Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 4. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

 4. kapitola

 

   Merali priestor s kreslami tam a späť, obchádzajúc sa, každý vo svojich myšlienkach. v jednom z okruchov mu starý French položil ruku na plece.

  - Čo jej teraz povieme? – spýtal sa s nádejou, že bude vedieť odpovedať.

  Netušil, ani čo sa pýta, nieto, aby vedel zareagovať. Ale vyplašená tvár očividne utrápeného otca ho donútila prehltnúť odvrknutie.

  - Ten sviniar zmizol. Malého Gideonka ani nevidel, ani nepopestoval. Vykašlal sa na oboch! Vyparil sa ako smrad. Keby nie sestričiek, neviem, čo by s ním bolo. Sirôtkou úbohou. Starajú sa tam o neho, keď teraz Bellinka nemôže a ja som len starý chlap, čože ja viem o malých deckách?! Zhola nič... takto som si to s vnúčikom nepredstavoval. Možno raz na ryby, alebo futbal zahrať, alebo stružlikať niečo z dreva...ale o takého drobného ja sa neviem postarať... keď bola Bellinka, to som bol mladý, ale teraz... – zabedákal si, vylial, čo ho ťažilo.

  - Hm, hm... – ozvalo sa im za chrbtom. – prepáčte, pán French, ospravedlňujem sa aj vám, pán Gold, som právnikom v tejto nemocnici a pán primár ma požiadal, vzhľadom k nadštandardným vzťahom k vám, aby som vám objasnil, ako sa veci majú. Prepáčte, že som tu nebol hneď, ale zdržali ma neodkladné záležitosti a pripravoval som pre vás aj ...papiere k celej tejto kauze. Poďme teda k meritum veci... Vzhľadom na situáciu, kedy matka dieťaťa leží v kóme, majú orgány činné v tejto záležitosti právomoc prijať tzv. naliehavé opatrenie, ktoré zabezpečuje, aby bolo dieťa dočasne zverené, do starostlivosti starých rodičov z matkinej strany, v tomto prípade, do starostlivosti pána Frencha. Ale...platnosť rozhodnutia zanikla, nakoľko pán French neprejavil záujem a navyše...Veci sa majú tak, že pán Gold, pán Adam Gold, manžel klientky Belle Goldovej ma kontaktoval, pred pár dňami so žiadosťou o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti otca z dôvodu vážneho zdravotného stavu matky, aby mohol ako právoplatný zákonný zástupca zabezpečiť starostlivosť oň. Tu sú papiere. Jeho žiadosti úrady vyhoveli v skrátenom konaní. – otvoril fascikel a čakal záujem aspoň jedného z mužov. Tí sa však zaujímali skôr jeden o druhého, než o právnika.

  Otočil sa na Frencha. Všetky sympatie k nemu v momente vyprchali.

  - Vzdali ste sa vlastného vnuka?! Ako ste jej to mohli urobiť?! Vlastnej dcére?! Čo jej teraz poviete?! – zatiahol cynicky zadrúc ruky hlboko do vreciek, aby ich náhodou nepoužil.

  - No, veď, to to to...čo jej teraz povieme?! Há?! Muž fuč, decko fuč...povedzte, poraďte, čo jej povieme? Čo?! – opakoval starec len ako papagáj, zďaleka nechápajúc, aká je situácia vážna.

  - Kde je...Adam Gold? – konečne vzal Adam Gold právnika na milosť.

  Odpoveď však nedostal.

  Právnik sa ani len nepoošíval. Z jeho strany to právne bolo vysporiadané. Otec je otec. Mal právo. Je to jeho dieťa.

  - Uniesol mi vnúčika! -

  - S vaším požehnaním!  - odvrkol mu a čudoval sa sám sebe, prečo mu na tom tak veľmi záleží. Nie je to jeho dieťa. Nie je to jeho žena.

    Veď práve.

