Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 19. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

19. kapitola

 

     Hľadal ho, opatrne sondujúc miestnosť. Nie, že by sa bál toho, ako ho niekde spoza skrine inzultuje a nejakým tým ninja skokom a hmatom aj na mieste spacifikuje, ale obozretnosti nikdy nie je dosť. Prakticky by sa dalo aplikovať pravidlo: Ak ti do domu príde cudzí muž s tvojou ženou, zbi ho! Alebo: zabi ho?! Radšej nedomýšľaj...

   Očividne aj ona hľadala. Kohokoľvek, koho jej predstavia ako muža z fotky. Aj keď tú čiernu vílu, čo ju nazval „pani Goldová“ ešte vo dverách, by si tiež rada lepšie obzrela. Našťastie je to iný level. Druhú Lacey by asi ťažko rozdýchavala. Lacey je pekná a, priznaj to Belle, sympatická, oj, oj, oj. Ešte nevstrebala tú a už jej práve predstavil ďalšiu pani Goldovú? Zamračila sa smerom k nemu. netušil prečo, ale sklopil uši, mal za nimi... Kam zmizla?  Nezmizla. Stojí hore na vrchu schodiska a pozoruje návštevu. Všimla si, že si ju všimli.

  - Ospravedlňujem sa, že som vás tu nechala samých, ale mám povinnosti. Neodkladné. Ak dovolíte, nebudem sa vám môcť ani ďalej venovať, preto by som ocenila.. .poviete mi dôvod vašej ...ctenej návštevy? – obracala sa na neho, kým potichu, takmer nehlučne schádzala po schodoch, ju ignorujúc.

  Spozornel. Ich prvá a aj posledná konfrontácia v tomto dome bola prazvláštna a vyústila do volania sanitky. Nerád by ju zopakoval. Eliminujúc možnosť, že si hore v podkroví bola nabiť vzduchovku, prípadne rovno delo a bude po nich strieľať pri márnom pokuse o útek, skúsil byť menej podozrievavým a zvedavým.

  - Chceme hovoriť s Adamom Goldom, ak nemáte nič proti tomu. - ozval sa zatiaľ prívetivo. Zatiaľ.

  Až teraz si Belle dôkladne, stále rovnako spomalene  premerala od hlavy po päty a z očí jej trčala nevôľa. Podišla však k nemu, porušiac všetky proxemické pravidlá zastala pár centimetrov pred jeho tvárou.

  - Myslíte si, že je to vzhľadom na jej stav rozumné? Vystaviť ju priamej konfrontácii? – otáčala sa okolo neho, obchádzajúc ho ako korisť.

  -  To už nechajte láskavo na mne! ...a prestaňte o mne hovoriť ako o niečom, čo tu nie je! Haló! Stojím tu, za vami, som pri zmysloch a ja sama som sa takto rozhodla. Ja, sama! Neviem, kde beriete právo rozhodovať, s kým sa chcem stretnúť a s kým nie! – mierila si Belle na hruď všetkými desiatimi a mierila aj k nim, stať si vedľa svojho pomyselného štítu, zoči-voči tejto nesympatickej žene.

  Čierna víla sa len uškrnula, podišla ku gauču a sadla si, ich neponúkla. Nabrala dych aj guráž.

  - Naozaj, chceš?! – prešla žena k tykaniu a prehodila ruku cez zadnú časť opierky gauča. Teraz? Po toľkých týždňoch? Nebude ti lepšie tam, kde si bola doteraz? S tvojím... amantom? – vystrelila z gauča a začala do tváre prskať aj Belle. – Vedela som to! Vedela som hneď, ako som ťa spoznala, že to s naším Adamom nemyslíš vôbec vážne! ...že on je pre teba je len úbohou náplasťou, náhradou, provizórnym riešením, zneužitým úbožiakom vycicaným na špik kosti rozmaznanou zlatokopkou! Vedela som hneď, keď sa tento tu objavil pred naším domom, že ty sa tu už dlho nezohreješ! Nemýlila som sa. Ste spolu! ...Tak to má byť. A tak nech to aj zostane... – preskakovala zrakom z jedného na druhého a s uspokojením sledovala, ako ju ochranársky objal okolo pliec a ona sa k nemu túli.

