Obchodné tajomstvá IX
kapitola 94.
Modrá hviezda
Kráčali mlčky už dosť dlhý čas. Každým krokom
sa jej vracali udalosti, spojené s týmto miestom. Napriek tomu, že pôsobil
ako krorýkoľvek iný les na svete, v jeho útrobách sa odohrali veci, čo sa
priečili zdravému rozumu.
Porast bol čoraz hustejší, miestami vlhký
s podmáčaným podložím, čo im sťažovalo pochod.
- Naozaj sa nebojím ! – povedal Henry, ale
bol rád, že ho pevne drží za ruku.
Usmiala sa.
- V škole nám Marry Margaret rozprávala, ako kedysi dávno mali
niektoré kmene posvätné háje. To ti boli
také, kde nesmeli nič vyrúbať ani odtrhnúť a všetko tam rástlo aj hnilo...
– z nechuťou vytiahol nohu z malej močariny vytvorenej práchnivejúcim
kmeňom. – ...a ešte tam nosili tí ľudia aj dary a prosili svojich Bohov,
aby im pomohli... Aj my budeme prosiť ? – otočil hlavu k Belle.
- My nie...To môžeš iba ty. Niekto, kto je
bez viny... – zastala a sklonila sa k nemu. – A nebudeš prosiť
Boha, ale modrú hviezdu, rozumieš ? – pohladila ho po líci.
- Hviezdy, ale nie sú modré...Sme sa učili....s
Marry Margaret. – zamračil sa Henry.
- Táto je. Je to najjasnejšia hviezda na
celom nebi. Musíš ju najskôr nájsť a prosiť priamo ju! Žiadnu inú ! –
prízvukovala. – Hovorí sa, že tam hore vo hviezdach, je náš osud, ale sila
hviezd je v nás. No nie každý ju môže cítiť a načúvať jej
a čerpať tú silu. Ty to dokážeš... ja ti verím. – opäť sa usmiala.
Veľmi tomu všetkému nerozumel, ale keď ho
zobudila a tešila sa, že vie, ako zachrániť všetkých a priviesť ich
späť, bol nesmierne rád. Navyše, bude to on, kto ich privedie. Aspoň mu to tak
pripadalo. Je skrátka dôležitý a bez neho to nepôjde.
- Je to zodpovedná úloha...- zhodnotil
svoju pozíciu vážne.
- To teda je ! – odobrila mu to aj Bella.
Prešli ešte hodný kus, keď zrazu zastala.
- Ďalej už musíš ísť sám. – pozrela na
chlapca s nádejou.
Mlčky prikývol.
- Vieš, čo máš povedať ? – spýtala sa ešte
s obavou.
- Jasnačka ! ...Za koho ma máš ? Zopakovali
sme to hádam stokrát ešte doma. Viem to spamäti ako básničku z čítanky. –
snažil sa pôsobiť sebaisto, ale videla, že svoju úlohu berie nanajvýš
zodpovedne.
Zložila mu vak z pliec. Vytiahla
z neho starú rozprávkovú knižku a podala mu ju.
- Je to na tebe ! Držím ti palce. – schovala si
ich do dlaní a ťukla o jeho podobne zovreté päste.
Ešte na
ňu frajersky žmurkol. Najskôr oboma očami a potom aj jedným, ako sa to
správne má, otočil sa a vykročil do tmy.
Pozrela hore na nebo a hľadala
najžiarivejšiu zo všetkých hviezd. Zdali sa jej všetky rovnaké a všetky veľmi,
veľmi ďaleko. Napriek tomu nestrácala
nádej, že deti, to vidia inak.
...že hviezdy majú za priateľky...
Ticho držal kormidlo a pozeral dopredu
na hladinu, obielenú kúpajúcim sa mesiacom. Prelieval sa cez vrtošivé vlnky
nenechajúc na pokoji ani jednu z nich. Každej za odmenu daroval časť svojho
chladného svetla ako látku na šaty.
Samota ho prestávala uspokojovať, ale ani
rušné prístavy, čo cestou ktovie kam navštívil, netešili ho, nenapĺňali jeho
očakávania a rýchlo vždy radšej zdvíhal kotvy.
S povzdychom zdvihol hlavu dohora
a zadíval sa na čisté nebo plné miniatúrnych hviezd.
Ktorá mu dnes ukáže smer...
Našli ho sedieť na zvyšku schodiska
s hlavou opretou o palicu.
Mlčky pozreli najskôr na seba, ale nevedeli,
čo povedať.
- Mal som nádej... Malú, čo by sa mi pod
necht vošla...ale... – ukázal rukou kdesi dohora, hlavu ani len nepodvihnúc.
Neal s Emmou pozreli smerom, ktorým
ukázal.
Točité schodisko viedlo kedysi asi do veže.
Teraz končilo zahryznuté vrchnou čeľusťou do neba. Vietor hopkal po stupienkoch
a rozhadzoval po nich listy, čo vonku nachytal, mesiac svietil na drobné
kamienky a porozbíjané sklíčka a nad tým všetkým viselo husté nebo
v modrom pyžame posiate bodkami hviezd.
