RUMBELLE 2 Zrodenie ticha, 3. kapitola NÁVŠTEVA

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

3.  kapitola

Návšteva

    Zdvihol oči od kolovrátka, pozrel von oknom. Okrem slnkom prežiarenej záhrady okno oramovávalo výsek z veže. Ničím neobyčajnej veže, veže akých mal na zámku niekoľko. Z kameňa, do tretiny po obvode obohnanej popínavým brečtanom a do fialova žiariacimi kvetmi clematisu, s malými, lomeným oblúkom vytvarovanými okienkami v niekoľkých podlažiach nad sebou a predsa táto aj dnes priťahovala jeho pozornosť viac ako iné a viac ako inokedy.

  Pod cimburím totiž bola Ona a s akýmsi popevkom od rána upratovala knižnicu. Už dávno nepracovala s takou radosťou a napriek niekoľkým priodvážnym tónom, nechcel hneď povedať, že falošným, sa aj jemu práca dnes mimoriadne darila. Košík zo zlatou priadzou bol dopoly plný a to mal pocit, že nepracuje, len sa necháva unášať tónmi, aj tými menej vydarenými, jej piesne.

  - Ty si tu sám ? – vplával do miestnosti koniec jeho domácej idylickej pohody v lesklých saténových  šatách s večne rozcuchaným három na povrchu hlavy.

   Maleficent.

 - Nie, čo nevidíš ? S jednou dotieravou, odpornou, škaredou ženskou, čo sa  nevie do kože vpratať ! – odvrkol a priadza sa mu zasekla.

  Čarodejnica sa nechápavo obzerala po izbe škrabkajúc sa paličkou ukončenou labou akéhosi zvieratka v drdole.

 - Nevidím ju... Ale ako sa môžeš takto vyjadrovať o tak nežnom stvorení... a to som nevedela, že aj smrteľníci majú problém, keď priberú vpratávať sa ráno do kože...- doložila a sadla si bez vyzvania k stolu.

  Rumpel len prekrútil očami. Nikdy si nebol istý, či táto dračica je naozaj taká natvrdlá, alebo taká prefíkaná, že schválne ignoruje jeho narážky, len aby tu mohla zostať.

  - Ak mi zas zavšivavíš a zablšíš moje sídlo, ako minule a budem musieť každého potkana a všetky kúty deratizovať, tak si z teba spravím strechu na záhradný altánok, drahá! Konštrukcia už stojí ! – ukázal palcom do záhrady, kde naozaj stáli kovové piliere obohnané popínavými ružami.

  Videl to za hranicami pri iných zámkoch a aj keď nevedel, načo mu taký altánok bude, chcel ho.

  - To je milé, budete si tam vy dve hrdličky pekne hrkútať a čítať tie trápne riadky, čo sú také krátke a nahusto pod sebou. – roznežnila sa žena.

  - Básne ?! – skúsil doplniť.

  - Aj to, ale mala som na mysli recepty z kuchárskej knihy. Ozaj, nemáš niečo pod zub ? – žmurkla.

  - Tebe zhnilo ďasno ? – vrátil jej.

  Žmurkla na neho zas.

  Najedovaný vstal, podišiel k oknu s výhľadom na vežu, zaprel sa o okenice a čo najhlasnejšie zreval.

  - Hej, ty tam ! -

  - Volá sa Bella...- doplnila Maleficent a preložila si nohu cez nohu zložiac na nich spojené ruky.

  - Bella ! – zaškeril sa na čarodejnicu a otočil zas von oknom,  hlavu vyvrátiac hore k poslednému okienku na veži. – Okamžite tam prestaň ziapať a prines dva čaje ! Pre mňa s medom a do toho druhého daj preháňadlo a dve kopcové lyžice arzénu ! Máme návštevu ! – dokončil a pripleskol obe krídla, že ešte chvíľu drnčali.

  - Keď ťa napojím a nakŕmim, vypadneš ! – pohrozil jej prstom.

  - A nemôžem odísť po svojich ? Vieš, trochu som schudla, koža na mne visí a ako budem vyzerať pred tou smrteľníčkou, keď sa z okna vznesiem taká neforemná k oblohe. To by pokazilo celý dojem...- zaklipkala skoro prosebne zmaľovanými viečkami.

  Nestačil odpovedať, lebo dvere sa otvorili a dnu vkráčalo slnko. Izba sa prežiarila a Maleficent neuniklo, s akou bázňou hľadí na ženu s veľkým podnosom pod nosom, pomaličky, aby nič nevyliala presúvajúcu sa k stolu.

   Toto potrebovala vidieť.

  - Arzén som, žiaľ nenašla, tak som vzala aspoň niečo z komory na zahryznutie. – povedala pokojne Bella.

  - Ty si na zahryznutie, drahá – usmiala sa na ňu čarodejnica potľapkajúc ju po zadku. – A ako vidím, už si od tohto monštra pochytila aj jeho maniere a sarkazmus. – dodala menej prívetivo narážajúc na ten jed a ...“preháňadlo tuším nespomenula. ....Že by ho našla a ...nie, nie, jesť sa tu dnes nebude...“ pomyslela si sklamane.

  - Nebolo treba, Maleficent je už na odchode ! – ukázal na dvere.

  - Tak vy ste ten slávny drak, čo pomáhal zachrániť naše kráľovstvo pri útoku zlobrov ? – zalomila Bella úprimne rukami a vystrúhala poklonu.

  Čarodejnica až podrástla.

  - Nie, ja som zachránil tvoje kráľovstvo ! - stal si pred ňu dotknutý sklamaný  Rumpel.

  - Drahý, nemohol by si sa vrátiť k svojim pomotaným nitkám a nás dve nechať na pokoji ? Potrebujem sa s tvojou....priateľkou...trochu vážne pozhovárať. – vyriekla smerom k Rumplovi, s očividne, ako malé chlapča, do plaču vykrútenými kútikmi úst, oblapla Bellu a posúvala ju von z miestnosti.

  - Nie, že jej budeš dávať nejaké rady do života, lebo ten tvoj rapídne skrátim ! – spamätal sa Temný pán.

  - Spoľahni sa ! – zakývala mu na rozlúčku. – Po ničom inom tak netúžim len byť natiahnutá pekne  na slnku.... na tvojom altánku. – stratilo sa za dverami.

domiceli