RUMBELLE - Nesmrteľní 2. kapitola ZA CHRBTOM

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 2

Za chrbtom...

       Zachytil ju v okrúhlom zrkadle pripevnenom o stenu, trochu šikmo nahnutým, aby napriek svojej neveľkosti zachytilo celú postavu a vypuklosti aj celú izbu. Honosný masívny rám navyše z neho robil takmer dominantu celej miestnosti vo veži, keby...keby dnu nevošla Ona a neprebrala túto rolu najkrajšieho doplnku.

  Aj keď bola kvôli schodom celá udýchaná a zrumenená, aj keď v rukách niesla ťažkú truhlicu a jej ruky sa tým pádom už ledva držali na nohách. Aj keď sa jej z účesu vypadnuté pramienky vlasov skrútili do vlniek nasiaknuté vlhkom ponurého schodiska sem.

  Rozsvietila a ostatné sviece zaprskali urazené do špiku knôtu.

  Díval sa krvavými očami na jej odraz vo svojom krivom zrkadle, ktoré jemu dodalo jej prítomnosťou na šerednosti.

  Sklopila oči a trochu poodvrátila hlavu, pretože pred ňou stál polonahý, bez košele. Cez celý chrbát sa mu tiahla škaredá popálenina začínajúca na dva palce hrubým zásekom otvárajúcim kožu aj niekoľko vrstiev pod ňou do strán ako prasknutý prezretý plod nejakého exotického ovocia. Okraje rany boli už zapálené a telo ťahalo s infekciou očividne za kratší koniec...

  To preto ho niekoľko dní nevidela.

  Dýchal horúčkovito ako zranené zviera v agónii a zapieral sa rukami napínajúc svaly na nich od bolesti o nízky stolík s porcelánovým umývadlom, po okraj naplneným vodou zafarbenou na krvavočerveno. Zafarbenou krvou, ledabolo rozmazanou tesne pod krkom a kdesi dolu, kúsok nad pásom.

  Keď sa poodvážila zodvihnúť zrak, pochopila, že na ranu si nedočiahne...preto si ju nemôže sám zahojiť...jediným pohybom dlane.

  Z vlasov mu stekali kvapky potu a vlnili sa mu pozdĺž naklonenej strhanej tváre znetvorenej bolesťou ešte viac, ako obvykle.

  - Dokedy tam chceš stáť a nečinne zízať...?! – precedil cez zuby a cítila, ako veľmi trpí. Aj ranou, aj tým, že ju...práve ju musí požiadať...prípadne poprosiť...o pomoc.

  Prebehla bližšie a pohotovo zhodnotila situáciu. Nadvihla nádobu a jej obsah vyliala von otvoreným oblokom. Vypláchla ju, naliala čistej vody a zospodu stolíka vybrala čistú plachtu natrhajúc ju na tenšie pásy. Až potom zaváhala.

  - Bude to bolieť...asi veľmi bolieť...sa obávam...- povedala ticho a radšej poodstúpila o krok.

  Chcel sa nadýchnuť, ale nevládal sa už ani poriadne narovnať.

  - A doteraz ma to akože príjemne šteklilo, drahá?! Prestaň sa tu precitlivelo zosypávať a začni už konečne! – zaškrečal s plačom na krajíčku od bezmocnosti.

  Natrčil jej chrbát a znova sa zaprel o stolík vopred prižmúriac oči aj zatnúc zuby.

  Bolesť bola príšerná. Pokúsila sa byť rýchla a šetrná, ale rana bola prihlboká a zapálená, napadnutá už infekciou.

  - Prečo ste neprišli hneď...teraz bude trvať dlhšie, kým sa to zahojí...Už som si...dovolila prezrieť vašu truhličku...nemáte v nej všetko na výrobu  obkladu...ale ja viem, kde rastú potrebné bylinky, ak dovolíte...- vysvetľovala, čo najpokojnejšie.

  Pohľad na ranu ju nedesil. Aj doma sa tmolila pri slúžkach, keď sa starali o zbrojnošov navrátivších sa z bojov, videla už aj horšie...a vedela aj to, že takto musí trpieť už dobrých pár dní...Desila ju jeho odpoveď...jeho reakcia.

  Dočkala sa...

  - Dovoliť ti opustiť zámok ?!...- zavyl -  Ty chceš ujsť! Ty ma tu necháš skapať ako zviera! Ty...- rana začala opäť krvácať a Kráska pohotovo ku nej priložila obklad, vediac, že to zabolí,  nedbajúc, že ju surovo zdrapil za rameno a zaťal do neho svoje zažltnuté nechty.

  Ani nepípla, hoci sa aj jej od bolesti zahmlilo pred očami.

  Zovretie povolilo a On sa zatackal.

  Podoprela ho, koľko vládala a posunula k úzkemu lôžku, skôr ozdobnému divánu. Pomohla mu uložiť sa na brucho. Zatlačil tvár do zamatového vankúša a rozvzlykal sa, úplne zničený bolesťou a bezmocnosťou, ktoré ho oberali aj o posledné zvyšky síl...

  - Vrátim sa. Ja sa určite vrátim...sľubujem...- zašepkala a doslova vybehla z komnaty.

  Už takmer v mdlobách počul jej šepot, ale nevnímal jeho význam...Cítil len, že odišla...

  Odišla...

  Pozerala na neho, ako si v kúpeľni kontroluje svoju tvár, krk aj hruď. Videla, že na chrbát si nedovidí. Skoro tesne vedľa dávno zahojenej, už len jazvou pripomínajúcej rany, sa tiahla iná, na ktorú si zas nedočiahol. Stačil by jej jediný pohyb rukou, ale nemohla to urobiť. Rozhodla sa, že nebude používať mágiu. Nikdy!

  - Podaj mi tú masť, čo ti včera pri odchode dali v nemocnici. Na chrbte máš takú malú nezacelenú „čmuhu“...skúsime ju zahojiť „vedou“...- usmiala sa a načrela do nádobky s nevábne voňajúcou polopriesvitnou masťou pozorne mu obkresľujúc okraje rany prostredníkom.

  - Keby viem, aké to bude príjemné, nechám na vedu a tvoj prostredník aj ostatné „škrabance“. – otočil sa k nej, schytil ju za pás, až ju ohlo.

  ...a zvyšok masti skončil na jeho nose.

  A potom na jej, keď ju začal bozkávať.

  A zas na jeho, keď mu bozky vracala.

  Cítil zápach, akúsi spáleninu a tŕpnutie celého chrbta. Na ramenách ho chladilo, ale zvyšok tela bol pozorne poprikrývaný, paže i vlasy voňali akýmisi bylinkami. Pomaly otváral rozospaté oči a pokúsil sa nadvihnúť hlavu.

  Izba bola tichá a prázdna, skonštatoval sklamaný. Na stolíku dohárala svieca, pri nej boli porozkladané rôzne tégliky a vysychajúce bylinky naukladané na vzorne poskladaných pruhoch čistého prestieradla. Z malej misky sa šírila vôňa podobná tej, čo mu razila z vlasov.

  Sústredil sa na svoj chrbát, ale bolesť už nebola intenzívna a šialená, iba akási tichá, doznievajúca. Pokúsil sa vstať, zapierajúc sa o dlane, keď si všimol čudnú kôpku schúlenú pri nohách divána a jeho nohách.

  S hlavou iba čiastočne opretou o pohovku, s rukami s pruhmi látky spustenými pozdĺž tela tam na zemi v klbku, zamotaná do svojej sukne spala ukonaná Kráska...

 Vrátila sa...Ona neodišla...

  Odišla, ale vrátila sa.

  Vrátila...

domiceli