Mr. Gold´s Au Pair... 13. kapitola PRELUD...

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 123

Prelud...

     So závesom sa hral vánok krotený jeho prstami. Hľadel dolu do záhrady na pouličnou lampou osvetlený kruh zachytávajúci časť trávnika, štiepaným kameňom vyložený kus chodníka a bránku s neznámou tmou za ňou.

  Ten kruh bol ako jeho život. Kamenný hrad plný rýh, v ktorých stála mútna voda a zbierala sa špina, trávnik, čo mu v jednu noc úplne zmenil život a tri ďalšie pridal k nemu a brána skrývajúca neznámo, kam musel, hoci prvým víziám, čo mu prinášali útržky budúcnosti ešte zas celkom nerozumel.

  Tá tma ho však desila. Tmy nikdy neveštia nič dobré.

  A tam hore nad tým všetkým : Ona. Kráska. Ako svetlo.

  Jeho kruh zrazu presvietilo iné žiarenie, skôr podobné výbuchu. Bodové osvetlenie spúšťajúce alarm zabodlo sa do siluety práve vypľutej vchodom, stepujúcej po kameňoch s upaženými rukami v úzkej latexovej minisukni, sieťovaných pančuchách s ružou v lokniach prefarbených na blond. Mala namierené do záhradného domčeka, kde jej zriadil provizórne ubytovanie.

 Nôtila si zas nejakú odrhovačku a balansovala v privysokých topánkach. Zrazu sa prudko otočila. Nestihol sa vtiahnuť za záves.

  - Je čistučká, voňavučkááá...nie, že mi ju zas zasviníš nejakými telesnými tekutinami! Teritórium si už označkoval dôsledne, nechaj ju vydýchnuť. Potrebuje to. – pohrozila mu vztýčených ukazovákom. – ...ale keby ti nutkanie malo bok vyvaliť, vieš, kde ma nájdeš...- prešla si vyzývavo po boku sukne.

  - Provokuješ?! – zaprel sa o parapetu, až mu vlasy spadli do tváre a nič nevidel.

  - Prepáč...už nebudem...- natočila sa so smiechom zas zadkom.

  - Tak nebuď ! – zrúkol a pripleskol okno.

  - Ako ťa môže až tak veľmi vytáčať? – podišla k nemu ako pohladenie, vôňa ju vskutku obliekla od hlavy po päty a teplo horúceho kúpeľa z nej sálalo márne zadržiavané mäkkým bielym županom, ktorého okraje už bez tak nedočiahli jeden na druhý, takže uzlík opasku si hovel rovno na holom pupku.

  - Tebe neprekáža, že ma nehanebne balí?! – zamračil sa sklamane, že neprejavuje ani zamak žiarlivosti.

  Odpovedala mu očami. Aj v chabom svetle zbadal, ako jej  potemneli. Dúhovka zmizla a čierne zreničky zaplnili skoro celé oko.

  - ...bola by si naozaj schopná ...zabiť ju?!...keby...sa ma len...dotkne? – prekvapilo ho, čo si v nich  prečítal.

  - Každú, ktorú pohladíš, pobozkáš...budeš milovať... – stala si na špičky, oblizla mu končekom jazyka spodnú peru a zahryzla do vrchnej, až sa mykol dozadu od bolesti.

  - Stalo sa niečo? – ozvalo sa zo dverí spálne, kde si práve viazala uzol na pupku na župane, ktorý jej bol už zúfalo malý. – Počula som buchnúť okno a tvoj výkrik. Privrel si si prsty? – pobehla a starostlivo mu vzala ruky do svojich, pozorne si ich prezerajúc.

  Akoby sa bol zobudil z nejakého sna. Pery sa mu roztriasli.

  Prešla mu prstom po nich a zotrela kvapku krvi.

  - Ty môj nepozorníček. Porezal si sa mi asi pri holení... – jemne ho na to miesto niekoľkokrát pobozkala a nadôvažok pofúkala teplým dychom.

  Triasli sa mu ruky, ako nimi prechádzal po jej vlasoch, tvári, pozdĺž ramien, uisťujúc sa, že je to ona a je skutočná.

  Nechápal svoj prelud, ale nechcel ju ním vystrašiť.

  Vnoril  dlane do ešte vlhkých vlasov na  temene a palcami nežne nadvihol jej bradu tak, aby pouličná lampa svietila Kráske  rovno do očí.

  Voda na dlhých mihalniciach sa ešte perlila a držala ich zlepené ako v objatí. Pod viečkami sa leskli dúhovky ako morské plesá napájané farbou vody a ihličnanov nad nimi. Aj tyrkys odovzdal svoju vzácnosť dobrovoľne, závidiac im tú farbu.

  Mala tie najkrajšie oči na svete a pohľad, ktorý vedel hladkať, poláskať, utíšiť bolesť aj zaceliť rozpaky. Miloval jej oči, jej pery, jej tvár...Miloval ju tak veľmi...tak veľmi.

  Pritlačil prsty na krku a pritiahol si ju k ústam. Citlivá vrchná pera zabolela, ale mäkkosť tých jej zacelila ju skôr, ako si to mozog uvedomil.

  Cítil, ako mu zosúva košeľu z pliec a vracia sa po ramenách cez hruď, už len prostredníkmi vyrývajúc dve rovnobežné priamky dolu bruchom, aby ich odložila za prackou jeho opaska.

  - Čas  plnenia sľubov...- potiahla ho zaň a natočila smerom k posteli. -  Začína tu byť prihorúco, vyvetrám. -  

  Vrátila sa k oknu a vytiahla ho zas hore.

  V zdvojenom skle sa odrážali jej oči. Čierne, potemnelé oči. Prižmúrila ich spokojne a zdvihla kútik úst.

  „Každú jednu...ktorú pohladíš, pobozkáš...budeš milovať...“

  Zhodila župan a vykročila k nemu, iba tušenému v prítmí ich spoločného lôžka.

domiceli