdalo, že je v boxe chvíľu ticho,
neodpustil si sarkazmus.
- Skončila si, drahá, alebo sa len
nadychuješ, prípadne pretáčaš kazetu?!...- pozeral pri tom navyše na hodinky.
Veľmi zlá voľba. Mal čo robiť, aby ju aspoň
trochu utíšil.
A navyše natruc začala pekne odzačiatku...
„Odkedy sú jednorožce také agresívne a prchké?“
nešlo mu do hlavy. Vždy ich pokladal za mierumilovné a trochu nasprostasté
živočíchy s dlhými riasami nad vyvalenými očami a bol by odprisahal
aj na ich priblblý úsmev pod nozdrami.
Lenže toto bol kríženec s dračicou. Predchádzajúca
charakteristika ku podivu sedela, ale pridala sa zrejme jeho dôkladná
mnohoročná prevýchova...Čo si zasial, to teraz žne!
Drzá, arogantná, hašterivá...náročná,
dôležito sa tváriaca a sebavedomá.
Na ! Vyžer si to...
Kôň bol v siedmom
nebi. Keby je to chlap, prefackal by ho namieste, za nedôstojné, hanbu svojmu pánovi robiace
správanie sa... Ale takto, keď sa ledva
vliekol a zadné nohy odmietali po extra výkone poslušnosť, mohol si iba v duchu
brýzgať nad plytvaním chovného materiálu a kráčať povedľa, ťahajúc ho
každú chvíľu nasilu dolu miernym kopcom. „Plnokrvného...“ Ha...
Kráčala z druhej
strany, väčšinou na ňu kvôli veľkej sklonenej konskej hlave nevidel, ale čosi
si hmkala do šumenia listov na stromoch, tak vedel, že tam je a snaží sa s ním
a s koňom udržiavať rovnaké tempo.
S takýmto aj
tak prídu domov najskôr hlboko v noci...ak nie nadránom.
A veď je to
jedno. Gazdovstvo prežije aj bez ich prítomnosti a pobyt na čerstvom
vzduchu mu len prospeje. Dokonca ani hlad necítil...ale smäd bol väčšia sviňa.
- Tečie! Dozaista
tečie! Nemôžem sa mýliť...Tu niekde blízko... – začal spomaľovať a opatrne
našľapovať.
Aj to ukonané
nemé zviera zacítilo vodu a zafŕkalo pohadzujúc hlavu.
To už držal prst
natrčený jej smerom.
Chytila sa za hruď...Ako
pojazdná noša na trávu, to by šlo, ale slúžiť mu ako nádoba na vodu si nevedela
predstaviť ani vo sne. Pochopila ale, že ten prst smeruje cez ňu a za ňu a ďalej
do porastu, kde naozaj aj ona započula nepatrné zurčanie.
Posunul ju trochu drsne bokom
a ťahal koňa so sebou medzi papradie.
Nepozvaná, aj tak vykročila za
nimi, ale dlhé sukne jej boli v kroví len na oštaru.
- Takže ak som správne pochopil a zrekapitulujem si to: chceš...Auto, Bolestné v banke, Celkom
nový Dom, Elegantné šaty, Fajnové
jedlá, Garáž, Hodiny tanca, Chirurgicky
odsatý tuk a zväčšené prsia...hovorím zatiaľ správne, nevynechal som nič
?! – strácal trpezlivosť. - ...a Indiánsku
rezerváciu s Jazerom Titikaka v osobnom
vlastníctve by si náhodou takto nechcela, drahá?! – prestávali ho baviť jej
nároky. – Nie, nemôžeš už ďalej pokračovať! Mám toho dosť! – vyprskol na záver
a výhražne zdvihol palicu nad hlavu.
Zadupotala na mieste. Otočila sa mu zadkom a párkrát zavrtela dlhým chvostom, akoby odháňala dotieravé muchy. Nádych, výdych, nádych...
Kôň ticho stál
a zo studničky, z ktorej on opatrne odsúval napadané lístie, aby ju
príliš nerozčeril, pokojne nasával životodarnú tekutinu.
Nasucho preglgla.
Náhle sa
napriamil a vediac, že už stojí za ním, otočil sa opatrne k nej.
Ruky mal spojené
a plné práve nabratej vody, čo v tenučkom pramienku pritekala do
studničky.
Pozrel sa jej do
očí a ruky posunul kúsok k jej tvári a zas k sebe, otočiac hlavou
za seba, aby naznačil, že takto sa môže aj ona sama pokojne napiť. Chcel si ich priložiť k svojim
ústam, ale skôr, ako to urobil, chytila mu ich do svojich, pritiahla a namočila do
malej, jeho drsnými dlaňami vytvorenej hladiny svoje pery.
Dolu chrbtom sa
mu rozutekali zimomriavky od vzrušenia.
Držala jeho
ruky...dotýkala sa ho obrysmi tváre...jej pery sa blížili ku dnu...k jeho
dlani...
- Ďakujem. –
zdvihla mokrú bradu, utierajúc z nej posledné kvapky a usmiala sa.
Zmätený držal
stále spojené dlane ako sviatosť oltárnu a díval sa pred seba iba pomaly
sa spamätávajúc...Nádych, výdych, nádych...
Zvrtla sa a vracala
sa na cestičku.
- Láskavo sa mi otoč tvárou, teda tou
momentálnou konskou hlavou, keď sa s tebou rozprávam, drahá. – povedal nekompromisne
a už prísne.
Nereagovala. Urazila sa.
Ale iba to hrala.
Rýchlo sa zvrtla, čo nepredpokladal, rohom
párkrát štuchla do jeho ramena a jemu padol kameň zo srdca.
Vraj iba žartovala. Jediné, čo chce, je
vrátenie ľudskej podoby a zas byť s Bellou a maličkými...
domiceli
príbeh z lesa veľmi krásny :) také nežné a krásne a teraz BUM! úplny kontrast s realitou :D ta nemala chybu :D ešte aj ten zoznam veci :D
OdpovedaťOdstrániť