Rumbelle
- Nesmrteľní
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola 13
Tesnosť...
Bol by odprisahal, že má v náručí
svoju sladkú Bellu. Opäť ju...Nie Lacey. Dokonca ani nie Bellu zo Storybrooku...
Nerozumel celkom tomu pocitu a nevedel ani,
či mu chce vôbec rozumieť. Navyše trval len okamih. Len nepatrnú malú stotinu
sekundy, takmer nepostrehnuteľnú, keď sa mu mierne pozrela do očí a pootvorila
pery.
Zdala
sa mu iná, mäkšia, jemnejšia, vyplašená, akási sotva prebudená, ešte
nechávajúca doznievať romantický dievčenský sen a naivne hľadajúca v jeho
očiach onoho vysnívaného princa z neho...
S prstami teraz zaborenými v jej
vystúpených lopatkách, keď sa jeho prudkosťou, akou ju objal, prehla v oblúku ponad kuchynský stôl
a pozorovala ho iba zboku, medzierkou prižmúrených očí, s hlavou nahnutou a rozpustenými,
dnes ešte nečesanými vlasmi zmetajúcimi omrvinky croissantov z obrusu, videl
už iba napnuté mladé telo, pozývajúce ho prejsť svojimi zákutiami, čo možno
najrýchlejšie, lebo vstupenka má obmedzenú časovú platnosť...dvadsaťštyri hodín
a z nich odsypaná už dobrá polovica...
Drsne presunul ruky k pásu, odkopol
zavadzajúcu stoličku a posadil ju kraj stola, vydobýjajúc si mlčky drzo parcelu
zámerne presne na tom istom mieste, kam ju usadil, nerešpektujúc, že je to len
slabá žena a má čo robiť, aby sa svojimi tenkými prstami udržala klzkej
dosky, navyše s lesklým obrusom.
Pochopil. Povolil zovretie. Nechal, nech sa
mu kolenami zaprie do bokov a ruky ovije okolo hlavy. Zaborený v jej
prsiach, počul už prebudené srdce búchať v rýchlejšom rytme, ako trhane
dýcha, ako sa vnútorne celá nedočkavosťou chveje, ale zdráha sa navonok
prezradiť svoje priveľké vzrušenie.... nadvihol ju a obrus sa po jeho
prudkom trhnutí skĺzol na zem. Aj s omrvinkami a šálkou kávy. Našťastie
už prázdnou.
Nenechal ju babrať sa mu s gombíkmi
košele, posunul nedočkavé ruky inam a zmocnil sa jej pier. Ešte chvíľu
váhal, či nebude predsa len nežný a ohľaduplný, ale dala mu rázne najavo,
čo chce sama...
Ako rád to rešpektoval.
Po prstoch mala polepené jemné pierka, ktoré ju nútili kýchať a keď si
chcela utrieť nos, nasala ďalšie, až sa musela smiať nad vlastnou
nešikovnosťou. Bažant medzi kolenami bol sotva len do polovice ošklbaný, každým
prsknutím sa zabáral hlbšie do jej sukne a dvíhal jej ju tým nad kolená, nechtiac odhaľujúc ich hladkosť a belobu.
Tváril sa, že si
to nevšimol a monotónne porcioval mäso, lebo túto činnosť nepovažoval za
muža dehonestujúcu a rozhodol sa dnes výnimočne pomôcť s prípravou večere, ktorú navyše
sám, vlastnoručne, bez pomoci kúziel ulovil, s čím sa jej už
niekoľkokrát aj patrične ješitne
pochválil. Dokonca v rôznych, stále prikrášlenejších obmenách pôvodného príbehu, nadšený, ako zvedavo počúva.
Bola rada, že je
tu a zabáva ju svojimi historkami z lovu, hoci sa trochu hanbila, že
v kuchyni ešte nie je celkom doma a má problém aj ošklbať budúcu
pečienku...a on to teraz vidí.
Bolo tu navyše
nehorázne teplo, celá bola spotená a iste aj červená v tvári, dokonca
voda v kotlíku na obáranie zovrela už po druhýkrát a zaplnila
miestnosť parou, cez ktorú sa sotva videli.
Zahĺbená do
práce, nedbajúc na zababrané ruky potiahla šnúrku na šnurovačke vpredu
a uvoľnila ju, ako to robievala aj inokedy, pozabudnúc, že dnes tu nie je
sama. Konečne sa mohla aspoň voľnejšie nadýchnuť. Zotrela opakom ruky pot
z hrude a tým nevedomky posunula spodnú košeľu...
On si to však
uvedomil až priveľmi jasne. Napriek pare. Vrchná čipková časť už teraz sotva
zahaľovala obliny, ktoré mala vlastne skrývať. A keď sa Bella naklonila za
seba, aby do vedra vzadu za trojnožkou, na ktorej sedela, odhodila ďalšiu hrsť
peria, nôž v ruke sa mu roztriasol, márne do jeho rúčky zatlačil všetky
prsty.
Spoza čipiek sa totiž
vynoril jej nežný mladý prsník v celej svojej sotva nedávno vypučanej
kráse, aby ho pošteklil kdesi v útrobách a opäť vkĺzol do čipiek,
akoby sa nič nebolo bývalo stalo.
- Stalo sa niečo?
– spýtala sa prekvapená, nahnutá zas nad šklbaným vtákom.
Zdalo sa jej, že
stíchol a zmeravel. Navyše nôž držal nebezpečne silno v ruke
namierený rovno na ňu, aj so svojím temným pohľadom. Zneistela.
- Hneváte sa, aká
som nešikovná, však? – spýtala sa s previnilým úsmevom. – Snažím sa, naozaj. Verte
mi...- doložila ešte tichšie, lebo nôž v jeho rukách sa práve nebezpečne roztriasol.
Odhodil ho
a dlhými krokmi odišiel z kuchyne von na dvor, zabuchnúc za sebou
dvere.
O ne sa
oprel, zosunul po spotenom chrbte o niečo nižšie, prilepil dlaň
o čelo a hlasno vydýchol, silno prižmúriac oči.
Chladnúci večerný
vzduch ho trochu prefackal, ale horúčosť
neutlmil...
To zas bude
noc...
domiceli
presne o desiatej ste ju sem dali :D to svedci o obsahu :D take odlisne a zaroven take rovnake :) pekne :)
OdpovedaťOdstrániť