Mr. Gold´s Au Pair IV. ... 44. kapitola PREROZPRÁVANÉ

Mr. Gold´s Au pair IV.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 154

Prerozprávané...

     Keby je zviera ona, líže si rany. Takto sa iba ubolená nadvihla a v polosede hľadela na muža spokojne spiaceho v trochu vykrútenej polohe vedľa. Hruď sa mu pravidelne dvíhala a klesala, spolu s ňou aj ruka s prsteňom na malíčku na nej položená. Na tvári pár zaschnutých škrabancov. Pozrela si na ruky. Tmavé nechty dokazovali, že v tom má zrejme prsty.

  Len čo sa viac napriamila a deka jej skĺzla z pliec, zhrozená sa prilepila očami o svoje polonahé telo plné podliatin hrajúcich už temnými dúhovými farbami.

  Opäť sa zadívala na neho. Opatrne, aby ho neprebudila, nadvihla mu rožok košele. Jeho trup vyzeral obdobne.

  Náhle sa strhol, prevalil ju späť na sedadlo, prikvačil  ruky pod svoju hruď a koleno prudko vnoril a oprel rovno do stredu medzi jej stehná, až ju tlak prehol v páse a s vykrivenou tvárou vyvrátenou dozadu vykríkla od bolesti.

  - Tebe včera nestačilo, drahá?! – precedil jedovato medzi zuby.

  - Prosím, neubližuj mi, Rumpel...- zašepkala.

  Akoby ho tie slová popálili. Odtiahol sa rýchlo na svoju stranu, hneď sa zas vrátil, vzal do náručia, čo možno najjemnejšie, hladkajúc ju iba bruškami prstov takmer nad telom, napriek tomu cítil, ako celá stuhla a má strach.

  - Odpusť mi, srdiečko, to som nechcel, nechcel som, ver mi...ja...- aj tak nevedel, čo povedať.

  Neodpovedala mu. Iba ticho vzlykala. Nerozumela ničomu. Odtisla ho. Pochopil. „Zo včerajška si našťastie asi nič nepamätá, hoci stav v akom je auto a aj oni dvaja svojou jasnou výpovednou hodnotou toho veľa nezakryjú...“ pomyslel si a hľadal v tom únik s úľavou pred výčitkami svedomia. Dosť márny pokus...

  Zbytočné je nadávať si do čohokoľvek. Neustál to. Nezvládol. Nemá právo čakať rozhrešenie.

  - Prečo sme tu? Prečo nepokračujeme v ceste?...Musíme sa poponáhľať...Maličké nás čakajú... – zakrúcala sa do deky a vyhýbajúc sa jeho pohľadu, snažila sa dostať sa z auta.

  Vystúpil tiež a chcel byť nápomocný. Nechcela jeho pomoc. Otáčala sa mu chrbtom, hrabala sa v batohu, vytiahnuc najskôr zopár detských vecí, rozľútostila sa a prikladala si ich k perám.

  Len postával a bol k ničomu. Keď našla, čo potrebovala, vrátila sa do auta, prezliecť sa. Vlastne obliecť.

  Kopol do kameňa pod nohou, zúrivo zabuchol kufor a uštedril ranu aj jemu.

  - Viem, že si vyčerpaný, ale naozaj musíme ísť. – otočila sa na neho, len čo s jedom a hrmotom donaprával svoje sedadlo a dosadol do neho.

  - Bella, ja... – pozrel na ňu zdola previnilo.

  Jemne sa usmiala.

  - Ja viem, že ma ľúbiš. Priveľmi ľúbiš...Až to bolí, ako veľmi...- dopovedala za neho a zapla radšej ďalší gombík na košeli, aby modrinu, čo jej tetovala jedno z pŕs nebolo vidno. Cez kvalitný biely hodváb, aj tak presvitala ako memento včerajšej búrlivej noci.

  Naštartoval a zbabelo mlčal.

  Čakalo ich pomerne rušné predmestie s radovou výstavbou poschodových bytoviek Všetky na jedno kopyto, jedna ako druhá.

