RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 35. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXVIII.

      Čas mlčania. Možno aj zvažoval, či jej nevráti ranu, ale to len kdesi v hlboko najhlbšej hlbine svojho podvedomia, ako každý normálny človek. Oko za oko, zub za zub. Temeno za temeno. Nikdy by neudrel ženu. Pravdepodobne. Nie, nebude radšej krivo prisahať.

  Nasadzuje, primeraný veci, nepríjemný výraz a skúša ju natočiť si k sebe tvárou. Bola skrútená bolesťou. Tvár. Aj jej telo. Bráni sa pohľadu, aj akémukoľvek pohybu. To, iste! Nebudeme ľutovať, budeme pomáhať! Našepkáva mu čosi, zatiaľ sa radšej nepozrie lepšie či je to vnútorný anjel alebo diabol.

  - Sem? Sem...- ťapkám rukou smerom k lôžku na kolieskach v strede miestnosti. Je najväčšie, je to lôžko, identifikujem, lebo je jediné z inventáru tu odokryté. Ostatné sú úplne abstraktné amorfne pôsobiace kusy. Nič ako skriňa, stôl, kreslo a tak. Logika. A čiastočné vytriezvovanie. Fakt minimálne.

  Skúša ju nalodiť do náručia, ale odmieta vzdať sa prenatálnej polohy. Chápem, zvíja sa od bolesti. To poznám. Mávam tiež svoje dni. Je mi jasné, prečo ich ženy v minulosti mávali v priemere stopäťdesiatkrát a my dnes až päťsto! Dobre, tak štyristopäťdesiat. Zhruba. Nechce sa nám mať po pätnásť detí...Teda chápem tie ženy vtedy... nás nie. Alebo ich nie a nás hej?! Strácam sa vo výpočtoch aj v názoroch. Nechápem. Ani seba, ani jeho a ju už vôbec nie. Trepú sa mi v mozgu nesúrodé informácie narážajúc do tých, čo sú ešte nacecané alkoholom.

  - Čo stojíš?! Nad čím zas dumáš? - precieďa medzi zuby a očakáva, že mu azda pomôžem vyrovnať Lili.

  Vyrovnať sa s Lili... To nepôjde tak ľahko. Musím ju najskôr šesťkrát zabiť, tak, ako som si odprisahala za posledných pár hodín tu. Mučenie tiež ujde. Nech si to pretrpí, trapka!

  Nedáva nám priestor na zabíjačku, nestíham nabíjať, strieľa po nás vlastnými kusými patrónmi. 

  Strieľa si z nás?! Z jej slov behá mráz po chrbte, zarývajú sa do živého. Triafa presne. Medzi prosbami o pomoc idú výčitky, hrozby, pokánie aj zlosť.

  Ja mám aliby. Ja som spitá na mol. Ja nemusím ničomu rozumieť. Odsúvam sa od nej dozadu a lepím sa o stenu. Toto nechcem počúvať! Toto ani nebudem počúvať...

 Drží ju za zápästia a pokúša sa udržať na lôžku. Zaprisaháva ho, preklína, prosí, sťahuje a zas odkopáva, má čo robiť a nemé pohľady smerom ku mne sú jasnými signálmi, že to už dlho nevydrží.

  Lili zoslabla. Ochabuje. Už len kňučí. Konečne môže od nej ustúpiť aspoň o krok, ale skôr z hrôzy, že sa mu pod nohami hýbu plachty.

  - To je len... doktor. Trochu si pospal. Teraz nám pôjde po ruke. Urobíte...to! Presne, ako som povedala! Musí to byť! Chcem to! - zvrieskne poslednú vetu a znova sa skrúti  a prisaje k tyčke, čo tvorí bočnicu postele.

  Záporne krútim hlavou.

  Z handier sa konečne vykuklil starší muž.

  - Tak na tomto sme sa nedohodli...- protestuje a mňa zalieva pot po druhýkrát. Je to ten hlas. Hlas z mojej vízie.

  Doktor nečaká, že ho žena na poschodí nad ním schytí za prešedivelé vlasy a doslova vytiahne k sebe.

   - Uzatvoríme novú dohodu! Ak chcete prežiť bez bolestí... ak chcete vôbec... prežiť, tak si láskavo umyte ruky a dajte sa do práce! - povolí zovretie, lebo aj ju schláme ďalšia dávka bolesti.

  Už viem, čo mi to pripomína. Kontrakcie. Ale Lili je prikrátko v tom, aby...

  - Presne... presne... nad týmto si ja úplne umývam ruky! - drží ich doktorko od seba, akoby sa vzdával a chce ujsť. Nemá kam. Do cúvania sa mu postaví Adam. Ten jediný asi niečo z toho pochopil.

