OUAT - Prestrihy - 8. časť

OUAT

8. kapitola

Prestrihy

Dnes a ďalej

      Do ticha obývačky dovial víchor. Pôvodne chcel fúkať o čomsi dôležitejšom, opakoval si to s fukotom všetky tie poschodia, čo liezol dovrchu, ale nedalo jej nespýtať sa na margo idylky, v ktorej si tu hovela zajatkyňa. 

  - Ako si môže obhrýzať nechty, keď má tlamu pod látkou a ruky zviazané za chrbtom?! -

  Slovne inzultovaná žena naozaj vytiahla negustiózne okúsané prsty z úst. Spustila ruky, prišuchla sa na okraj gauča, pripravená sa postaviť a vyraziť. Alebo sa zas nechať zviazať a čakať. Nebola si už istá ničím.  A nikým. To hlavne. 

  Emma si ju ale veľmi nevšímala. Hodila do veľkej gule skrútené veci, čo nakúpila, medzi dvojicu a odbaľovala sa sama zo šálu. Strhnutá čiapka jej zelektrizovala vlasy, tie teraz lietali okolo jej hlavy ako medúzie vlasy. Hady však šľahali skôr z jej úst.

  - Tá protivná babizňa z podlubia ma nechcela vpustiť dnu, vraj tu nijaká Belle nebýva, o tom by musela niečo vedieť. Bol si tu celé hodiny ako jej synko a netušíš, ako sa ti volá mať?! Si trápny!  A nešemotil si náhodou toto meno, keď si ju zošriabaval zo steny? Belle...belle...belle...- parodovala celkom neosobne a odhadzovala jednotlivé vrstvy desaťkrát omotaného šálu.

  - Mala si kúpiť oblečenie pre mňa, nie...- nadvihoval zo zeme zimné doplnky, ktoré sa mu teraz, na začiatku jesene, zdali ešte prehnané, ale to len, aby zahovoril svoju chvíľkovú slabosť, o ktorej dúfal, a márne, že ani netušila. Šepkal šeptom! Úplne ticho...

  - Inkognito! - zatriasla spurne hlavou, ale vlasy tancovali veselo ďalej punkerské pogo. - K veci! - stopla všetky náhodné myšlienky, ktoré by čisto náhodne, náhodou niekomu napadli. - S tými drobákmi, čo si mi vydelil, som mohla ísť akurát tak do sekáču. Ale mala som šťastie! - ľútostivo pozrela na ženu s rukami pod zadkom, aby boli nenápadnejšie a nenúkali sa znovu k zviazaniu. 

   Prečítala si otázku v jej očiach. 

  - Nie, malého som ti nenašla. Musíš mi veriť, že keby šiel po svojich, tak ho tá harpia kostnatá, bezzubá zdola lapne a neprejde ani krok. Ak si s ňou aj mala dobré susedské vzťahy, radím ti, odsťahuj sa. Hovorila o tebe hnusné veci. Prečo im nezabezpečíte slušnú identitu?! - natočila sa na neho s ksichtom, ktorý si už pýtal zbrojný pas. - Chudera Lacey je tu za prespatú šľapku, závisláčka s pochybnou minulosťou a presratou prítomnosťou! Inak, sorry... toto je vraj nejaká Lacey. Zabudni na svoju Belle. Dobre som počula, však? Si Lacey? - otočila sa prudko na ženu za chrbtom a vytiahla jej ruku spod zadku, aby mu ju natrčila na zoznámenie sa.

  Ruka jej odkväcnutá visela Emme zo zovretia, jemu pred nosom, koža okolo jazvy červenela. 

  - Slušnosť káže, aby si sa dáme predstavil! Dámam! S kým máme tú česť? - roztiahla pery do pochybného úsmevu. - Došľaka, neštengruj sa a vymysli si nejaké meno! Keď už máme spolu spolupracovať, mali by sme sa nejako oslovovať, nie?! - pýtala si odobrenie od stále vyplašenej ženy. - Ľudia, čo ste akí zamrznutí?! Pozrite sa...vrátila som sa. A nemusela som. Mal si pravdu, že...kvôli nej... ale aj kvôli sebe! Nedopustím, aby môj projekt zbastarčili takí, ako je... ozaj! Toto som to vlastne chcela! - pustila jej ruku.

  Capla mu na koleno, ale rýchlo zutekala, hoci sa po nej ani nerozbehol, len...len chcel... čo? Zoznámiť sa?! To si dakus prešvihol.

  Dramatická pauza. Emmine ruky dvihnuté ako pri rozjímaní, ale ani doteraz jej nikto neskákal do reči a mrnčala len telka, do šumu ktorej sa ozvalo tlmené.

