OUAT - Prestrihy - 5. časť

OUAT

5. kapitola

Prestrihy

Dnes a..

      Konečne mu nočník odpadol od zadku. Zadunel. Váhal, či sa rozbehnúť za Emmou. Podľa všetkého sa niečo muselo stať. Kde je  jeho protipól? Čaká vonku? Pred dverami? ... Z kuchyne sa ozval šramot. Čas na prieskum. Chodiť potichu a po špičkách na malých tučných nohách nie je vôbec sranda. Nešiel vôbec potichu ani po špičkách.

   Vedľa v kuchyni bola iba žena. Emma. Horúčkovito čosi hľadala. Práve sa dohrabala v cudzej kabelke, teraz sondovala veci porozkladané na stole. Zbadala ho.

  - Ty budeš vedieť, kam schováva tvoja mamička kľúče, však? - namierila na neho ukazovák. - Pekné od nej, že má všetko pozamykané. Zbožňujem starostlivé matky! - doložila sarkasticky a bezmocne sa dívala po celej miestnosti.

  S palcom v ústach prikývol a bola mu smiešna. Ale viac pripomínala prvú Emmu ešte z lode. Popravde, najmä tento odev jej pristal oveľa viac, ako to, čo našli plánovači z prípravného a navliekla sa do toho pred cestou sem, v naivnom domnení, že v nultých rokoch sa to nosí. Sekli sa len o pár desaťročí. Čo je to oproti iným nepodloženým historickým faktom. Vytasil na ňu šibalsky tých pár zubov, čo už v tlame mal. 

  - É, em, em, á...- zvrtol sa zmizol.

  Trhlo ňou. Uvedomila si, že to krpaté škvŕňa s rozopnutým body plantajúcim medzi nohami je vlastne dospelák, zrejme na misii, ktorá sa ale zasekla. Asi. S najväčšou pravdepodobnosťou. Podľa toho, čo zostalo ležať na stole lode  pripútané.  V spánkovej kóme.

  Malý dospelák zas vykukol z dvier oproti. 

  - Em...ma...- zaťapkal mokrými perami a zmizol.

  Jasné, hrá sa s ňou. Alebo ...ju volá! Pohla sa za ním a dúfala, že mama mu má riadnu kopu napraného prádla, čo ju stále kotví na balkóne. Aj počula nejaký hlas, ale to len v telke akýsi muž v rifľovej bunde čosi rozprával inému s protézou.

  Mužíček, ako ho pracovne práve nazvala, sa štveral na botník a načahoval sa hore. Jasné! Kľúče od bytu zavesené na vešiaku na kabáty! Trhla nimi, po pár pokusoch našla správny, ešte ich stihla s jednou nohou pred dverami zavesiť späť na vešiak, ale už nestihla vytiahnuť aj druhú z bytu. Zastavil ju hlas ženy s prázdnym košom na bielizeň. 

  - Tak ste sa predsa vrátili. Som rada. - položila kôš na zem a usmiala sa. - Asi som zabudla zamknúť. Už je toho na mňa priveľa. To viete, sama žena s dieťaťom... Robko nesmie otvárať cudzím ľuďom... Nonono!  - stíhala viesť konverzáciu s oboma aktérmi na chodbičke.

  Nechápal veľmi, čo sa to deje a nutkalo ho na plač vidiac, ako jeho kocku vydolovanú kdesi z vyťahaného trička, podáva mama Emme. Zúfalo prebehoval z jednej ženy na druhú.

   - Toto ste si tu ráno zabudli. Zrejme vám to môj malý vzal, on je ako všetky deti, všetko ho láka a zaujíma...- ospravedlňovala potomka za zlodejské sklony, mávajúc kockou vysoko nad jeho hlavičkou. - Váš kolega sa s tým hral, iste nejaká antistresová pomôcka, ale je to kov a to deťom do rúk nepatrí. Nie, nebojte sa, nebola by som si to nechala, ale... ani som nevedela, kam vám to vrátiť...- mlela trochu koktavo svoje a bolo to milé, ako sa ho zastáva, ale ...jeho kocka! Vidiac, ako ju zmätená, pri úteku nachytaná Emma, opatrne berie do rúk a ...asi s ňou zmizne, pozbieral všetky desaťkilové sily a vrhol sa na ňu.

  - Áááá....béééé....bléééé...-  vyrval z hrdla všetky možné pazvuky, čo mu oklieštená slovná zásoba ponúkla a prisal sa Emme o stehno, alebo skôr o koleno, ako malý kliešť. 

  Márne ho striasala. Márne ho mama strhávala.

  - Prepáčte, ...pre ... poďte dnu, nebudeme robiť cirkus na chodbe. Susedia sú hákliví. - potiahla mama Emmu za pažu a donútila vrátiť sa do bytu so sasankou okolo nohy. 