  V malých predzáhradkách naložené kontajnery na odpad, kompost, kopa dosiek z prerábky tých šťastnejších, vyhúknuté skôr otrasné, ako okrasné kríky a burina, čo takmer dosahovala ich výšku a často zatarasovala prvé podlažia s nízko uloženými oknami.

  - Malo by to byť tam. – ukázal na jeden z domov.

  - Nemôžeme tam len tak vtrhnúť...- skonštatovala a smutne pozrela, či má plán.

  Bolo to ešte horšie. Oboch ich poznali. Ani hrať sa na náhodných neznalých a niekoho hľadajúcich sa vlastne nedalo...Leda po susedoch.

  - Autoopravovňa je vo vedľajšej ulici, takto vzdušnou čiarou...- nahol sa do okienka od oleja zababraný chlapík v šiltovke s náručím bagiet a téglikových káv, nechápavo kýval hlavou nad dezolátnym stavom auta, obzeral si ho pozorne z každej strany. – Vypomáham tam, ak ma zveziete, dáme vám aj zľavu. – ponúkol.

  Pozreli na seba a prikývli, aby si to náhodou nerozmyslel. Autoopravovňa znamená ľudia, ľudia sú informácie a informácie sa vždy zídu.

  Chlapík sa vteperil dozadu a vedľa seba vysypal náklad. Všimol si, ako na voňavé, čerstvé pečivo pozrela. Vzal jednu z bagiet a ponúkol ju. Zahanbila sa, ale vzala si. Aj kávu.

  - Zaplatíme aj za obed, samozrejme, ozval sa Gold, pozorujúc chlapa v spätnom zrkadle, či na jeho Bellu nezíza príliš okato. Zízal.

  - Inak, poviem vám, v takom dezolátnom stave nemal svoje auto ani strýko Emil, keď sa zrazil so stádom búrkou  vyplašených kráv cestou po Tirolsku....A to bola iná havária. Ale aj toto vaše vyzerá, akoby cez neho prebehol kanec....- zaboril ruku do peny vydrapenej zo zadného sedadla.

  Bella pozrela na neho, zamračene stískajúceho volant a s plnými ústami sa usmiala.

  Pochopil narážku, aj jej úškrn...

  - Žiadny kanec!...To bol len obyčajný jednorožec! – obrátil sa na ňu s obhajobou, ignorujúc prítomnosť chlapíka.

  - Šak ja vám verím, jednorožcami sa to tu len tak hemží, potvory, tak sa rozmnožili, že ani autá nie sú pred nimi v bezpečí...- naskočil na jeho vetu chlap, chcel byť za vtipného.

  Nepochodil.

  Bella sa otočila, najedená, utierajúc si ruky jednu o druhú a pokúsila sa zachrániť ich renomé a situáciu.

  - Mali sme menšiu nehodu. V noci...V lese...Manžel chcel skúsiť skratku a ...naozaj to bol kanec...obrovský, zúrivý, ako zmyslov zbavený. Dorážal do nás a nie a nie sa odtiaľ dostať...aj sme ho zrazili...aj odzadu, aj na kolená...a mala som chuť ho aj zabiť, ale manžel je veľký milovník...zvierat, myslím...- žmurkla na Rumpla nenápadne, vidiac, ako sa mu na čele zaperlil pot, - ...tak ho chudáka zraneného naložil dozadu, že ho zavezieme k veterinárovi...ale on sa prebral potvora a znovu zaútočil...- dvihla ruky ukazujúc na zdemolovaný interiér.

  Gold sťažka preglgol. Bolo mu jasné, že si pamätá viac, ako sa domnieval...

  - Hm, moja malá by vás žrala. Takéto rozprávky na dobrú noc miluje. Našťastie ma s nimi naotravuje. Má tu...Aha, presne tu! – ukázal na dom, okolo ktorého sa práve viezli, prstom, - Má tu kamarátku a tej sa vám ústa nezatvoria a čo tá vie kadejakých príbehov, no hotová spisovateľka... a to má sotva tri-štyri roky, krpec...- kýval hlavou do taktu.

  Oboma prešla vlna triašky. Obrovská.

  „Maličká...“

domiceli