RUMBELLE - Nesmrteľní 15. kapitola KEĎ...

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 15

Keď...

       Opatrne našľapovala, aby nič z podnosu nestratila, nevyliala, nezhodila... Nečakala, kým ju dnes zavolá, bolo to aj tak málo pravdepodobné po tom zvláštnom jablkovom extempóre v záhrade.

  Rozhodla sa spontánne. Sama. Nemala vopred pripravený žiaden plán, pretože s jeho povahou a myšlienkovými pochodmi by bol aj tak zbytočný a typické nevyspytateľné reakcie a nápady znemožňovali čokoľvek vopred si naplánovať, jedno však vedela načisto a presne. Začatú vec treba zavŕšiť...nech už to dopadne akokoľvek...

  Premýšľal, či ju vôbec vezme so sebou, alebo počká ešte pár hodín a skúsi to radšej s Bellou. Prípadne zoberie všetko len a len do vlastných rúk.

  Akési miniatúrne výčitky svedomia, ho však nahlodávali, že presne tieto jeho rozhodnutia, keď obišiel celý svet, v tomto prípade JU, bývali tie najhoršie a platil za ne najviac.

   Po toľkých skúsenostiach preto váhal.

  Predsa len práve sa chystá posunúť ich život do úplne inej roviny, napriek tomu, že mal pocit, že z jeho strany sa nič nezmení. Či na papieri o oddaní alebo bez neho, stále to bude iba medzi ním a ňou. A dúfal, že stále intenzívne a rovnako krásne napĺňajúce.

  - Viem, ako vrátiť Maleficent medzi nás. Chceš mi s tým pomôcť? – otočil sa k nej stojac už vo dverách.

  - Zaváňa to bigamiou! – odvrkla. – To ťa Bella o to požiadala alebo je to tvoje nutkanie mať zas po boku tú prestárlu streštenú extravagantnú dračicu s neomaleným správaním sa?! Nechápem, čo na nej vidíš! – ohŕňala nos a nervózne mrvila prstami.

  - Pripomína mi teba, drahá! – vrazil jej ostro poznámku, akú si zaslúžila a buchol vchodovými dverami zvonka.

  Nečakala, že bude odporný...najmä po tom... ráne. Prišlo jej to zrazu ľúto.

   Lakťom si otvorila dvere do sály a cúvajúc s ťažkým podnosom vošla. Predpokladala správne. Zavalil sa papierami a tváril sa, že pracuje. Podľa kopca pokrčených gúľ z nich okolo stola, asi sa mu veľmi nedarilo.

  Trochu riskantné ho teraz navyše rušiť. Riskne to...

  - Je čas na malú desiatu, ak dovolíte. – oznámila ešte od dverí a rázne vykročila.

  Zdvihol zrak od stola a pozorne sledoval, ako sa približuje.

  Položila podnos a automaticky robila úkony ako správna domáca pani. Naliala čerstvý čaj, pridala jeho obľúbený med, premiešala, na malý tanierik naložila kúsok z koláča, podliala sirupom. Oblizla si prst, lebo sa jej doň namočil a mrkla bokom, či si to všimol a nebude ju náhodou za nešikovnosť zas hrešiť, alebo s odporom pozerať na náklad, čo k nemu nesie.

  V jednej ruke so šálkou a v druhej s tanierikom zastala pred ním a čakala, kým urobí miesto medzi papiermi.

  Urobil.

  - Nech sa páči. Je to iba obyčajný jablčník so škoricou a tú som pridala aj do ovocného čaju. Osvieži vás. Dobrú chuť. – usmiala sa, založila ruky za chrbát a čakala, čo on na jej výkon.

  Chvíľu mlčal. Potom vzal malú lyžičku, pomiešal znova čaj a pomrvil sa ňou na tanieri bez toho, aby si aspoň kúsok vniesol do úst.

  Trpezlivo trochu sklamaná stála a čakala.

  - Prečo to robíš? – spýtal sa vážne a jej sa zdalo, že aj trochu smutne.

  Zapýrila sa, ani nevedela prečo. Možno preto, že odpoveď ju hneď napadla a uvedomila si, že si ju iste prečítal.

  Neprečítal. Nestihol. Hľadel na koláč mrvený pred sebou, zahĺbený vo vlastných konšpiráciách.

  Až po chvíli pozrel na ňu a ona na neho. V jednom krehkom momente. Ich pohľady sa spojili, ich myšlienky presiakli a obaja presne vedeli, že idú ďalej po jednej a tej istej vlne.

  Sklopila zrak.

  - Ráno ste to jablko nahryzli a ...odhodili. Ako k tomu príde...to úbohé ovocie, čo celý čas zrelo a tešilo sa, že skončí niekomu v dlaniach a obšťastní ho svojou krásou a chuťou a všetkým, čo do neho rok, deň po dni, kúsok po kúsočku vkladal a slnko posilňovalo a zrazu...malo skončiť iba nahryznuté a...odhodené. Možno ste ho nechceli také surové. Skúsila som koláč...ale je to stále to isté jablko, ktoré už vyčerpalo všetky možnosti, aby si vás získalo... – povedala potichu, ale presne.

  Lyžička sa mu roztriasla v ruke.

  Nedokázal znovu jej pozrieť do očí. Po tých úprimných slovách...

  Nabral prvý hlt a potom ďalší a ďalší a ďalší, až kým tanierik nezostal prázdny.

  - Bál som sa chcieť všetko... A bojím sa stále...- konečne dostal zo seba pár slov.

  Spravila malý krôčik dopredu a položila mu ruku na rameno. Počkala, kým ju opatrne prikryl svojou, než sa nahla k nemu.

  - Ak mi sľúbite, že nebudete odhadzovať nahryznuté jablká, naložím vám ďalší kúsok. – pošepkala tajomne a obaja vedeli, aká bude odpoveď...

  Ozvalo sa klopkanie.

  Rýchlo utrela poslednú slzu a otvorila.

  Stál tam trochu nervózny. Pozeral bokom.

  - Nemávam vo zvyku, od istého času,  nechávať nahryznuté jablká. Ideš so mnou... Chcem, aby si šla... Prajem si to...Prosím ťa o to... – nadvihol ruku a pohladil ju nežne po líci. – Som naozaj rád, že si a chcem byť už stále s tebou.... Ale ešte máš možnosť ma odmietnuť, hoci pár dní pred svadbou, by si už...fakt...nemusela...– dodal žmurknúc.

  Rozplakala sa.

domiceli

.

...tak a to je zas koniec ďalšieho fanfiku...

  ...samozrejme zazvonil zvonec a rozprávky je koniec, ale ešte predtým bola svadba a potom budú žiť šťastne až kým nepomrú...a že nepomrú, o to sa postaráme my - fanúšikovia...

:-)

Dobrú noc...