- Moja ...pracovňa je preč ! Mal som
tam...vzácne veci...možno by niektorá z nich vedela pomôcť aj bez
mágie...možno by som dokázal vyrobiť niečo, čo by nás dostalo domov...ale...-
odmlčal sa nešťastný a konečne zdvihol hlavu vyvrátiac ju čo najviac, aby
sa mesiac mohol pokochať na jeho utrpení.
Hviezdy blikali, ale žiadna nedosvietila až
sem...
Pred starou studňou sa nadýchol, silno
zažmúril oči, zopakoval si, čo chce povedať a potom ich prudko otvoril
s hlavou otočenou hore. Otáčal sa do všetkých strán. Chvíľu rýchlo, potom
pomalšie. Prechádzal hviezdy jednu po druhej a žiadna mu nepadla do oka.
Už sa začínal báť, že tam tá pravá, tá
„modrá“ ani nie je...a nikdy nebola...keď kdesi v strede neba rozkrútilo
sa zvláštne koleso, ktoré akoby horelo a v jeho strede žiarila
hviezda.
Bola naozaj modrá. Jasnomodrá, ako dobrá
Modrá víla z jeho knižky.
Od prekvapenia takmer zabudol, čo chcel...
Nadýchol sa zas, pritlačil knižku, kde boli
zobrazení všetci jeho blízki k hrudi a vysypal svoju prosbu ako z rukáva.
- Prosím ťa, dobrá modrá hviezda, veľmi ťa
prosím, pomôž mojej rodine! Prosím. Prajem si, aby sme boli zas všetci spolu !
Prosím... – zatvoril oči, stisol pery a zaťal opäť päste, v duchu si
svoje prianie zopakujúc namiesto trikrát najmenej stokrát, kým opäť otvoril
oči.
Hviezda tam už nebola. Iba celým nebom sa
tiahol bledý pás, ako priesvitná mliečna cesta, ako žiarivý lúč, ktorý spája
zem s nebom
Vstala z machu, keď uvidela jasnú žiaru
pretínajúcu celé nebo. Do očí sa jej tlačili slané kvapky ako poslovia splnenej
túžby, že svoju lásku opäť uvidí, opäť ho bude môcť objať, opäť pocíti teplo,
ktoré má skutočný domov, kde sú všetci, čo tam majú byť...
Od ostrej žiare až musel prižmúriť oči.
Pustil kormidlo a zaclonil si ich rukou aj hákom naraz.
Loď sa zakymácala, náhle zmenila kurz
a ustálila sa. Márne sa snažil pohnúť kormidlom niekde inde, už nemal nad
ním moc. Loď si sama určila svoj smer, svoju púť, svoj osud...
Aj jeho osud.
Pousmial sa.
- Tak poďme Jolly Rogers, som zvedavý, kam
máme namierené ! Hor sa za dobrodružstvom ! – zasmial sa a plný očakávania
zaprel sa o kormidlo nechajúc sa unášať prúdom a smerom, ktorý im
určila modrá hviezda...
Jeho tvár náhle zbledla.
- Rýchlo, pomôžte mi vstať a vyveďte ma
na najvyšší stupienok... na posledný zo schodov ! ...Rýchlo ! Ponáhľajte sa ! –
podával ruku Nealovi a Emme.
Tí netušiac, čo sa deje, poslúchli ho. Opreli
každý zo svojej strany o seba a pomaly ho schod po schode navigovali
až na vrchol.
Len čo vstúpil na posledný zo schodov, vietor
sa rozfúkal a v strede neba vybuchla hviezda. Modrá hviezda.
- Prosím, pozorne pozorujte, kam bude
smerovať jej lúč. ...Je to veľmi, veľmi dôležité. Ja nemôžem...- hneval sa na
svoju bezmocnosť.
Hviezda sa naozaj zachvela a akoby
vtiekla na jedno jediné miesto kdesi dolu v záhrade.
Dopadnúc tam, osvietila mohutnú korunu stromu
a zmizla v ňom.
- Počul som... – usmial sa. – Počul som
šuchot lístia a konáriky. Počul som...Cítim, že je to ten strom... –
ukázal prstom smerom na miesto, kde skutočne udrel blesk z modrej hviezdy. – Náš
strom...- roztriasol sa na celom tele od šťastia.
Nič nechápali. Mysleli si, že zišiel bolesťou
z rozumu. Len zhovievavo stáli hľadiac na jeho blažený, šťastný úsmev.
- Sme zachránení ! Ideme domov ! ...
domiceli
skvelé
OdpovedaťOdstrániťtak ja som bez slov... tie veci tam boli úplne krásne zakomponované:) a skutočne idú domov?:) čo teda s tou Reginou? som každopádne zvedavá na ďalšiu časť, táto bola perfektná:)
OdpovedaťOdstrániťkrása :) myslela som si na začiatku, že to s knihou bude na môj návrh, ale nevadí aj tak je to skvelé. najprv sa musia najst a potom mozu zrusit magiu :) krása. :) Hook :) ach :) teším sa :) pekné! :)
OdpovedaťOdstrániť