Mr. Gold´s Au Pair IV. ... 41. kapitola PRUHY SPOMIENOK

Mr. Gold´s Au pair IV.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 151

Pruhy spomienok..

     Sledoval, ako s chuťou zahrýza do dvojitého hamburgera. S vlasmi vo vrkoči, v jeho veľkej, dosť hlboko rozopnutej košeli zapravenej v pánskych nohaviciach stredom prepásaných opaskom, z ktorého dobrých tridsať centimetrov trčalo, lebo o skoro taký istý kus ďalej musel klincom hĺbiť  novú dierku, pôsobila stále subtílne až krehko. Takmer ako v časoch, keď ju vídal  vyrastať z dievčatka na slečnu a dozrievať v jej rodnom zámku, kam ju chodieval tajne očumovať po prehýrených nociach, ako klenot, ktorý nikdy dobrovoľne nerozsvieti jeho temnotu...

  - Usmievaš sa.- skonštatovala, keď doslova prehltla ďalšie sústo v mikrovlnke prihriateho polotovaru, ktorý jej momentálne chutil viac ako akékoľvek  lukulské hody v paláci.

  - Si prekrásna...- roztiahol pery do ešte väčšieho úsmevu a s rukou pod bradou na ňu žmurkol.

  Zvážnela. Odložila zvyšok hamburgera, pretrela si ukazovákom spodnú peru a otrčila ho k jeho tvári.

  - Tvoj nos! Preboha...Zväčšuje sa! – nahla sa ponad stôl a brnkla mu po ňom.

  - Neklamem! – skúsil obranu a potriasol hlavou.

  Nemohol povedať: „Nikdy som ti neklamal...“

  - Nie...Teda, možno nie...len mi akosi často zabúdaš hovoriť pravdu. – vytkla mu už s pohľadom na tanier a s povzdychom.

  Tušil, kam mieri. Jeho náhly odchod pred tromi rokmi. Neospravedlní ho už ani to, že chcel len zachrániť situáciu a vyhnúť sa prevaleniu kliatby a jej nedoziernym následkom...Všetko však len skomplikoval...a navyše stratil tri roky. Tri dlhé roky z  ich spoločného života...

  Natiahol sa k nej a vzal malé  ruky do svojich. Boli studené a suché, neopätovali mu dotyky.

  - Máš právo sa na mňa hnevať. Konal som zbrklo, nepremýšľal nad ničím...mal som ti o všetkom povedať. Naivne som si myslel, že to vyriešim sám...a pritom si mala oveľa lepšie riešenie...mala si mi ho...aj ty...povedať skôr, ako sa maličké narodili...- stisol jej previnilo drobné prsty, spolu so svojimi perami.

  Až teraz mu dotyky vrátila. Pritiahla si jeho dlane bližšie k sebe a prechádzala po chvejúcich sa prstoch palcami.

  - Mala...Málo sme sa ku koncu zhovárali. Bola som rovnako prihrdá ako ty a...pozri, kam nás naše egá doviedli... – zosmutnela a oči jej zvlhli. – Pravda, ich nájdeme?...Sľúb mi to, prosím....Sľúb mi to....- silno prižmúrila viečka, ale slzy boli silnejšie.

  Vstal a prisadol si k nej. Snažil sa pozotierať slanú prietrž z jej bledých líc, ale cítil, že márne. Potrebovala to všetko dostať von zo seba. Celé tie týždne a mesiace, dokonca roky...

  - Sľubujem. – zašepkal kútiku je pier.

  Pozrela na neho s nádejou a vierou, že aj sám verí slovu, ktoré jej dal.

  Veril.

  - Vďaka Peu viem, kde ich hľadať, – pomaly bral a za ucho zasúval pramienky hnedých vlasov a prihládzal ich, ak neposlušne vo vlnkách vyliezali späť, vyťahované jej márne potláčanými vzlykmi. - Netuším síce, čo je to za miesto, ale viem, kde je. Je to dosť ďaleko, takže pravdepodobne sú aj...- zháčil sa a stlačil ruku v päsť, aby do nej skryl zlosť a rozhorčenie. - ...aj ONI ešte stále na ceste a s malým dieťaťom sa necestuje ľahko, takže máme reálnu šancu ich nájsť ešte než dorazia do cieľa, prípadne sledovať, kam majú namierené. Predpokladám, že k druhej maličkej...- nepokračoval.

  Bál sa spýtať sa jej na väzniteľov, aby ju príliš nerozrušil nepríjemnými spomienkami.

  - Tí ľudia sú  zlí, ale sú to, aspoň čo som pochopila, len úbohí sluhovia, čo plnia rozkazy niekoho vyššie postaveného. – začala aj sama so skrivenou tvárou. – Vtedy, keď sme sa vracali domov, čakali nás na rázcestí...snedá žena a chlapík s prikrátkym účesom. Vystúpili z auta...a...na  nič sa nepamätám. Prebudila som sa až v tom opustenom dome... Sama... Bez Peu.... – spomienka ju zas rozľútostila.

  - Peu?...Peu bola predsa so mnou...- začudoval sa.

  - Obe...sú Peu...nedala som im mená...aby som ich chránila. Sám si mi vravel, že meno je vážna vec. Meno má silu, veľkú moc  a v nesprávnych ústach...a rukách...a...však sa im nič nestane?! – schytila ho za ruky a prudko stisla.

  - My ich nájdeme. Sľubujem. Sľubujem, že to bude čoskoro...len ty musíš nabrať silu...- skúsil odľahčiť situáciu, vzal z taniera nedojedený kúsok a ponúkol jej ho.

  Odmietla.

  - Som unavená. Len veľmi unavená...ale nezostávajme tu! Pospím si aj v aute...Musíme ísť... Musíme sa poponáhľať. – slabo sa usmiala.

  Pobozkal a objal ju prudko a s vášňou, akoby tým chcel ukázať všetku silu, čo v sebe má. 

  Partia šoférov, čo sa prišli tiež navečerať do tohto bistra na diaľnici im obdivne zatlieskala. Cítili sa ako pubertiaci prichytení za kotolňou na cigaretke.

domiceli