 

 

    Hodiny trvali dlhšie, než inokedy. Čas nemôže plynúť stále rovnako.

    V izbe sa striedali biele plášte. Ich nevpustili.

    Keď vyšiel primár s nádejou mu vyšli v ústrety.

 

 

   - Pacientka naberá vedomie! Haló, pani, počujete ma? ...Aké je vaše meno? Celé meno, prosím... Aký je rok?... Rok! Zopakujte rok. Môžete sa identifikovať?! Dokončite len vetu... Som... Volám sa...,  –

  To čo je za skúšku?! Čo sú to za otázky?! Sníva sa mi? Prečo sa mi nedajú rozlepiť oči.?! Hej, viečka, hore sa! Ja som hore! Chcem sa pozrieť na tých dementov s čudnými otázkami.

  Počkať. Počkať... Kde mám telo? Kde sú ruky? Nohy? Viečka som už vyzvala. To sú hore naozaj len končeky prstov? Ešte aj tie stŕpnuté... A boľavé. Hej, prečo mi dvíhate viečko násilím?! To bolí! Čo ak ešte spím?! Choď preč s tým svetlom! Veď to vyzeralo na doktora! Cítim sa...ako opitá. Som opitá? Som na záchytke? Nepamätám si žiadnu oslavu...Chcem spať, späť do spánkového režimu! Rýchlo! Hneď. Moje ruky! Bolia ma ruky. Nohy. Nohy ma bolia. Viečka, brucho, hlava, všetko ma bolí! Nechcem bolesť! Neznášam bolesť!

   - Má triašku. Triaška je dobré znamenie... zvýšte dávku...Znížte... odpojte... Posuňte... teraz... na dva, tri... počítame... zobúdza sa... -

  Konečne sa jej podarilo nadvihnúť viečka aspoň na dva milimetre. Svetlo bolo priostré. Rezalo. A to bolelo. Všetko sa jej zdalo rozmazané, nejasné. Vonku aj dnu. Márne sa snažila načítavať stránky, len to točilo, točilo, točilo... naskoč, naskoč...

   - Viete kto ste? Ako sa voláte?! -

  -  Belle. Som...Belle...Belle... – nespoznávala vlastný hlas. Bol to vôbec hlas. Zdalo sa jej, že len vydychuje.

   - Výborne! Pacientka je pri vedomí! Zopakujte meno. Aký je rok? Koľko máte rokov? Viete, kde ste? ...- zmes idiotských otázok. Zachráňte ma ktosi!

  - Neviem...pohnúť...nemôžem pohnúť... – skúšala seba aj hlasy uviesť do reality.

  - To je v poriadku, Belle. Dlhodobý spánok a stres svalom nesvedčia. Mohli trochu ochabnúť...Musíte ešte oddychovať. Všetko príde. Všetko sa vráti do normálu, ale chce to čas. Ste hore. Teraz je toto to najdôležitejšie. – hlasy zneli zrazu menej vystresovane, slová ako uspávanka. Má znova spať? Chce sa jej spať. Veľmi. Bolí ju hlava.

 

  Dvere v nemocnici nevŕzgajú. Sú hlučné iným spôsobom. Takým akýmsi stresujúcejším. To tiché sšsšsš...buch. Akoby mali namiesto zámkov tlmiče.  Vystrelili do pozoru. Primár si ich premeral a chvíľu zaváhal, ktorému z nich môže povedať pravdu.

  - Je hore? Prebudila sa mi? Môžem ísť za ňou? Za Bellinkou mojou... jedinou. Musím ju už vidieť. Mesiac som ju nevidel. To je ako rok! Viete, čo je to pre otca, keď mu dieťa rok spí?! – prehováral svojsky starec lekára zveličujúc ako vždy všetko, čo sa zveličiť dalo.

  - Obávam sa...- začal ten obligátne, ako začínajú lekári v prípade, že niečo zas nevyšlo.

