Mr. Gold´s Au Pair III. ... 38. kapitola PASCA

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 148

Pasca...

     Ľutoval, že si vopred niečo podrobnejšie nenaštudoval o „ústavoch“ za hranicami. Lenže doma nevedel, dokonca by si ani vo sne nepredstavil, že všetko akoby sa vráti späť...Bella v cvokhause s určitou formou amnézie, on sám...

  Aspoň v hoteli dodatočne mohol, aj keď zrejme o niečom takom, ako je pripojenie na internet či wifina babenka z jeho recepcie ani netušila. Vlastne tam nemala ani telku, rádio či aspoň klasický telefón...uvedomil si dodatočne.

  Cítil sa, ako ten červík, čo prešiel červou dierou a ocitol sa na istom  mieste v inom čase. Oklieštenosť Storybrooku a jeho malomestskosť sa prejavili v celej šírke.

  A už ho nebavilo hnevať sa na samého seba za svoju nedôslednosť...ale mal by sa...mal by sa.

  Budova pôsobila v tme ešte odpornejšie a neľudskejšie, ako keď ju videl prvýkrát. "Čo je to za spoločnosť, ktorá ľudí, hoci sú to len rozmazané tiene bežných smrteľníkov, odloží práve sem?! ...a uspokojí sa s argumentom, že každý z nich si aj tak žije vo svojom vlastnom svete, tak čo viac chce...Môžu byť radi, že im pridelili aj časť toho ich. Hnusný alibizmus..."

  Jedovato zabúchal na červotočom rozožrané, zospodu zas vodou a vlhkosťou spola zhnité,  oplieskané vchodové dvere. Bolo mu vopred jasné, že bude musieť „riešiť“ návštevné hodiny. Na toto bol pripravený. Nedá sa odbiť, kým opäť neuvidí Bellu a neodvedie si ju so sebou. Za každú cenu. Naozaj, za každú. Byť výtržníkom, ba dokonca vrahom práve tu, mu vôbec nepripadalo scestné...

  Otvoril mu starý známy - obdivovateľ interiérov starobylých áut... Vykukol ešte presvedčiť sa, či dievčatko predsa len neprišlo s ním a nečaká napríklad skryté kdesi za rohom.

  - Vyzeráte ešte niekoho?! – zarazil sa Gold spozorujúc, ako čudne sa chlapík správa.

  - Viete, predpisy...sú predpisy, ale keď sa chce, aj motyka vystrelí...- zažal tajomne chlap a zrejme chcel, aby „vystrelila“ do spodného vrecka jeho úboru, ktoré nenápadne palcom a ukazovákom otváral a zas zatváral.

  Goldovi by sa z neho zas otváral a zatváral nožík vo vrecku, keby tam namiesto neho nemal radšej zbraň. Ale poslušne siahol do druhého pre niekoľko papierových bankoviek.

  - Mám špeciálne povolenie, pán doktor...- povedal ironicky a využijúc moment, kedy sa vrecko opäť otvorilo, „štikol“ si svoju priepustku...

  - Lekári tu už nie sú. Som ošetrovateľ a máte šťastie, že mám nočnú službu práve ja. – nahol sa k nemu a pootvoril dvere trochu viac. – Vaša malá s vami nie je?- spýtal sa ešte pre istotu.

  - Viete, „predpisy sú predpisy“ ...- pokorne, ale sarkasticky vyslovil Gold a premeral si vysokého chlapíka.

  Zdal sa mu slizký a niečo skrývajúci...Bude sa mať pred ním na pozore.

  Voviedol ho do ošetrovne, čo slúžila zrejme ako všehochuť. Aj ako kancelária, aj ordinačka, aj spálňa pre nočnú službu s kuchyňou a príslušenstvom v kúte. Nechutná, špinavá miestnosť...Stoka civilizácie, nieto sterilné zdravotnícke zariadenie. „Ach Bella, Bella, kam si sa to zas dostala...“

  - Tak, o čo ide? – sadol si do otočnej stoličky a nohy drzo vyložil na stôl zaprataný škatuľkami z fastfodov a niekoľkými fasciklami chabo osvetlenými zaprášenou stolovou lampou. – Máte tu niekoho, po kom potrebujete dediť a chýbajú vám podpisy, prípadne sem potrebujete odložiť niekoho podobného? – vyložil svoje menu bez okolkov životom a službou tu zrejme riadne ostrieľaný jedinec v erárnom úbore.

