Rumbelle
- Nesmrteľní
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola 5
Kruh...
- Kde,
dočerta, toľko väzíš?! Hlava mi ide prasknúť z toho buchotu...Ale, keď ja
zistím, kto sa to sem zas dobýja, raz-dva sa ho strasiem! ...- rozčuľoval sa
pán domu nad tlmenými údermi monotónne dopadajúcimi na vchodové dvere už nejaký
ten čas. – ...presne tak! Tak, ako som sa striasol toho podomového obchodníka
s cínovým riadom. Ale, že držal dlho...zubami, nechtami...kým som ho
z najvyššieho okna veže striasal... - pospomínal si nahlas, vediac, že
už pribehla a počuje, čo vraví.
Nedala sa odradiť. Stojí to za pokus...
- Pred bránou
stojí akýsi muž s vozíkom naloženým tovarom a prosí vás
o prijatie a možnosť predostrieť svoju ponuku tunajším
obyvateľom...vraj má veci hodné vás i služobníctva...- zopakovala, čo
započula cez zatvorený vchod, lebo bez jeho vedomia sa otvoriť zdráhala. Aj
bála...
- Pre mňa?...Ako?! Čo si to dovoľuje?! Taká nehorázna opovážlivosť! – prekrúcal nasilu očami
a šermoval rukami... - Pochybujem, že na jeho prehnitom, červotočmi
obžratom voze sa nájde niečo pre mňa ! Pch...- namyslene zdvihol nadôvažok hlavu.
Posmutnela.
Prečítal si...
- Tak ty sa tu
cítiš osamelo, drahá? Chýba ti ľudská spoločnosť? Kontakt so svetom ...- čítal
s nechuťou jej myšlienky, ale jej bledá tvár bez úsmevu ho škrela.
Pristúpil
k nej. Obišiel ju s rukami za chrbtom. Skúšal čítať ďalej, ale kráska
to medzitým vzdala. Dopredu vedela, že obchodníka nevpustí, márna snaha.
- Nech je po
tvojom! – vyprskol. – Také nízke ženské zmýšľanie. Prehadzovať sa budeš v tretkách-cetkách,
očičká ti budú žiariť, úsmev vyhrávať cez pol tváre, líca sa začervenajú,
poskakovať, pospevovať si budeš... - striasal sa naoko hnusom, ale v duchu
vedel, že presne toto chce...
Vidieť ju aspoň
chvíľu šťastnú.
- Vpusti ho, teda!
Ale len dolu v hale ...a len chvíľu! Môžeš si vybrať... povedzme...
jeden darček! ...aby si nepovedala, že som nežičlivý lakomec! – natiahol k nej tvár,
aby videl, či sa z jeho rozhodnutia potešila.
Objala na okamih oboma dlaňami jeho
ruku s natrčeným ukazovákom a v mžiku sa rozžiarila ako práve
zrodená hviezda. Schytila sukne a už jej nebolo.
Hľadel skúmavo na
svoj ukazovák a zdalo sa mu, že sa zvyšuje jeho teplota...radšej ho rýchlo
schoval do päste a preventívne ešte za chrbát.
- Čo to skrývaš za chrbtom? – blížila sa
Bella k nemu po špičkách a s hmýriacimi sa prstami sa
rozhodovala, z ktorej strany zaútočí.
Nečakal, že bude v kúpeľni taká rýchla
a on nestihne to, čo si zaumienil. Ale do rozpakov ho nedostala. Začal
cúvať, aby jej fantáziu rozdráždil ešte viac....a asi nielen fantáziu...
Zaútočila totiž na opasok jeho županu...
Vozík nebol ani
taký veľký, ale koľko tovaru sa do neho zmestilo, to bolo priam zázrakom.
Stál na vrchu
schodiska pritajený za stĺpom a s úľubou pozoroval, ako plavne
tancuje okolo celých metrov látok, stužiek a čipiek. Ako sa premŕva v
sklenených korálkach a gombíkoch, preberá z vyrezávaných hrebienkov,
všakovakých mastičiek a flakónov s vôňami... hrabala sa
v truhličkách a pred malým zrkadielkom primeriavala náušničky
a skúšala prikladať prívesky na zamatových stužkách. Nemala v úmysle
kupovať, len vidieť zas niečo z jej dievčenského sveta...malý kúsok
výročných trhov tu, v tmavej dvorane, bolo pre ňu priam sviatkom.
Usmieval sa. Ani si to neuvedomil. Na pery mu
sadol jemný povlak, ktorý držal kútiky úst zdvihnuté a tvár mu žiarila
rovnako, ako tá jej...
- Ráčte si
pozrieť aj najnovšiu kolekciu prstienkov. Všetko vzácna ručná práca vychýrených
talianskych majstrov klenotníkov...všetko pravé zlato a brilianty tej
najvyššej kvality...- chválil svoj tovar úlisný obchodník a poklonkoval sa
jej z každej strany.
„No, to určite!
Obyčajné druhotriedne zirkóniky...“
hodnotil na prvý pohľad zhora nechajúc však klamára s vozíkom hrať
ďalej svoje divadielko.
Bol zvedavý, čo
si nakoniec vyberie...
Chvíľu pozerala
na skvosty zasunuté v zamatových priehlbinkách, keď náhle zosmutnela
a vytiahla z truhličky jeden. Úplne obyčajný na pohľad, s malým
bielym očkom.
Obchodník sa
zaškeril.
- Snubný!...Krásny
kus. Slečna má iste teraz vo svojej krásnej hlávke obrázok nápadníka
a rada by dostať od neho práve taký snubný prstienok, všakže... - pomädlil
si ruky chlapík spokojný, ako dobre odhadol svoju zákazníčku, ktorá sa po tých
slovách začervenala a sklopila viečka.
- Mýlite sa,
pane...ja nikdy nijaký snubný prsteň nedostanem... – zašepkala a vrátila
šperk do truhličky, pozorne ju zatvorila a odložila. – Vezmem si dvadsať
lakťov toho bieleho hodvábu. Na košele... bude dobrý. – ukázala na bal látky,
potom pozrela hore na schodisko, aby mu oznámila, že si vybrala darček.
Donútený chrániť svoj jediný kus odevu,
neopatrne vytiahol ruku spoza chrbta.
Chvíľu sa ošívala a nakúkala cez prsty,
čo to v dlani vlastne skrýva.
Škatuľka.
Roztiahol prsty ako lupene a ponúkol ju.
Vzala ju nedočkavo do prstov a chvíľu sa
mordovala s úzkou stužkou.
- ...ale...veď to je...to je „môj snubný
prstienok“! – vydýchla prekvapená.
- Tvoj...- vzal jej ho z trasúcich sa
prstov a navliekol na prstenník. – Len či ty si stihla z toho bieleho
hodvábu ušiť pre mňa svadobnú košeľu? – usmial sa.
domiceli
Krásne!!! :) ani mi nevadí, že sa dej posúva pomalšie, pretože tie príbehy zo zacarovaneho lesa sú úžasné.
OdpovedaťOdstrániťmením názor na to posúvanie v deji :)) je to úplne úžasné takto!!! :) nádherná časť :)
OdpovedaťOdstrániťkonečne bude svadba, či? :) krajšie ste to ani napísať nemohli a keby niet zacarovaneho lesa je to úplne suché, také nudné :) ale teraz to je také... Rumbellovské!!! :)