  Hrdo dvihla hlavu, prekrížila ruky na hrudi a šúchala si ramená. Cúvala. Spomenul si na toto gesto. Aj vtedy, v tom nemodernom ponči mu prišla zimomravá. Tento tik má asi získaný.

  - Chceme hovoriť s Adamom Goldom. – zopakoval žiadosť nástojčivejšie. Nebude tu počúvať vynervovanú ženskú s tikom a tváriť sa, že jej slová berie vážne a dokonca sa mieni podľa nich riadiť. – Kde je...  Adam Gold?! -

  - A ja viem, kde mu je koniec! – takmer skríkla a roztiahla paže.

  Zhora sa ozvalo mrnčanie. Najskôr slabé, ale silnelo.

  Ešte raz fľochla po nich pohľadom a vytrielila na schodisko. Kým sa spamätali, už kráčala dolu s batôžkom v náručí. 

S kričiacim batohom! 

S vrieskajúcou gučou rozmykanej prikrývky. 

Márne masou triasla, mrmlala do nej utišujúce formulky, hlasný plač prebudeného dieťaťa sa ozýval celou chalupou.

  Belle stiahla plecia viac k sebe, akoby ju to bolelo. Zamračená sa pozrela na neho, na ňu, zmätená a zrazu celá nesvoja. Musel ju znova prichytiť. Cítil, ako sa trasie.

  - Zobudili ste mi dieťa! Čo ste to za ľudia?! Vypadnite z nášho domu! Tu už nemáte, čo hľadať! Ani jeden z vás tu už nemá čo hľadať! Nemáte právo! Na nič nemáte právo...-  hnev nervóznej ženy sa stupňoval. Stupňoval sa aj hlasný nárek z jej náručia. Nohou odkopla paraván, čo doteraz skrýval staromódny kočík a vložila svoj náklad tam, aby mala voľné ruky, do ktorých ich chcela chmatnúť a vyšmariť z dvier.

  Mal čo robiť, aby sa jej odhodlaniu ubránil. Snažil sa jej dohovoriť, snažil sa ju zadržať. Belle cúvala. Smerom ku kočíku.

  V mäteži tkanej prikrývky, prebalenej ešte dekou sa hmýrilo uvrieskané, celé červené, s žilkami pod priesvitnou  pokožkou už navretými, bezmocné detské  telíčko. Nekoordinovane metalo rúčkami v snahe sa niečoho zachytiť. Nebolo čoho. Naklonila sa k nemu nižšie.

  - Neopováž sa mi ho dotknúť! To je moje dieťa! Moje! Len a len moje! Zmizni od neho! – vrieskala ako zmyslov zbavená a jediné, čo mu v ten moment napadlo, bolo, udržať toto vrece hadov v náručí a nepustiť.

  Belle natiahla ruku k dieťaťu. Potom druhú. Prevliekla mu ich pod maličkými pažičkami a vytiahla ho von. Vrieskanie neustávalo, nôžky sa mu sťahovali k obnaženému telu a zas spúšťali ako z bažiny vytiahnutej žabe. Bála sa, že jej vykĺzne z rúk, pritiahla si ho k sebe a inštinktívne privinula.  V jej náručí v ten moment škvŕňa stíchlo, akoby švihol čarovným prútikom.

  Zmätene sa pozrela na Adama. Začali sa mu triasť pery.

  - Vráť mi moje dieťa! – vyštartovala ženská k Belle, len čo povolilo zovretie.

  Musel ju zas zastaviť. Už sa nebránila. Už sa len triasla a vzlykala. Zatínala mu prsty do paží.