  - Presne naopak, chcem vám venovať pár svojich podpisov a vytiahnuť z tejto skoky jednu osobu. – sadol opatrne na rozheganú stoličku a zdvihol prst Gold.

  Chlapík chvíľu mlčal, akoby zvažoval pre a proti, kým sa rozhodne.

  - Uznajte, to nie je v mojej kompetencii...nevravím síce, že je to nemožné, to by šlo hneď a zázraky do troch dní... – zaškeril sa muž.

  - Strieľate si zo mňa?! – ješitne a hlavne vzťahovačne vystrelil Gold zo stoličky nepochopiac, že ironická narážka o zázrakoch bude len obyčajný frazeologizmus, nie výsmech jeho „druhého“ života, o ktorom tento pajác nemohol mať najmenšej potuchy.

  Napriek tomu sa neovládol a vytiahol rovno zbraň.

  Muž sa zapotácal, zabalansoval vo vzduchu rukami a skoro prepadol zo stoličky, na ktorej sa neopatrne pohojdával, nepovažujúc doteraz malého vlasatého mužíčka pred sebou za nejakú hrozbu.

  Mužíček bol ale ozbrojený a pokračoval drsnejšie.

  - Nedráždi tigra ty parchant, lebo naserieš celú džungľu!  - miestnosťou šťukla spúšť a na stole pred zmeraveným chlapíkom pristála fotografia krásnej ženy.

  - ...môžem vás zaviesť do jej izby...ale...- ani len sa nepostavil, akoby strach z neho náhle opadol.

  - Nijaké ale! Vstávaj! Hneď! – zrúkol na neho a mal pocit, že zlosť mu zatemňuje nielen mozog, ale aj zrak a ostatné zmysly. Ledva ustál vzrušenie a rozhorčenie.

  - Dobre, dobre...- vytlačil sa chlapík zo stoličky a vyšiel rýchlym krokom na chodbu.

  Nasledoval ho.

  Prešli niekoľkými ponurými chodbami, než zastali pred jednými z desiatok rovnakých dvier pozdĺž chodby.

  - Tu je to. – strčil kľúče do masívnej zámky, otáčal nimi a vysvetľoval. - ... ale zázraky nečakajte....nemal som tie tri dni, totižto... Je pod liekmi a zrejme nespoznáva ani sama seba, nieto ešte vás... Podľa papierov je to schizofrenička...to viete, rozdvojená osobnosť. Prvá z nich je neškodná, ale bacha na tú druhú...tá vie byť pekne nebezpečná...Ktorá z nich je teraz dnu, vám ale neprezradím...Je to ako mačka vo vreci...Vstúpte, ak máte odvahu...vy "tiger"...- dovolil si ešte zadrzačiť všimnúc si, že Gold sa už nezaujíma o neho, zbraň sa mu trasie pri stehne, len nemo zíza na oplechované dvere.

  Keby chcel, zrazí ho jednou ranou, ale...úlohu splnil a toto v nej nebolo. Pomaly odcúval do tmavej chodby a kým sa Gold spamätal, vyparil sa ako gáfor, či iný smrad, ktorých sa tu miešali desiatky.

  Opatrne potiahol dvere.

  V kúte sedela do klbka schúlená postava. Nadvihla hlavu a vidiac, že je tu sám, povzdychla.

  - Tak predsa ťa dostali, Rumpel...- zašepkala sklamane.

  Až teraz si všimol, že klbko je pevne stiahnutá zvieracia kazajka. Iba jej prosiace smutné oči, hoci teraz matné a unavené, boli očami ženy, ktorú nadovšetko miloval. Jeho Bella.

domiceli