OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 17. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

                                                                       17. kapitola

     Trochu ju zamrzelo, že ju vôbec nezdržiaval. Možno aj to, že ju pôvodne vôbec nepozval.

    Po tme sa vkradla späť do vlastného bytu, po tme našmátrala deku. Posteľ ju ešte nelákala, len mrkla k malej, ale tá sa preháňala niekde s jednorožcami po snovej krajine, ako zistila, keď sa nad ňu nahla a počula tichú šemotivú sťažnosť ako jej naliezli lienky do pudingu. Povzdychla.  Aj to sa stáva. Niekomu lienky, niekomu  neodvratné myš-lienky. Preliezli jej vnútrom, zaplnili všetko po poslednú vlásočnicu. Boli lepkavé a tak málo sladké...

  Videla jeho a videla ju. Belle a Robert. Už neverí Emme, že medzi nimi nič nebolo. Muselo byť, veď práve ona bola posledná, čo pre neho plakala. „A čo? Chcela si to byť ty? To je to až taká výhra?!“ Kým bola len neznámou fatamorgánou, bolelo to o čosi menej. Teraz už vie, ako vyzerá. Teraz už vie, kto to je. Je živšia a reálnejšia a... a je to nespravodlivé! „Čo akože? Nechceš konkretizovať?! Nechceš konkretizovať!“

  Trhla kľučkou na balkóne, prehodila deku cez plecia a vyšla von. Chlad noci nefungoval, ale aspoň nádych padol vhod. Prispaté sídlisko ponorené do tmy. Ich panelák do úplnej. Očividne elektrinu ešte nikto nenahodil. Zrejme dnes ani nemienil. Chcela podobnú vymoženosť, ale vnútri to akosi stále iskrilo. Nie a nie si uhasiť tie podpásové plamienky výčitiek, čo ani nebolo komu adresovať.

  Do ticha noci sa ozvali kroky od cesty. Ktosi sa zrejme vracia z nočnej, prípadne to dnes prehnal so spoločenským unavovaním sa. Kroky ustali. Po chvíli ticha sa ozvalo trmácanie dverami na vchode. Akustika sídlisk je neuveriteľná a asi všade rovnaká. Koľkokrát si „nechtiac“ vypočula náruživé lúčenie v otvorených dverách zaparkovaného auta márne prehlušované autorádiom, klebety babiek vracajúcich sa z kostola, kde im práve odpustili všetky hriechy, vyjednávanie puberťákov sľubujúcich naštartovaným mamám polku kráľovstva za ešte pol hodinku s kamošmi. Aj sused sa  svojsky „ďakoval“ za novonarodeného syna, márne pátrajúc po správnom kľúči od vchodových dvier. Tento, ale kľúče zjavne nemá, prípadne ak aj má, z nejakého dôvodu mu nepomôžu.

  Neznámy zatrmácal dverami o čosi intenzívnejšie.

   - Hej, hej, vy tam, dolu... prestaňte, všetkých pobudíte! - zakričala šeptom smerom k neutíchajúcim hrmotavým zvukom. - Vypadla elektrina, nefungujú ani zvončeky, ani celý systém automatického otvárania. Musia vám prísť otvoriť zvnútra. - doložila neznámemu tieňu, neuvedomujúc si, že je neznámy. Emilie, Emilie, kedy už prestaneš dôverovať všetkým paušálne?! Málokrát si na to už doplatila? Čo ak je to svedok jahodový, bezďák alebo... Dočerta! ...alebo “pozdrav“ od „ex“. Striaslo ju. Stiahla sa k stene balkóna. Pritiahla deku k hrudi. Nie, toto nie je nepriestreľná vesta, milá moja, ale zas, keby chcel, už tu nie si. Tak pokoj. Emma zaručila, že ho nepustia. Oni zaručili, že ťa nenájde. Nikto...

  Z tmy sa ozvalo naliehavo.

   - Veď to by som aj bol nesmierne rád, keby mi niekto konečne prišiel otvoriť tie sprosté dvere! ...- odkričal jej podobným chrapotom muž zdola.

  Ahá, tak muž. Prelustrovala v duchu známych aj susedov, hlas jej k nikomu nepasoval.

  Ozvalo sa ďalšie nervózne trmácanie dverami.

   - A čo tak použiť mobil? Zavolajte vašim, nech vám idú dolu otvoriť! - nahneval ju znovuzrodený  intenzívny hrmot.

   - Super, díky. Za takéto rady v Amerike strieľajú! - syčal vyštengrovaný chlapík a ešte raz si zrejme kopol do plechu bezmocných dvier.

  Zamračila sa. Hulvát jeden nevychovaný!

  Hulvát však zmenil tón.

