OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 18. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

18. kapitola

       Vypla mobil. Dosiaľ sa necítila byť celkom v rovnováhe, ale tieto telefonáty jej malú bublinku presvitajúcu skrz zelené skielko odtlačili vždy do horného rohu a ju spustili po spáde zas kus bližšie ku dnu. Nič vodorovné, plynulo idúce a v rovine nehrozilo. Leda ak na rovinu. To požadovali...Monitorovacie a monitorované hovory. Znudený stručný záznam posledného mesiaca, tentokrát týždňa. Už len to by jej chýbalo, aby sa zintenzívnili kontroly. Áno, všetko je v poriadku, áno všetko dodržiava, áno uvedomuje si svoje práva a hlavne povinnosti. Nie, nikto nevolá, nechodí, nekontaktuje...Nie nikomu nevolá, možno maximálne z balkóna do tmy, ako naposledy, nikam nechodí, potraviny sú v povolenom okruhu a také sedačky, či bojlery, kvôli ktorým by sa muselo na perifériu mesta sa jej neminuli, nie ani sa s nikým nekontaktuje.  Odklepnuté.

  Na chodbe čosi buchlo.

   - Kam si sa vybrala, mladá dáma? - pribrzdila dievčatko vo svojich lodičkách, s kabelkou dvakrát omotanou okolo seba a vyplašeným kukučom, čo práve zavadilo o nejaký predmet na botníku  roztváraným dáždnikom.  

  - Tá šáľôčka už bola aj tak celá pokazená. Strašne nekonečne smrdela. - ohla sa po šálku na zemi, čo už nejavila známky kompatibility a šúchaním nohy vedľa nohy v priveľkých topánkach  posúvala sa hrdinsky k matke, odovzdať jej oba kúsky nechcenej skladačky.

  Emilie povzdychla. Susedova šálka z návštevy  spred pár dní. Hej, ešte smrdela vínom. Na dne trochu skazeného zostalo.  A teraz je definitívne  pokazená. Šálka aj nálada.

   - Srdiečko, toto nie je naša šálka, to bola šálôčka uja suseda. Pozri, čo si spravila. Ako mu ju teraz vrátime? Už minule som sa musela ospravedlňovať, keď si mu zničila fotku od tety Emmy a teraz toto... - vyliala sa pred dcérkou, apelujúc na jej práve budovaný pocit zodpovednosti.

  - Ujo si mal dať lepší pozor. Keď si nedáva pozor, všetko sa mu pokazí...- rozhodila malé rúčky, pridŕžajúc si dáždnik horko-ťažko pod bradou.

  Odzbrojená sa vážne pozrela na škvŕňa, ako famózne zhodnotilo celý problém. A teraz je to jej problém, ako mu zas slušne vysvetlí, že prišiel o jedinú šálku, čo vôbec mal. Že by mu ponúkne zopár svojich pohárov od zaváranín? Alebo rovno so zaváraninami? Je to tvoja chyba, Emilie, jednoznačne! Čo ti bránilo vrátiť mu tú šálku hneď?! Toto sa nemuselo stať! Čo? Má návštevu. Bola by som za zvedavú a vtierku k tomu!

  - Nepolepíš ju tým dinosauríkovým leukoplastíkom? Ako mne kolienko? - rozmyslelo si dievčatko riešenie a prijalo svoju časť viny.

  - Obávam sa, že to nepôjde. Budeme mu musieť kúpiť novú šálku. - skúšala napasovať jeden kus do druhého, tváriac sa ako chirurg, hoci vyštudovala len na magistru.  

  - Ale čo ak mal práve túto strašne, strašne rád?! - nepozdávalo sa malej riešenie.

  Emilie prikývla.

  - Veru tak, práve túto mal zo všetkých najviac rád... - oviala ju iná spomienka na ich posledný rozhovor.

  Dievčatko sa srdcervúco rozplakalo. Nie, to nechcela. To nie...

  Ako málo stačí k detskej radosti. Zohnať rovnakú šálku! A kúpiť rovno tri. Akoby to bolo, aby ona nemala svoj vlastný darček. Ujovi susedovi dve, keby si zas nešikovník jednu rozbije a jednu si nechá sama. Miluje darčeky. Zaslúži si darčeky.

  Nechala ju podskakovať, trmácať jej pažou a spievať si nejaký práve zložený šálkový song, kým v druhej ruke chránila tašku s krehkým nákupom, aby z nej zas domov nedoniesli črepy. Našťastie ako ochranka nezlyhala.

  - Pravda mu ich dáme hneď teraz, pravda? - nedala si malá s poskakovaním pokoj ani vo výťahu, nadšená úspešným nákupom.

  Neodporovala jej. Ako aliby je malá celkom fajn. Ako hovorkyňa úplne naopak. Nestihla ju pribrzdiť, už búchala pästičkami o susedove dvere, nervózne dupkajúc na rohožke, že tak dlho nejde. Dlho nešiel.

