Mr.GOLD Obchodné tajomstvá IX. kapitola 94. MODRÁ HVIEZDA

Obchodné tajomstvá IX

kapitola 94.

Modrá hviezda

    Kráčali mlčky už dosť dlhý čas. Každým krokom sa jej vracali udalosti, spojené s týmto miestom. Napriek tomu, že pôsobil ako krorýkoľvek iný les na svete, v jeho útrobách sa odohrali veci, čo sa priečili zdravému rozumu.

  Porast bol čoraz hustejší, miestami vlhký s podmáčaným podložím, čo im sťažovalo pochod.

  - Naozaj sa nebojím ! – povedal Henry, ale bol rád, že ho pevne drží za ruku.

  Usmiala sa.

  - V škole nám Marry Margaret  rozprávala, ako kedysi dávno mali niektoré  kmene posvätné háje. To ti boli také, kde nesmeli nič vyrúbať ani odtrhnúť a všetko tam rástlo aj hnilo... – z nechuťou vytiahol nohu z malej močariny vytvorenej práchnivejúcim kmeňom. – ...a ešte tam nosili tí ľudia aj dary a prosili svojich Bohov, aby im pomohli... Aj my budeme prosiť ? – otočil hlavu k Belle.

  - My nie...To môžeš iba ty. Niekto, kto je bez viny... – zastala a sklonila sa k nemu. – A nebudeš prosiť Boha, ale modrú hviezdu, rozumieš ? – pohladila ho po líci.

  - Hviezdy, ale nie sú modré...Sme sa učili....s Marry Margaret. – zamračil sa Henry.

  - Táto je. Je to najjasnejšia hviezda na celom nebi. Musíš ju najskôr nájsť a prosiť priamo ju! Žiadnu inú ! – prízvukovala. – Hovorí sa, že tam hore vo hviezdach, je náš osud, ale sila hviezd je v nás. No nie každý ju môže cítiť a načúvať jej a čerpať tú silu. Ty to dokážeš... ja ti verím. – opäť sa usmiala.

  Veľmi tomu všetkému nerozumel, ale keď ho zobudila a tešila sa, že vie, ako zachrániť všetkých a priviesť ich späť, bol nesmierne rád. Navyše, bude to on, kto ich privedie. Aspoň mu to tak pripadalo. Je skrátka dôležitý a bez neho to nepôjde.

    - Je to zodpovedná úloha...- zhodnotil svoju pozíciu vážne.

  - To teda je ! – odobrila mu to aj Bella.

  Prešli ešte hodný kus, keď zrazu zastala.

  - Ďalej už musíš ísť sám. – pozrela na chlapca s nádejou.

  Mlčky prikývol.

  - Vieš, čo máš povedať ? – spýtala sa ešte s obavou.

  - Jasnačka ! ...Za koho ma máš ? Zopakovali sme to hádam stokrát ešte doma. Viem to spamäti ako básničku z čítanky. – snažil sa pôsobiť sebaisto, ale videla, že svoju úlohu berie nanajvýš zodpovedne.

  Zložila mu vak z pliec. Vytiahla z neho starú rozprávkovú knižku a podala mu ju.

  - Je to na tebe ! Držím ti palce. – schovala si ich do dlaní a ťukla o jeho podobne zovreté päste.

  Ešte na ňu frajersky žmurkol. Najskôr oboma očami a potom aj jedným, ako sa to správne má, otočil sa a vykročil do tmy.

  Pozrela hore na nebo a hľadala najžiarivejšiu zo všetkých hviezd. Zdali sa jej všetky rovnaké a všetky veľmi, veľmi  ďaleko. Napriek tomu nestrácala nádej, že deti, to vidia inak.

  ...že hviezdy majú za priateľky...

  Ticho držal kormidlo a pozeral dopredu na hladinu, obielenú kúpajúcim sa mesiacom. Prelieval sa cez vrtošivé vlnky nenechajúc na pokoji ani jednu z nich. Každej za odmenu daroval časť svojho chladného svetla ako látku na šaty.

  Samota ho prestávala uspokojovať, ale ani rušné prístavy, čo cestou ktovie kam navštívil, netešili ho, nenapĺňali jeho očakávania a rýchlo vždy radšej zdvíhal kotvy.

  S povzdychom zdvihol hlavu dohora a zadíval sa na čisté nebo plné miniatúrnych hviezd.

  Ktorá mu dnes ukáže smer...

  Našli ho sedieť na zvyšku schodiska s hlavou opretou o palicu.

  Mlčky pozreli najskôr na seba, ale nevedeli, čo povedať.

  - Mal som nádej... Malú, čo by sa mi pod necht vošla...ale... – ukázal rukou kdesi dohora, hlavu ani len nepodvihnúc.

  Neal s Emmou pozreli smerom, ktorým ukázal.

