RUMBELLE - Nesmrteľní 10. kapitola DETAILY...

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 10

Detaily...

       Ponáhľal sa. Chcel to mať čím skôr z krku. Za sebou...Každá sekunda na tomto mieste mu pripadala ako nekonečno v pekle. Zraniteľný, obyčajný človek...Bŕŕ...len pár hodín a dúfal, že už nikdy viac.

  - Nemôžem uveriť vlastným očiam! – ozvalo sa mu za chrbtom tesne pred vstupom do nemocnice, kam si šiel vyzdvihnúť poníka Maleficent. – Ste to vy pán Gold?... V takejto forme? Bez jedinej jazvičky, škrabanca, krívania, bez spomalených reakcií a nekoordinovanej chôdze...- obchádzal okolo neho s poklonou lekár, práve nastupujúci do práce, s kufríkom v ruke, s očami neveriacky vyvalenými za okuliarkami, ktoré si doslova zo šoku musel pridŕžať nad dokorán od údivu otvorenými ústami.

  - Skladáte tu skúšku z ľudských deformácií a defektov, pán primár?! – nevrelo sa spýtal tiež  prekvapený Gold. Nepríjemne.

  Tak veľmi si prial nestretnúť nikoho z predchádzajúceho života, ale jeho priania mu boli v reálnom svete prd platné. Ich sprosté, primitívne, nekompromisné zákony akcie a reakcie si nemohol prispôsobiť na svoj obraz....Ani zrušiť, ani posunúť, ani obísť...Len odžiť. Zniesť. ...

  - To je zázrak! – skončil primár zbežnú prehliadku.

  - A čo iné ste si mysleli?! – flochol mu Gold do tváre ironicky sa zasmejúc. – Len o tom radšej nikomu nevravte, mám dojem, že by vám aj tak neverili. – potľapkal vyjaveného lekára po pleci. – Dúfam, že šek ste dostali...- spýtal sa ešte.

  - Samozrejme, samozrejme...- jachtal doktor, strápnený, že mu Gold chce dať poslednou otázkou najavo, že zaplatené dostal nad rámec a nech sa mu prace z cesty. Vec je považovaná za uzavretú. – Sme vám v našej nemocnici nesmierne vďační a zaviazaní a čokoľvek by ste potrebovali, som vám k službám. – líškal sa ďalej lekár.

  Gold prižmúril oči. Z policajnej stanice ho poslali sem, vraj „nemú“ ženu museli hospitalizovať, napriek tomu, že bola zbavená akejkoľvek viny a podozrenia z účasti na trestnom čine. Psychicky vraj nezvládla nápor a skolabovala. Takže doktor môže znova úradovať.

  - Chcel by som navštíviť Maleficent. Vraj ju tu u vás... Rád by som ju totiž pozval na svadbu. Osobne. Sme jej s nastávajúcou vďační za...povedzme služby. – zmiernil tón Gold.

  - Myslel som si, že vy a pani Bella už manželia ste. – opäť zostal doktor šokovaný.

  V tomto svete už asi funguje skleróza. Zhrozil sa Gold.

  - ...tak to som si myslel aj ja, ale ukázalo sa, že civilný sobáš nestačí na uznanie manželského zväzku. Je potrebné...ako tomu vravíte...Spečatiť sľuby pred Bohom?! – hľadal patričné slová.

  - Vy asi nebudete veriaci, však pán Gold? – spýtal sa s úsmevom rovno muž oproti a pokračoval. – Chápem, pani Bella na tom trvá. Poznám to, tie ženy. Predstavujú si vyzdobený kostolík, plný kvetov a stužiek, biele šaty s vlečkou a na chóre spievajú Ave Mária... – začal spomínať na vlastný deň „D“.

  - Ave Bella snáď, nie? – pozastavil sa ješitne dotknutý Gold.

  - No, vy s vaším neobmedzeným vplyvom a financiami ...si budete môcť dovoliť, aj Ave Bella... keď na tom budete trvať...- závistlivo pritakal primár.

 

  Kvádre kameňa umne opracovávané stovkami dlátok v neviditeľných rukách posúvali sa pomaly po guľatinách a odlepiac sa od zeme zasadali si na svoje miesta. Rástli z nich múry s dlhými, lomeným oblúkom zakončenými otvormi na vitrážové okná. Zvonka sa pridávali podpery v tvare kostry obrej mačky, ako oporné piliere celej konštrukcie a chrliče všakovakých nechutných tvarov a grimás, na ktorých si dal obzvlášť záležať a skoro každému vtlačil vlastnú nefalšovanú podobu,  stáli pozorne pripravené na boku, čakajúc, kedy na ne príde rad, aby zasadli na svoje miesta po obvode strechy nad krížovou klenbou.

  Spojný stál a díval sa na budúce veľdielo.

  Stala si vedľa neho s hlavou vysoko vyvrátenou a nevydržala sa nepýtať.

  - Rozhodli ste sa rozšíriť svoje sídlo?  -

  Pyšne na ňu na okamih pozrel.

  - Ani nie. – odpovedal naoko bez zaujatia. -  Je to vlastne len akýsi vonkajší obal. Škrupina. Naskytla sa mi totiž možnosť získať najväčší gotický oltár na svete, drahá. – pozrel na ňu, ako zareaguje. Nezareagovala, preto pokračoval. - ...syntézu architektúry, plastiky, maliarstva a dekoratívneho umenia...- rozplýval sa.- ...premyslenú čistú dokonalosť, poznačenú zmyslom pre celok a jeho harmonickú vyváženosť, ktorá monumentálnemu dielu vtisla jednotiaci systém. ...  Výnimočná príležitosť, skvelá cena...Má vyše 18 metrov a potrebuje trošku priestoru. Akýsi majster Pavol z Levoče použil naň čisté lipové drevo. Zbožňujem lipu, drahá! Aj čaj...aj vôňu, aj ten oltár asi budem...- sníval Rumpel a Bella len otvárala oči, ako môže čaj prirovnávať k oltáru. On asi môže...

  - Ak tomu dobre rozumiem, staviate kaplnku. – usmiala sa. – To je milé. Viete, chýbala mi tu. – sklopila oči.

  Zmraštil nozdry. Vzývať Boha vôbec nemal v úmysle. Veril iba v seba. Svojej moci. Svojím schopnostiam...načo by mu bol nejaký Boh...?! ...ale bola taká dojatá jeho počinom, že sa rozhodol spraviť dobrý skutok. Naklonil sa k nej a zašepkal.

  - Ak máš záujem, môžeš tam občas zájsť sa pokochať...na mojom oltári...láskavo ti to povoľujem... – snažil sa byť ústretový.

  - Vážim si to. Vždy večer, po šálke dobrého lipového čaju, tam budeme chodievať spoločne. Neuškodí vám to...– položila mu ruku na rameno a zosunula ju po ňom.

  Aj oči sa jej usmievali.

  Za to pohladenie bol schopný obostavať kaplnkami celý obvod paláca aj zvyšok záhrady...a chodili by tam spolu...

  - Apropó, kaplnky sa zvyknú stavať pri nejakých výnimočných rodinných udalostiach. Na ich počesť...napríklad. Nechystáte náhodou svadbu?... – zakričala ešte chvíľu po odchode, otočiac sa rozmarne, zakývajúc ukazovákom.

  Zalapal po dychu.

domiceli