  - Chceme pravdu! Iba pravdu! Už nijaké výhovorky a nejasnosti. Ako je na tom Belle? – stal si medzi Frencha a doktora Gold.

  - Obávam sa, upokojte sa! Belle je pri vedomí, ale dlhodobé uvedenie do umelého spánku má svoje vedľajšie účinky. Po prvé telo hneď nespolupracuje, čiastočne sa správa ako prebudené a čiastočne akoby bolo ešte stále v spánkovom režime. Ide o ...ľudovo povedané o spánkovú opitosť. Prebúdzanie rovná sa spánková opitosť. Je to sprevádzané bolesťou. Celý proces bude náročný a pre Belle aj bolestivý. Všetko sa postupne prebúdza a... to bolí. Aby sme sa vyhli ďalším liekom, musí byť prebúdzanie postupné. Nesmieme tlačiť na to, aby... Viete, svaly zoslabli do takej miery, že chvíľu bude mať pacientka problém aj si sama sadnúť,  aj prejsť pár krokov... Ale je tu ešte jedna vec. – odmlčal sa lekár a váhal, do akej miery bude otvorený, lebo ani sám nevedel, aké veľké sú dôsledky dlhodobého umelého spánku v tomto konkrétnom prípade. To, čo vedel, však bolo jasné. Dôsledky sú...

  - Chcete povedať, po druhé... tak pokračujte! – vyzval ho Gold rázne, hoci sa aj sám bál, čo si vypočuje.

  - Pre niektorých pacientov býva náročnejšie spamätať sa po psychickej stránke, než po fyzickej. –

  - Ja som to vedel! Zbláznila sa! Padla na hlavu a preskočilo jej! – vybľafol French bez rozmyslu. 

  Vybuchol. Starec, nestarec, otec, neotec!  Nemôže ho nenávidieť viac ako doteraz.

  - Ste vôbec jej otec?! Ako sa môžete takto vyjadrovať o svojej jedinej dcére? Hovorí sa tu o Belle! Pán French! O Belle! Vy sa tiež konečne prebuďte! Teraz vás potrebuje!  - skúsil ho svojsky usmerniť, ale nenachádzal dostatok argumentov. Tak dostal mokrým vechťom cez hubu.Aby nemudroval, lebo...

  - ...a ty si bol kde, keď ťa potrebovala?! Kedykoľvek ťa potrebovala, si tu nebol! Nebol si pri nej! Opustil si ju! Vykašlal sa na ňu, nechal ju trápiť sa, mysliac si, že si otrčil kopytá! Oklamal si ju! Nebojoval o ňu, keď som ťa prosil! Nechal si ju napospas sprostým rozhodnutiam, napospas tomu gaunerovi, čo ma pripravil o ňu aj o vnúčika! Ty ideš vyčítať mne, mne, jej otcovi, čo tu týždne spí v dodávke a denne je jej naporúdzi?! Ty mne?! Akým právom, Adam Gold!? –

  - Páni, upokojte sa. Belle teraz potrebuje oporu. Počas núdzového režimu spánku boli podávané lieky na tlmenie bolesti. Je to spôsob, ako eliminovať traumu, ktorá by mohla vzniknúť. Spánok dáva ľuďom čas spamätať sa. Tie lieky ale môžu, mohli... spôsobiť amnéziu. Ľudia sú často dezorientovaní v čase aj priestore, nespomínajú si na udalosti pred uspaním alebo nespoznávajú svojich najbližších. Preto vás prosím, môžete ísť teraz za ňou, ale, je v jej aj v našom a vašom záujme, aby ste nezareagovali neprimerane, ak... nemusí si vás pamätať, prípadne bude mať problém si vybaviť, kto ste... je to bežné, chce to len čas... – 

  Už ho nepočúvali. Dívali sa jeden na druhého a nevedeli si predstaviť to, čo sa im lekár snažil vysvetliť. Jediné, čo zarezonovalo bolo to, že môžu ísť za ňou. 

  Pohli sa skoro naraz.