  - Ujo vstávaj, idú ti dvaja darčeky! - skášala dočiahnuť tvárou k zámku a zakričať do miniatúrnej kľúčovej dierky.

  Dvere sa konečne pootvorili a v nich stál rozospatý muž. Ponúkané dva darčeky zneli pomerne zaujímavo, hlavne ten vzadu sa mu na prvý pohľad pozdával...

  - Ty si zas kto?! Pre teba darček nemáme! - cúvlo dievča k mame, chrániac seba aj novokúpené šálky.

  Muž vo dverách sa pomerne škaredo zaškeril. Pobavila ho nová predstava  "darčeka", zrejme pre spolubývajúceho, ako mu doplo.  V preferovanom  brunetkovom prevedení, kvietkovej blúzke a perami dementne pootvorenými zrejme úžasom. "Hej, to som ja, tvoj princ Krasoň, osobne...nevymeníš?" Zaprel sa rukou o veraje a druhou si pošrabal holé miesto na pupku.

  - Ty si holý! A celý počmáraný! - ohodnotilo "princa" v rozopnutom pyžame,  spod ktorého na rôznych miestach vytŕčalo tetovanie, dievčatko  a tlačilo mamu k vlastným dverám.

  Pobavilo ho to.

  - Máte skvelého bodyguarda, pani. A ak sa nemýlim, ste to vy... nedávno, v noci sme spolu debatili. Musím uznať, vôbec nevyzeráte s koňom zrazená, ba práve naopak. - pošrabal sa vzadu na zátylku a vystrúhal lascívny úsmev.

  - Ty mi tu flirtuješ so susedou?! - ozvalo sa im spoza chrbta takmer piskľavo.

  Z výťahu vychádzal právoplatný sused, zhrozený zo scénky pred očami. Muž, ktorému výčitka bola adresovaná tými svojimi len pretočil a vrátil sa dnu, nechajúc dvere dokorán.

  - Mamička nie je s koňom nezrazená, my koníka doma nemáme. Máme iba darček pre teba ujo, ale ten náš vôbec nie je smradľavý, ako ten tvoj. - vybalilo na neho dievčatko skoro všetko, len šálky zo sieťovky sa mu zatiaľ nedarili.

  Zbledli obaja. 

  Striaslo ho. 

  - Ospravedlňujem sa...za svoju bielizeň, mohli ste povedať, ak vám to tak prekáža. Nemusíte mi ju už viac prať, zabezpečím sa inak. Je mi úplne jasné, že.. viem, špinavá bielizeň nie je...je...- zakoktal sa v rozpakoch, predstaviac si jedinú smrdiacu vec. Jeho veci. To ho sakramentsky zamrzelo. 

  Ju to zamrzelo dvojnásobne. Trapas nad trapas. 

  - Ale nie, kdeže, vaše veci ne... vaše veci to... - konečne sa prebrala zo šoku, ale správne slová, podľa výrazu jeho tváre,  nenašla. 

  Malá našťastie našla a rozbalila prvú zo šálok.

  - Aha! Táto je tvoja! - nadšene ju oboma rukami vydvihlo čo najvyššie k nemu, očakávajúc ovácie, alebo aspoň ďalšie lentilky.

  - Áno, ak sa dobre pamätám, toto je moja šálka... - ukázal na darček prstom, odkopnúc imaginárny kameň, čo mu odpadol zo srdca, že vôbec nejde o to, že by bol u susedovcov nominovaný za najväčšieho smraďocha.

  - Neuhádol si! - stiahla darkyňa šálku zas k sebe. - Tvoja šáľôčka škaredo smrdela, my sme ti ju rozbili na márne dva kúsky a kúpili novú, nerozbitú a naša krásne vonia, však, mami?! - žmurklo oboma očami na matku, strkajúc jej prvú zo šálok do ruky, kým nájde jej sestru. Našlo.

  - Aha, aha! Máme ešte jednu voňavú pre teba! - dievčatko náhle zvážnelo. - Môžeš navariť čajík aj tomu počmáranému ujovi, -  doložilo tichšie a zamračene zazrelo smerom do jeho garsónky. - Rýchlo, chyť si ich, lebo sú nie ľahké. - núkalo obe.

 - Ujo má barlu, srdiečko, nemá dve voľné ruky ako ty. - skúšala zachraňovať, čo sa ešte dalo, ale zrejme, všetko ešte viac skomplikovala.

  - Tak nech mu počmáraný ujo príde pomôcť. - rozhodlo za nich.

  Počmáraný ujo sa ale radšej neozýval.

  Jednoruký ujo za poošíval.

  - Obávam sa, že momentálne nemôžem prijať váš vzácny dar. Ak dovolíte, dámy, zastavím sa poň neskôr. - uzavrel debatu a ponáhľal sa uzavrieť aj byt.

  Sklamanému dievčatku odvisli odmietnuté šálky po bokoch.