  - Ak je to jediná možnosť. Ak to naozaj nejde vyriešiť inak, potom ...je mi ľúto, ale pomôžete nám... - pozrie na Lili, ktorá má ďaleko od vnímania a trmáca zas kovovou tyčkou a na mňa, čo mám síce už zapojené niektoré nervové trajektórie, ale pramálo na to, aby som pochopila kauzálno-príčinné vzťahy tohto chaosu. Kto toto tu riadi?!

  - Belle! Belle, prosím...- načahuje sa ku mne vychudnutá ruka z lôžka.

  Muži čakajú, čo urobím. Nikoho nezaujíma, že chcem vypadnúť, prípadne odpadnúť. Asi sa to nehodí. Dobre, Lili, neznášam ťa, ale môžeš sa do mňa zakvačiť, ak ti to urobí dobre. Sme baby, musíme si helfnúť...

  Opatrne pristupujem a ako som predpokladala, zdrapí ma a stiahne k sebe.

   - Je to šanca... chápeš?! Jediná šanca. Nádej, Belle. Tvoja aj ...trošku... moja nádej... Môj experiment nevyšiel... ale toto je... nádej... šanca... posledná. Tvoja posledná nádej, Belle! - trmáca mnou a mám chuť jej dať cez papuľu, ale zjavne trpí dosť na to, aby som si uľavovala takýmto nízkym spôsobom.

  Doktor s Adamom sa v kúte radia. Vadia. Trú. Živo gestikulujú.

   - Nechcela som to... takto. Ver mi, Belle. - mrmle takmer nečujne Lili. - Nikdy som nič nedostala, nemala...len žiarlivosť a svoje danosti, ktoré mi to pomáhali zvládnuť. Vidieť trpieť iných ...mi pomáhalo prežiť. Chápeš?! ...- trhane sa rozdýchavala, zrejme ďalší nával bolesti bol nablízku.

  - Robila si, len čo si musela. Svoju prácu. - vylieza zo mňa spomienka na fungujúcu firmu, kým sa všetko neposralo. 

  Lili sa cez bolesťou zmraštenú tváričku skúša usmiať.

  - Najskôr...musela. Potom chcela. Však som ... však nie som monštrum, keď som tým ľuďom...nepovedala pravdu ...o smrti ich blízkych... nechávala som im nádej. Však je nádej veľa. Však, Belle?! Prosím, povedz, že som nebola netvor! Celý môj ...sprepadený život je vyplnený len mŕtvolami... zachráň ho, prosím... nedovoľ, aby... nesmie zomrieť! Prosím, Belle...- habká a zalieva ju pot.

  Zúfalo hľadím na mužov za chrbtom. Už mlčia. Adam sa natáča na lekára. Chce počuť áno.

  Aké "áno?" To by znamenalo... že moja vízia... že táto miestnosť... tento doktor... moje lono... štichy... Haló, ja som človek! Mám právo sa rozhodovať slobodne. To nemôže robiť za mňa nejaká šialená ženská, čo vidí mŕtvoly, ani nejaký doktor Frankenstein, ani Adam, ktorému asi rana do hlavy vyrazila rovno celý mozog! Veď on ma nechráni. On neprotestuje. On...on súhlasí s bláznivým nápadom trafenej Lili!

  Lili má fázu pokoja a teraz sa snaží udržať bez triašky mňa. Asi vidí, čo sa mi premieľa hlavou.

  - Je to riskantné a nikde nemáme zaručené, že to vyjde. Pochopte, tento druh zákroku nie je štandardný a ...robí sa zásadne na veľkých, vybavených špecializovaných klinikách a aj ...a ani to nemusí zabezpečiť pozitívny výsledok...- skúša poslednú obranu doktor, ale z jeho slov je jasné, že v druhom traku už plánuje onú bizarnú operáciu.

   Lili sa na neho blahosklonne usmieva. Lili sa zbláznila. Ja som opitá, mňa ospravedlní stav, ale ona...

  - Je to hazard! - skúšam jej zmazať ten priblblý kŕčovitý úsmev z pier.

  - Je to hazard.- pritaká mi aj doktor.

  - Je to nádej...- oponuje Lili a tej pritakáva Adam.

  Lili zachvacuje nová bolestivá vlna.

  Doktor sa obzerá po miestnosti a vyhodnocuje.

  Adam premýšľa, ako ma na toto celé nahovorí minimalizujúc protestnú protiakciu.

  Ja som pripravená. Je to nádej... Nepoviem im o svojej vízii...

domiceli