AKTY „X“- GOLD
Zberačka nádejí
XXXXXVIII.
Čas mlčania. Možno aj zvažoval, či
jej nevráti ranu, ale to len kdesi v hlboko najhlbšej hlbine svojho podvedomia,
ako každý normálny človek. Oko za oko, zub za zub. Temeno za temeno. Nikdy by neudrel ženu. Pravdepodobne.
Nie, nebude radšej krivo prisahať.
Nasadzuje, primeraný veci, nepríjemný výraz a skúša ju natočiť si k sebe tvárou. Bola skrútená bolesťou. Tvár. Aj jej
telo. Bráni sa pohľadu, aj akémukoľvek pohybu. To, iste! Nebudeme ľutovať,
budeme pomáhať! Našepkáva mu čosi, zatiaľ sa radšej nepozrie lepšie či je to
vnútorný anjel alebo diabol.
- Sem? Sem...- ťapkám rukou smerom k lôžku na
kolieskach v strede miestnosti. Je najväčšie, je to lôžko, identifikujem, lebo
je jediné z inventáru tu odokryté. Ostatné sú úplne abstraktné amorfne pôsobiace
kusy. Nič ako skriňa, stôl, kreslo a tak. Logika. A čiastočné vytriezvovanie.
Fakt minimálne.
Skúša ju nalodiť do náručia, ale odmieta
vzdať sa prenatálnej polohy. Chápem, zvíja sa od bolesti. To poznám. Mávam tiež
svoje dni. Je mi jasné, prečo ich ženy v minulosti mávali v priemere
stopäťdesiatkrát a my dnes až päťsto! Dobre, tak štyristopäťdesiat. Zhruba.
Nechce sa nám mať po pätnásť detí...Teda chápem tie ženy vtedy... nás nie. Alebo
ich nie a nás hej?! Strácam sa vo výpočtoch aj v názoroch. Nechápem. Ani seba,
ani jeho a ju už vôbec nie. Trepú sa mi v mozgu nesúrodé informácie narážajúc
do tých, čo sú ešte nacecané alkoholom.
- Čo stojíš?! Nad čím zas dumáš? - precieďa
medzi zuby a očakáva, že mu azda pomôžem vyrovnať Lili.
Vyrovnať sa s Lili... To nepôjde tak ľahko.
Musím ju najskôr šesťkrát zabiť, tak, ako som si odprisahala za posledných pár
hodín tu. Mučenie tiež ujde. Nech si to pretrpí, trapka!
Nedáva nám priestor na zabíjačku, nestíham nabíjať, strieľa po
nás vlastnými kusými patrónmi.
Strieľa si z nás?! Z jej slov behá mráz po
chrbte, zarývajú sa do živého. Triafa presne. Medzi prosbami o pomoc idú výčitky,
hrozby, pokánie aj zlosť.
Ja mám aliby. Ja som spitá na mol. Ja nemusím
ničomu rozumieť. Odsúvam sa od nej dozadu a lepím sa o stenu. Toto nechcem
počúvať! Toto ani nebudem počúvať...
Drží ju za zápästia a pokúša sa udržať na
lôžku. Zaprisaháva ho, preklína, prosí, sťahuje a zas odkopáva, má čo robiť a
nemé pohľady smerom ku mne sú jasnými signálmi, že to už dlho nevydrží.
Lili zoslabla. Ochabuje. Už len kňučí.
Konečne môže od nej ustúpiť aspoň o krok, ale skôr z hrôzy, že sa mu pod nohami
hýbu plachty.
- To je len... doktor. Trochu si pospal.
Teraz nám pôjde po ruke. Urobíte...to! Presne, ako som povedala! Musí to byť!
Chcem to! - zvrieskne poslednú vetu a znova sa skrúti a prisaje k tyčke, čo tvorí bočnicu postele.
Záporne krútim hlavou.
Z handier sa konečne vykuklil starší muž.
- Tak na tomto sme sa nedohodli...-
protestuje a mňa zalieva pot po druhýkrát. Je to ten hlas. Hlas z mojej vízie.
Doktor nečaká, že ho žena na poschodí nad ním
schytí za prešedivelé vlasy a doslova vytiahne k sebe.
- Uzatvoríme novú dohodu! Ak chcete prežiť
bez bolestí... ak chcete vôbec... prežiť, tak si láskavo umyte ruky a dajte sa
do práce! - povolí zovretie, lebo aj ju schláme ďalšia dávka bolesti.
Už viem, čo mi to pripomína. Kontrakcie. Ale Lili
je prikrátko v tom, aby...
- Presne... presne... nad týmto si ja úplne
umývam ruky! - drží ich doktorko od seba, akoby sa vzdával a chce ujsť. Nemá
kam. Do cúvania sa mu postaví Adam. Ten jediný asi niečo z toho pochopil.
