Mr.Gold´s Au Pair IV. ...43. kapitola PATRIARCHÁLNA

Mr. Gold´s Au pair IV.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 153

Patriarchálna...

     Zvolil najrýchlejšiu cestu. Nemalo cenu pýtať sa v každom prícestnom moteli, reštike, benzínke či na odpočívadlách a parkoviskách. Ľudia sa tam striedali prirýchlo a flegmatická obsluha si často nepamätala ani aký je práve deň.

  Radšej si pohnú a skúsia na mieste, ktoré mu ešte v Storybrooku ukázal glóbus, nájsť prvú maličkú, prípadne počkajú na NICH, alebo aspoň, ako dúfal, vyzistia, čo je vo veci a hlavne kto je v tom všetkom zainteresovaný...a prečo.

  To mu vŕtalo v hlave už od začiatku.

  Cesta ubiehala pomaly, oči sa mu zatvárali únavou a vyčerpanosť priam búšila zvnútra do spánkov a trhala myšlienky jeho plánov záchrany maličkých.

  Pohliadnuc na stále nadurdenú ženu vedľa, zamrzelo ho to ešte väčšmi, pretože potreboval spriaznenú dušu, ktorá by rozvíjala jeho teórie a pomáhala mu riešiť záhadu.

  Pevne zomknuté pery zrejme momentálne riešili len jeho odmietnutie. So svojím vzdorom bola taká pôvabná, že trochu už aj ľutoval, že z jej nápadu zbabelo zdupkal. Lacey ako žena ho automaticky priťahovala rovnako, ako Bella, ale jej živelnosť a spôsoby neriadenej strely ho skôr desili. Navyše by sa asi skutočnej sladkej Belle potom s obavami, že vykonal čosi neprimerané, rovno podpásové, bál úprimne pozrieť do očí.

  - Však už ľutuješ? – pozerala opäť do zrkadielka a špúlila doň pery.

  Rozosmial sa. Ako pozorne dokáže dešifrovať jeho myšlienkové pochody.

  - Príšerne, drahá. – odpovedal jej s riadnou dávkou sarkazmu, aj keď niektoré orgány nezdieľali jeho rázne presvedčenie. Našťastie zdravý rozum medzi nimi nebol.

  - Aj tak som to nemyslela vážne....Ale... vyspím sa aj s pandou zo ZOO, ak mi to pomôže zachrániť maličkú. – povedala akoby nič a prihládzala si naslineným prostredníkom obočie.

  - Bella? – rýchlo sa k nej neveriacky otočil, ale auto potrebovalo riadiť, tak nevidel jej znechutenú reakciu.

  - ... jaká zas Bella?! Som Lacey! Lacey! ...To je paráda! Tak ty si môžeš užívať s kadejakou kráskou, ale ja sa ošetrovateľovi pooblapávať dať nemôžem! To mi je pekná spravodlivosť! – hnevala sa. – Navyše ja mám aspoň cieľ a účel svätí prostriedky, ak náhodou nevieš! ...Sľúbil mi, že mi pomôže utiecť...ak budem...dobrá....a môžem ísť hľadať malú. Lenže mi nepovedal, hajzel, že ma predá rovno do rúk nejakému pošahanému pasákovi v starej kraksni! – kopla zúrivo, kam jej noha dočiahla.

  Ignoroval jej hnev, ale zmienka o „maličkej“ ho prekvapila.

  - Hovoríš o našej dcérke ? – spýtal sa tichšie.

  - Ti mäkne mozog? Sa na seba pozri... trochu sebakriticky...veď o teba by žiadna neoprela ani bicykel...dobrovoľne. Nie, aby sa dala nabúchať! – so zdvihnutým kútikom úst a s riadnym dešpektom hodnotila svojho šoféra.

  Zhlboka sa nadýchol, zahryzol si do jazyka a odbočil na bočnú príjazdovú cestu.

  Buď ju v najbližšom lese prizabije, alebo...

  - Teda, ty si iný kaliber, kámo...takto ukážkovo dokonale znásilnená som už nebola hádam od svojich štrnástich..- zložila mu kompliment a nohy spomalene z trochu zvlnenej kapoty.

   Bosými dopadla do mokrej trávy.

  Tlačil  si ukazovák s palcom ku koreňu nosa  krok od nej a neveriacky krútil nad svojím správaním sa hlavou. Ale o tom, čo sa tu pred chvíľou odohrávalo, mal v konečnom dôsledku rovnakú mienku, ako jeho partnerka...

  - Tie stierače ma mrzia, fakt...dúfam, že nebude pršať. – brnkala do kompletne pokrivenej výbavy auta, vrátane preliačin na kapote a snažila sa skryť sa do franforcov, čo jej zostali z košele.

  - V kufri nájdeš náhradu... – povedal spomalene, lebo únava a celkové vyčerpanie dosahovali už vrchol. Jeho ďalší dnešný vrchol...

  - To fakt nosíš náhradné stierače so sebou?! Ty sa mi nezdáš...- obdivne si ho opäť premerala, napriek tomu, že už bol oblečený, len košeľu si nechal ešte rozopnutú, aby šrabance od nej mali kedy vyschnúť na vzduchu už pomaly lúčiacej sa noci.

  - Mám tam náhradné oblečenie...niečo si vyber... bolo mu už všetko jedno.

  Nevedel ani ako našiel dvere auta na svojej strane a zložil sedadlo do na spanie prijateľnej konštelácie. Dopadol na chrbát a ruka zapretá o čelo sa o chvíľu zošuchla a dopadla do medzierky k ručnej brzde a hlava sa priblížila k plecu. Dych sa prehĺbil a ustálil.

  Z kufra vytiahla len deku, pomordovala sa so svojou sedankou a donútila ju narovnať sa do vodorovnej polohy. Až teraz si všimla dodriapaný interiér a zadné sedačky.

  Pozrela na neho s dominanciu potvrdzujúcim, uznanlivým rešpektom a zažmurkala... „Iný level...“

  Neodolala. Prešla mu dlaňou od hrude až k stále rozopnutej pracke na opasku a s uspokojením povzdychla. Spravila ešte pár kruhov na spotenom bruchu a pofúkala rany, čo mu v sebeobrane uštedrila. Pozorne pozapínala gombíky jeho košele takmer ku krku a odhrnula ofinu, čo mu padala cez oči ako oddaná odaliska svojmu pánovi.

  - Milujem ťa, láska moja...jediná....- zašepkal zo spánku a zachytiac jej dlaň, vložil si ju pod líce a otočil sa na bok k nej.

  Zvážnela. V kútiku oka sa jej zaleskla slza.

  - Tak takúto krásnu kravinu mi ešte jakteživ nikto neflochol do ksichtu...- skonštatovala s ľútosťou  a zabalená len do deky schúlila sa do klbka a rozplakala sa.

domiceli