  Pritreskla za ňou dvere, aby vybila zlosť radšej na nich, ako na dieťati.  

  - Robko, no tak, pusti tetušku...- dohovárala mu nežne. - Robo! Nono! - trhala za malé bucľaté hnáty, ale zistil, že zvyšnými dvoma sa dá pekne kopať a intenzita hluku zatiaľ nemá obmedzenia a volume poslúcha.

 Obe ženy mali čo robiť, aby rozpajedené decko nielen odtrhli, ale aj utíšili. To prvé sa ešte ako tak, napriek magnetizmu, čo ho ťahal späť k stále šokovanej žene, podarilo, to druhé sa ešte zhoršilo.

  - Ospravedlňujem sa, zaslintal vám celé rifle...tuším má soplík. Nehnevajte sa, neviem, čo ho to popadlo. Prosím, poďte, vyčistím vám to. Viem, ako. Mám také isté nohavice, najlepšie sa čistia kefkou a šampónom. Nebude vám vadiť čerešňový? - bez rozpakov už s dieťaťom na rukách z opačnej strany tela dokázala ešte lapnúť Emmu za predlaktie a dotiahnuť oba náklady späť do bytu. 

  - Dajte to dolu, sme predsa ženy. Postrážite chvíľu malého, vyperiem vám tú kalamitu. Raz-dva je to suché. Zatlačila Robka do sedačky a ju k Robkovi, aby ju zas zdvihla a bez rozpakov jej rozopla gombík aj zips  na nohaviciach, akoby aj ona bola malé nemožné decko. Mamy sú už také. Odbehla.

  S rozstrapkanou košeľou, spôsobne s nohami pri sebe, sedela vedľa teplého urevaného mužíčka. Ten malý sopľavý sviniar sa usmieval. 

  - Blahoželám, to sa ti teda podarilo! - hodila sa o opierku a zastrčila konce odtrhnutej košele hlbšie medzi stehná.

  Mužíček spokojne prikývol a načiahol sa za kockou na stole. Chňapla po nej skôr.

  - Vysvetlíš mi, o čo tu ide? - natočila sa s ňou k nemu.

  Kýval záporne hlavou a ukazoval si na ústa. Namiesto pochopenia sa rozhnevala.

  - Tak po prvé. Nikdy som tu nebola. Tobôž teraz ráno. O tom čase som ešte trčala v kobke a zmierovala sa s osudom, že ma tam nechajú zamrznúť alebo skapem od hladu. -

  Kýval záporne hlavou.

   - A aj toto som našla na toalete, viete, keď ste tam ráno boli, asi vám to ...poviem vám, tento mladistvý účes aj oblečenie vám pristane oveľa viac, ako tie ...prepáčte. Tie vaše šaty boli totálne nemožné. Ok, ak niekto preferuje vintage štýl. Inak tá blúzka, čo máte teraz  je prekrásna. Vyzerá ako z múzea ...také sa aj mne páčia, ale... neurazili ste sa?! - mlela žena s rozpenenými rukami, v ktorých trela rifle. - Idem to ešte vyplákať. - zmizla zas v kúpeľke.

  Na stolíku po nej zostala pinetka.

  Malý si dal obe ruky na hlavu a mochlal si vlásky. 

  Tu niečo nesedí. Ale s deckom v jeho veku sa nepozhovára. Ak toto nie je jej kocka, ale ju tu zabudla nejaká Emma číslo dva ráno, druhá leží...

   - Pôjdeš do tej vedľajšej izby s posteľou, jasné? - skúsila na neho opatrne, netušiac, do akej miery prebehla transformácia, ale predpokladajúc, že mozog zostal na dospeláckej úrovni, len zmysly sa podriadili veku.

  Neprikývol. Nepohne sa od nej. Dokonca vykrivil ústa.

  Ešte to tak, aby zas začal ručať.

  - Chceš späť do svojho tela? Tak práš do tej spálne, pod posteľou je druhý translátor. No, hybaj! Dones kocku! Dones! - zrýchlila plán, pomýliac si trochu povely s tými psími.

  Pochopil.

  Zosúkal sa po bruchu dolu a odťapkal. 

  S rozsvietenými očkami niesol späť druhú kocku ako sviatosť oltárnu. 

  Nešlo mu to síce tak rýchlo ako jej, ale vedel, čo s ňou. Zablikala len telka. Zhasla a znovu naskočila.

  Muž v rifľovej bunde zmĺkol a odchádzal od muža s protézou.

  Oproti Emmy stál nahý chlap. Body to nedalo.

  - Kde je to decko? - precedil cez zuby, vytrhávajúc spod zadku Emmy deku, aby sa zahalil.

  - Kde je moje dieťa? - zaskučala žena s mokrými rukami vo verajách.

domiceli