- Ak je to jediná možnosť. Ak to naozaj nejde
vyriešiť inak, potom ...je mi ľúto, ale pomôžete nám... - pozrie na Lili, ktorá
má ďaleko od vnímania a trmáca zas kovovou tyčkou a na mňa, čo mám síce už
zapojené niektoré nervové trajektórie, ale pramálo na to, aby som pochopila
kauzálno-príčinné vzťahy tohto chaosu. Kto toto tu riadi?!
- Belle! Belle, prosím...- načahuje sa ku mne
vychudnutá ruka z lôžka.
Muži čakajú, čo urobím. Nikoho nezaujíma, že
chcem vypadnúť, prípadne odpadnúť. Asi sa to nehodí. Dobre, Lili, neznášam ťa,
ale môžeš sa do mňa zakvačiť, ak ti to urobí dobre. Sme baby, musíme si
helfnúť...
Opatrne pristupujem a ako som predpokladala,
zdrapí ma a stiahne k sebe.
- Je to šanca... chápeš?! Jediná šanca. Nádej,
Belle. Tvoja aj ...trošku... moja nádej... Môj experiment nevyšiel... ale toto je...
nádej... šanca... posledná. Tvoja posledná nádej, Belle! - trmáca mnou a mám
chuť jej dať cez papuľu, ale zjavne trpí dosť na to, aby som si uľavovala
takýmto nízkym spôsobom.
Doktor s Adamom sa v kúte radia. Vadia. Trú.
Živo gestikulujú.
- Nechcela som to... takto. Ver mi, Belle. -
mrmle takmer nečujne Lili. - Nikdy som nič nedostala, nemala...len žiarlivosť a
svoje danosti, ktoré mi to pomáhali zvládnuť. Vidieť trpieť iných ...mi
pomáhalo prežiť. Chápeš?! ...- trhane sa rozdýchavala, zrejme ďalší nával
bolesti bol nablízku.
- Robila si, len čo si musela. Svoju prácu. -
vylieza zo mňa spomienka na fungujúcu firmu, kým sa všetko neposralo.
Lili sa cez bolesťou zmraštenú tváričku skúša
usmiať.
- Najskôr...musela. Potom chcela. Však som
... však nie som monštrum, keď som tým ľuďom...nepovedala pravdu ...o smrti ich
blízkych... nechávala som im nádej. Však je nádej veľa. Však, Belle?! Prosím,
povedz, že som nebola netvor! Celý môj ...sprepadený život je vyplnený len
mŕtvolami... zachráň ho, prosím... nedovoľ, aby... nesmie zomrieť! Prosím, Belle...-
habká a zalieva ju pot.
Zúfalo hľadím na mužov za chrbtom. Už mlčia.
Adam sa natáča na lekára. Chce počuť áno.
Aké "áno?" To by znamenalo... že
moja vízia... že táto miestnosť... tento doktor... moje lono... štichy... Haló,
ja som človek! Mám právo sa rozhodovať slobodne. To nemôže robiť za mňa nejaká
šialená ženská, čo vidí mŕtvoly, ani nejaký doktor Frankenstein, ani Adam,
ktorému asi rana do hlavy vyrazila rovno celý mozog! Veď on ma nechráni. On
neprotestuje. On...on súhlasí s bláznivým nápadom trafenej Lili!
Lili má fázu pokoja a teraz sa snaží udržať
bez triašky mňa. Asi vidí, čo sa mi premieľa hlavou.
- Je to riskantné a nikde nemáme zaručené, že
to vyjde. Pochopte, tento druh zákroku nie je štandardný a ...robí sa zásadne
na veľkých, vybavených špecializovaných klinikách a aj ...a ani to nemusí
zabezpečiť pozitívny výsledok...- skúša poslednú obranu doktor, ale z jeho slov
je jasné, že v druhom traku už plánuje onú bizarnú operáciu.
Lili sa na neho blahosklonne usmieva. Lili
sa zbláznila. Ja som opitá, mňa ospravedlní stav, ale ona...
- Je to hazard! - skúšam jej zmazať ten
priblblý kŕčovitý úsmev z pier.
- Je to hazard.- pritaká mi aj doktor.
- Je to nádej...- oponuje Lili a tej
pritakáva Adam.
Lili zachvacuje nová bolestivá vlna.
Doktor sa obzerá po miestnosti a vyhodnocuje.
Adam premýšľa, ako ma na toto celé nahovorí
minimalizujúc protestnú protiakciu.
Ja som pripravená. Je to nádej... Nepoviem im
o svojej vízii...
domiceli
fuj, to čo dokelu...tak je tá Lily bezcitná manipulátorka, či nie? ...a trošku priveľa Belliných spletitých žvástov, resp. myšlienok
OdpovedaťOdstrániť