  Točité schodisko viedlo kedysi asi do veže. Teraz končilo zahryznuté vrchnou čeľusťou do neba. Vietor hopkal po stupienkoch a rozhadzoval po nich listy, čo vonku nachytal, mesiac svietil na drobné kamienky a porozbíjané sklíčka a nad tým všetkým viselo husté nebo v modrom pyžame posiate bodkami hviezd.

  - Moja ...pracovňa je preč ! Mal som tam...vzácne veci...možno by niektorá z nich vedela pomôcť aj bez mágie...možno by som dokázal vyrobiť niečo, čo by nás dostalo domov...ale...- odmlčal sa nešťastný a konečne zdvihol hlavu vyvrátiac ju čo najviac, aby sa mesiac mohol pokochať na jeho utrpení.

  Hviezdy blikali, ale žiadna nedosvietila až sem...

   Pred starou studňou sa nadýchol, silno zažmúril oči, zopakoval si, čo chce povedať a potom ich prudko otvoril s hlavou otočenou hore. Otáčal sa do všetkých strán. Chvíľu rýchlo, potom pomalšie. Prechádzal hviezdy jednu po druhej a žiadna mu nepadla do oka.

  Už sa začínal báť, že tam tá pravá, tá „modrá“ ani nie je...a nikdy nebola...keď kdesi v strede neba rozkrútilo sa zvláštne koleso, ktoré akoby horelo a v jeho strede žiarila hviezda.

  Bola naozaj modrá. Jasnomodrá, ako dobrá Modrá víla z jeho knižky.

  Od prekvapenia takmer zabudol, čo chcel...

  Nadýchol sa zas, pritlačil knižku, kde boli zobrazení všetci jeho blízki k hrudi a vysypal svoju prosbu ako z rukáva.

  - Prosím ťa, dobrá modrá hviezda, veľmi ťa prosím, pomôž mojej rodine! Prosím. Prajem si, aby sme boli zas všetci spolu ! Prosím... – zatvoril oči, stisol pery a zaťal opäť päste, v duchu si svoje prianie zopakujúc namiesto trikrát najmenej stokrát, kým opäť otvoril oči.

  Hviezda tam už nebola. Iba celým nebom sa tiahol bledý pás, ako priesvitná mliečna cesta, ako žiarivý lúč, ktorý spája zem s nebom

  Vstala z machu, keď uvidela jasnú žiaru pretínajúcu celé nebo. Do očí sa jej tlačili slané kvapky ako poslovia splnenej túžby, že svoju lásku opäť uvidí, opäť ho bude môcť objať, opäť pocíti teplo, ktoré má skutočný domov, kde sú všetci, čo tam majú byť...

   Od ostrej žiare až musel prižmúriť oči. Pustil kormidlo a zaclonil si ich rukou aj hákom naraz.

   Loď sa zakymácala, náhle zmenila kurz a ustálila sa. Márne sa snažil pohnúť kormidlom niekde inde, už nemal nad ním moc. Loď si sama určila svoj smer, svoju púť, svoj osud...

  Aj jeho osud.

  Pousmial sa.

  - Tak poďme Jolly Rogers, som zvedavý, kam máme namierené ! Hor sa za dobrodružstvom ! – zasmial sa a plný očakávania zaprel sa o kormidlo nechajúc sa unášať prúdom a smerom, ktorý im určila modrá hviezda...

  Jeho tvár náhle zbledla.

  - Rýchlo, pomôžte mi vstať a vyveďte ma na najvyšší stupienok... na posledný zo schodov ! ...Rýchlo ! Ponáhľajte sa ! – podával ruku Nealovi a Emme.

  Tí netušiac, čo sa deje, poslúchli ho. Opreli každý zo svojej strany o seba a pomaly ho schod po schode navigovali až na vrchol.

  Len čo vstúpil na posledný zo schodov, vietor sa rozfúkal a v strede neba vybuchla hviezda. Modrá hviezda.

  - Prosím, pozorne pozorujte, kam bude smerovať jej lúč. ...Je to veľmi, veľmi dôležité. Ja nemôžem...- hneval sa na svoju bezmocnosť.

  Hviezda sa naozaj zachvela a akoby vtiekla na jedno jediné miesto kdesi dolu v záhrade.

  Dopadnúc tam, osvietila mohutnú korunu stromu a zmizla v ňom.

  - Počul som... – usmial sa. – Počul som šuchot lístia a konáriky. Počul som...Cítim, že je to ten strom... – ukázal prstom smerom na miesto, kde skutočne udrel blesk z modrej hviezdy. – Náš strom...- roztriasol sa na celom tele od šťastia.

  Nič nechápali. Mysleli si, že zišiel bolesťou z rozumu. Len zhovievavo stáli hľadiac na jeho blažený, šťastný úsmev.

  - Sme zachránení ! Ideme domov ! ...

domiceli