  Belle k nej podišla a s úsmevom jej podávala upokojené dieťatko. Chňapla po ňom a pritlačila si ho k hrudi. Prisilno. Spustil sa znova srdcervúci plač.

  - Monika! Prosím, ubližujete tomu malému, spamätajte sa. Prosím... – upokojoval ju, ale v kriku nebolo jeho tíšenie takmer ani počuť. Pokúsil sa jej ho vybrať zo zovretia a nešlo to ľahko.  Bránila si právo naň celým telom. Nakoniec povolila zovretie. Nemotorne držal človiečika  oboma rukami, ale utíšiť ho nedokázal, ani keď ho začal pohupovať hore, dolu.

  Belle potriasla hlavou. Aký je nemožný a smiešny. Oslobodila ho od malej pirane, čo sa mu pokúšala kmásať kravatu aj klopy saka. Oprela si ho o prsia a opäť sa v chalupe rozhostilo ticho, len občas preryté smrknutím.

  - Nemôžeš mať všetko! Nezaslúžiš si to! Ani jeho si nezaslúžiš! Ani jedného z nich!  ...si nezaslúžiš! Akým právom si sa vrátila?! To je moje... dieťa. Moje. Moje... -  hlas sa jej stišoval.

  Nevyvracal jej nič. Smutne sa díval na dvojicu pred sebou, čo sa jemne kývala do strán, dívali sa jeden druhému do očí a čudným premieľaním tváre sa o niečo iste zhovárali.

  - Máte krásne bábätko, Monika. – ozvala sa po chvíľke zmäknutá Belle. -  Ste šťastná mamička. Nemali by ste sa asi tak stresovať. ...asi to vycítilo a potom plačká. Drobček, maličký. Je to chlapček, však? – pokúšala sa nenápadne odokryť plienkové tajomstvo a keď ho odhalila, priložila k miestu tvár a pošúchala ho nosom. – Chlapina je to! Aj hlasisko má ako sa patrí na chlapa! – zvyšok ťuťuli-muťuli už bol v nezrozumiteľnej reči. Zdalo sa dokonca, že jej ten viťúz s prezradeným cvrlíkom odpovedá. Spokojne a... spokojne.

  Adam pozrel smerom k žene, čo si utierala slzy a nerozumela, čo to tamtá madona s dieťaťom melie.

  - Môžem si ho trošíčku ešte pochovať? Prosím... Môžem? Je taký milučký. Však, však ty... ty... Aké meno ste dali svojmu synovi, Monika? – žmurkala rozžiarená a otierala sa čím mohla o teplé telíčko, ktorému sa to ku podivu asi páčilo. Plácalo to po nej rúčkami, pokúšalo sa ju chmatnúť za vlasy, za nos, za čokoľvek.

  - Gideon. Volá sa Gideonko... môj chlapček. – vstala a mlčky podišla k Belle. Stále mlčala. Nechala jej dieťa v náručí, ale mračila sa. – Prečo ste sem museli prísť? – spýtala sa nešťastne, položila  žene, čo čičíkala dieťa, ruku na plece, aby ju primäla pohliadnuc jej priamo do očí.

  Teraz sa zamračila aj Belle a pozrela smerom k Adamovi.

    - Chceme sa pozhovárať a Adamom Goldom... – zopakoval už tretíkrát.

   Belle podišla ku kočíku, opatrne doň uložila dieťa, len čo vydolovala spod neho malú mäkkú hračku. Svetlomodrá háčkovaná chobotnička vykúzlila drobcovi úsmev na stále červenej tváričke. Chňapol po nej a zatrmácal ňou. Pobavilo ju to... ale viac nezaujímalo.

  Narovnala sa, podišla k mužovi, s ktorým prišla a vložila mu dlaň do tej jeho.

  - Asi nie je doma. Mali by sme už ísť, Adam. Monika sa potrebuje postarať o svoje dieťatko. -