    - Viem, kto je Emma dva! -

  Prehadzovala oči z jedného na druhého, ale nenašla odozvu.  Oprela sa. Jej príbeh asi nikoho nezaujímal.

  - Prišiel za mnou do cely. Mala som taký dobrý nápad na samovraždu. Stačil už len krôčik... ale zlyhala som. Vtedy, aj vtedy...vlastne aj dnes. Hrabal sa o pár stojanov ďalej, v tom sekáči, kde aj ja. Muž v smiešnej ženskej sukni zviazanej medzi nohami na uzol. Horúčkovito vyberal veci a trhal z nich vysačky, že si všetko rovno oblieka... Skryla som sa. Nemala som odvahu, ani chuť ho prenasledovať. Hneváte sa na mňa?! - hnevala sa hlavne sama na seba.

  Natiahol sa za kockou na stole.

  - Ako ti mám veriť, že práve ty nie si Emma dva opäť pretransformovaná na Emmu jeden?! - natiahol krk až k jej tvári a zahľadel sa jej priamo do očí. Pocítila, ako ju drsne drží za rameno, aby ju ani nenapadlo sa vymrštiť a prešťať ho.

  - Budeš to musieť risknúť. - mykla rukou, ale zakvačil sa ešte viac.

  - Čo ste spravili s mojím Robkom?! - skúsila do ticha vtisnúť inú  naliehavú otázku.

  Natočili sa na ňu.

  Sedela tam bezmocná, odovzdaná do ich rúk, aj keď svoje mala voľné.

  - Už som ti vravela. Robko bude najskôr na lodi. Pôjdeme tam, len ...je to nebezpečné a musíme sa pripraviť. Na lodi nie je miesto na kroky späť. Ani na tie chybné. Ver mi. - skúšala opatrne, ale zúfalá žena pred ňou jej nerozumela. Aká loď? Čo to tu stále trepú o lodi?!

  - Kto...kto vlastne ste? Obchodníci...s deťmi?! - aj by cúvla, jej chrbát však držala už opierka sedačky.

  Emma sa natiahla znovu za jej pažou a otočila ju hore zápästím. 

  - On... - mykla hlavou za seba, kde zamračený, s dvoma kolmými vráskami spustenými cez čelo, sedel. - ... ja som ako ty. Možno aj z toho istého konvoja. Neviem ich už čítať, len niečo mi utkvelo v pamäti a ako sama vidíš, sú si dosť podobné...-  priložila k jej zápästiu svoju zjazvenú ruku. Skoro podobné.

   - Netrep! Aký obchod s deťmi?! - rozzúrený, s reputáciou ešte väčšieho grázla, ako si doteraz myslela, vstal.

   - A?! - dvihla k nemu provokatívne bradu. - Ako by si sa sám charakterizoval? - zatiahla vyčítavo. -   Nebodaj rytier v jasnej zbroji na bielom koni, čo zachraňuje princezné z drápov drakov? - krútila sa ako kobra syčiaca svoju uspávanku.

  Aj zamračený človek dokáže zvážnieť ešte viac.

  - Plnil som si len svoju povinnosť...- precedil medzi zuby a chcel ešte niečo dodať, ale nenechala ho.

  - Znásilňovanie a plodenie deciek, čo budú vyrastať bez otcov niekde v psej riti sto rokov za opicami, aby boli spätne unesené, keď dovŕšia vek hodný narukovania?! ...ó, aká to nádherná povinnosť! Doslova služba vlasti! - vyprskla a ani si neuvedomila, že tentokrát ona nešetrne zadiera nechty do zápästia žene vedľa seba. 

  - Prosím...neubližujte mi...prosím...- zašepkala namiesto výkriku od bolesti.

  Strhli sa obaja. S jedom pozreli jeden na druhého.

  Zas bolo počuť len šumieť telku.

  Otočila sa pomaly k žene s plačom na krajíčku. 

  - Nemusíš vedieť, kto sme, ani odkiaľ sme prišli. Aj tak by si nedokázala prijať realitu. Chceš svoje dieťa späť? Tak nám skús uveriť, že ti chceme pomôcť. Však? - zvrtla sa k nemu.

   Prikývol.

  - Ja som Emma. - natrčila k nej holú dlaň.

  - Lacey. - neprijala ju, ale meno môže povedať.

  Emma opäť pozrela na muža nad nimi. 

  Šumela telka. Hodnú chvíľu. 

  - Robert. - vyslovil ticho, akoby zahanbene.

  - Ako sa opovažujete?! - ako mačka vyskočila a sotila do neho malá brunetka.

  Emma sa uškrnula, aj keď jej ušli niektoré bližšie súvislosti... Niektoré zas nie.

domiceli