  - Haló, ste ešte tam? Mladá pani, prosím, som v zúfalej situácii, nemám mobil, nemám kľúče, pár dní som už na ceste, som fakt uťahaný, boli by ste taká láskavá a prišli mi dolu otvoriť? Niekoho tu hľadám. Určite býva v tomto vchode...- šepkal o poznanie nežnejšie.

  - Určite „určite“? Vyzerám, že som sa s koňom zrazila?! Ožeriete sa a teraz vás mám vpustiť do nášho vchodu, aby ste tu všetko obgrcali a vychrápali sa na teplovodných trubkách v pivnici?! To by tak bolo! – pleskla oboma dlaňami po zábradlí naštvaná z nekonečnej ľudskej drzosti.

  - Neviem, ako vyzeráte, v živote som vás nevidel, len mi, prosím, preboha, už otvorte. Potrebujem vedieť, či tu nie je otec...  - zašemotil ešte tichšie, fakt v úzkych.

  Ak sa tamtá opýta, ako sa volá jeho otec, je nahratý.

   Tamtá sa opýtala.

   - Ako sa volá váš ctený otecko? Pôjdem ho zobudiť a to si píšte, že dostane takú prednášku, ako si vychovať decko, že budete mať doživotné väzenie, aj keď ste už dospelý! -

  „Hmmm, dobrá dedukcia. Táto jazyčnica zrejme ani netuší, že trafila klinec po hlavičke.“ preblesklo mu hlavou.

   - Haló...márna snaha, drahá pani. Na neho prednášky nezaberú. To skôr vy nejakú riskujete, ako ho poznám...- A to ho takmer nepoznám, preblesklo mu hlavou. - A navyše, nechovali ma v zajatí, odmalička som vyrastal vypustený do voľnej prírody! – pohol sa cúvaním do zorného poľa tejto hubatej  činžiakovej ostreľovačky  a na znak dobrej vôle roztiahol  pod balkónmi obe paže, akože kukaj, ty ťava, nie som vôbec ozbrojený, možno ani nebezpečný, tak ma už pusti do tohto vášho sprostého vchodu!

  Pánko sa robí vtipný! O to horšie! Nadýchla sa, ale do výdychu sa ozvalo čosi jačavejšie, než plánovala sama.

  - Hej, Júlia! Môžeš si už konečne spacifikovať toho svojho nadržaného Rómea? – rozľahlo sa z balkóna o poschodie vyššie. - ...som po nočnej a potrebujem sa vyspať!-

  Hí?! To kto?! To čo si o nej myslia?! Aký Rómeo?! Ešte sa dostane do rečí! Znova nádych a znova prázdny výdych.

   - Prestaňte tam konečne húkať jak siréna, dobre my vieme, do akej nočnej chodíte, slečinka...- zreval ktosi najedovane zdola z bytu pod ňou.

   - Je po polnoci, drahí susedia, nemáte Boha pri sebe?! Na domovú schôdze nepríde ani noha a tu si budú riešiť komplexy, však pani Brčkavá?! – zakontrovalo poslednému hlasu z prízemia.

   - Vyserte  si všetci oči a zalezte už do...! - zahučala svojskú dobrú noc „slečinka po nočnej“ všetkým a treskla oknom.

 - Šťanda jedna! Podám na teba sťažnosť na národnom výbore! Šak ja dobre viem...a poviem aj to, že si sem vláčiš kadejakých chlapov! Aj tamten je iste tvoj ďalší zákazník! Nabiják! ...že ti neodhnije! – zhodnotila odkaz suseda odspodu.

  Tamtoho však už vidno nebolo.

  Nebolo ho vidno od začiatku, ale teraz už netrmácal dverami, ani sa nepýtal dnu. Ktovie, možno si vybral iný vchod, možno odtiahol do nory, alebo si ho tatko prišiel  nenápadne vyzdvihnúť. Okná sa postupne zatvárali. Ďalšie dejstvo sa odohrá zrejme zajtra. Vo vchode, pred vchodom, vo výťahu, na schodisku, ktovie do koľkých výmen susedských názorov sa bude musieť zapojiť. Pokoj, ešte ťa môžu aj odignorovať, ako doteraz vždy, Emilie. Odľahlo jej.

  V diaľke zahúkalo policajné auto. Zrejme sa niekto nechcel porozprávať cez balkóny a zvolil tento komunikačný kanál. Radšej zaliezla dnu.

  Na chodbičke to šramotilo. Medziposchodie zatiaľ ešte nestíchlo. Nenápadne vykukla kukátkom. Tma. Dvere oproti sa poodchýlili. V matnom svetle soľnej lampy sa ukázal nižší tieň, ale zatienil ho vyšší tieň. Oba tiene zmizli a všade sa až potom rozhostilo zas ticho.

  Otecko si prišiel po syna.

  Nie! Syn si prišiel po otca...